Príbeh č. 18 - 100 miliónov aktov

„Dajte si pauzu dievčatá!” Mirec vrátil Adrijane podprsenku. Len si ju zobrala a ďalej sa venovala Cvete. Užívala si trochu nahoty.
„Ste na rade. Pripravení?“
„Mirec, ale vyzliekať sa nebudem.“
„Veď ja to po tebe Jani ani nechcem. Je to na tebe. Len dúfam, že sa nebudete tváriť ako brat a sestra.”

Kedysi mi jeden starší muž povedal: „Na ženu sa musíš pozerať ako na budúcu mamu svojich detí. Keď ju budeš takú aj milovať, bude to asi žena na celý život. Ak v žene vidíš len milenku, je to nebezpečne málo.”
Ak mám byť úprimný, na Janku sa neviem pozerať ako na budúcu matku. Vyzerá ako dievčatko. Útle, nízke žieňa s trochu neobvyklými názormi. Možno časom v nej budem vidieť aj matku. Chcem, aby sa mi to podarilo.
Vstal som si ku Janke zozadu a sklonil k nej hlavu.
„Nebudem sa ťa veľmi dotýkať.“ Prstami som jej učesal husté, trochu ryšavé vlasy na stranu. Naklonil jej hlavu, aby som odkryl krk, na ktorom bolo dobre vidieť tepnu. Prešiel som po nej prstom. Som lovec. Prudšie som potiahol za vlasy. Chcem viac.
Foťák zacvakal.

Janka sa odtiahla: „Takto si ma neudobríš.”
„Jani, zas vymýšľaš?” nemám rád tie jej zmeny nálad.
„Nevymýšľam. Neviem, na čom som. Nedá sa na teba spoľahnúť. Kvôli tebe som sa Cvete ráno musela ospravedlňovať. Cveti, ešte raz prepáč. Vieš, že som to tak nemyslela.” Cveta prikývla s hlavou na Adrijaniných prsiach.
„Už ma nechaj! Necítim sa na fotenie,” povedala a bez nálady odišla do kajuty.
Do večera sme už len chodili okolo seba. Ženské vrtochy. Sral to pes.

Už sa stmievalo, keď sme dorazili do prístavu. Našli sme voľné miesto a ukotvili loď. Prístav bol veľký, bola tu dobrá stovka lodí. Niektoré z nich vyzerali dosť luxusne.
Na promenáde je veľa turistov, reštaurácií a stánkov, kde si môžete kúpiť veľa zbytočností Made in China.
„Pozrite sem,“ nedalo Janke. Staršia žena v stánku predávala letné klobúky a šatky.
„Tento sa mi páči.”
Zobral som ho do rúk: „Vieš, že je to vyrobené v Číne? Myslíš, že keď sem príde Číňan, že si kúpi klobúk, ktorý bol vyrobený v jeho vlastnej krajine? Predstav si, že precestuješ pol zemegule a kúpiš si suvenír, ktorý vyrobila továreň, kde robí tvoja žena.”
„To je šialené,“ dodala Janka.

„Kašlite na nákupy. Poďme do baru. Ešte je ďaleko, ale uvidíte, bude stáť za to.”
„Hrá tam aj hudba? Rada by som si zatancovala.”
„Neviem Cveta. Niekedy tam býva aj hudba. Môžeme sa tam aspoň pozrieť a ak sa ti to nebude pozdávať, spýtame sa na disko bar. Určite v meste nejaký je.”

Trochu sme blúdili, kým Mirec našiel správne námestie. Bar nakoniec vyzeral normálne a nie ako prerobený byt, kde chodia známi chľastať. Vnútri to voňalo cigarami a sviežim citrusom. Pri stoloch sedelo asi 15 ľudí. Väčšina z nich vyzerala ako študenti.
Pozeral som na nich a došla na mňa nostalgia. „Pozrite na nich. Škoda, že už nie som mladý. Že to neprežívam celé znova. To popíjanie po škole a bitky. Nezáležalo nám na jedle. Len na pití a kamarátoch.”
„Poďte, sadneme si k nim,” dodal Mirec.
Mirec potrebuje spoločnosť. Veľa ľudí. Ale potom ide na more, aby mohol byť úplne sám.

„Ahojte ja som Mirec,” skúsil to so slovenčinou. Nepochodil. Nakoniec sme skončili pri angličtine. Sedeli tam Šingen, Gaštan, John, Lep a Štvrťka.
„Čo piješ?” spýtal som sa Gaštana, „vyzerá to dobre.”
„To je liek na blbosť.”
„Wow. Čo v tom je?”
„Cviklová šťava a vodka.”
„A pomáha to? Myslím na tú blbosť?”
„No jasné. Po dvoch troch budeš taký múdry, že budeš mať riešenie na každú otázku.”
„Asi ako všetci opití,“ konštatoval som s úsmevom.
Došiel výčapný. Dievčatá si dali gin a tonic. „Ja si dám liek na blbosť”.
„A ja si dám ruský heroín,” dokončil našu objednávku Mirec.
„Čo je ten ruský heroín?”
„To je absint a taký kávový likér.”
Dali sme si niekoľko kôl. Drinky tu mali názvy ako Kamikadze, Veľryba alebo Semeno barmana. Gaštan mi rozprával príhodu, ako ho pri jednom popíjaní chceli premenovať na Lipu. Ale jemu sa tá prezývka nepáčila a nakoniec to skončilo bitkou pred barom. Zdá sa, že ju vyhral, keď sa stále volá Gaštan.
Znova sme si objednali. Ostal som pri lieku na blbosť.

„Nepôjdeme niekam tancovať?” navrhla Cveta.
„Jasné, môžeme. Nemusíme sa zapustiť v jednom lokáli,” povedal Mirec a začal organizovať presun do ďalšieho baru. Podľa barmana je disko bar na druhej strane námestia.
„Prvá ulička za rohom,” dodal.
Vyšli sme pred bar. Už zdiaľky bolo počuť vzdialenú hudbu. V bare to páchlo potom a vydýchaným vzduchom.
Na parkete tancovalo len niekoľko párov. Niektoré čisto ženské.
„Aspoň, že je na parkete viac žien ako mužov. Nemám rád, keď je na parkete veľa mužov a žiadna žena. Keď tancujú sami, alebo nebodaj v pároch.”
„Máš recht. Vyzerajú pritom ako zúfalci,“ dodal Mirec.

Dievčatá šli tancovať. Spolu so Štvrťkou ich bolo akurát. Sadli sme si a objednali pre všetkých rundu vodky s pivom. Dievčatá sa predvádzali na parkete. Pozeral som na divadlo tancujúcich žien.
„Je v tom niečo magické. Vieš čo som chcel vždy vedieť?” povedal som Mircovi.
„Netuším.”
„Vždy som chcel vedieť, koľko aktov sa za deň udeje.“
„Ty teda riešiš veci.“
„To môžeme zistiť,” dodal Šingen a spolu s Gaštanom vytiahli mobily a začali googliť.
„Podľa jednej stránky asi 100 miliónov.”
„Podľa Wikipédie?” dodal Mirec.
„Nie, nejaká stránka amerických vedcov,” prezradil Šingen.
„Americkým vedcom by som veril. Zatiaľ ma nikdy nesklamali. 100 miliónov je sakra dosť. To je skoro 200 miliónov orgazmov každý deň.”
„To musia byť litre a litre semena,” dodal som.
„Hneď to zrátam,” ponúkol sa Gaštan, „muž pri erekcii vyprodukuje asi 1 mililiter semena. Podľa Wiki... Denne sa teda vystrieka…100 tisíc litrov.”
„100 tisíc litrov semena… To už je slušný bazén, v ktorom by sa dalo kúpať,” konštatoval Mirec.

Na parket prišli tancovať dve staršie ženy. Dosť pučali pod letnými šatami, ale bolo im to jedno. Prsia sa im nestíhali natriasať v rytme hudby. Vyzeralo to, že šaty povolia pod tým náporom.
„Tie asi nečítajú ženské magazíny,” poznamenal Mirec.
„Ako to myslíš? Nerozumiem,“ dodal Šingen.
„No, polovica strán v ženských magazínoch je predsa o tom, ako schudnúť. Samé články typu 10 kíl za 10 dní. Mení sa len počet kíl a dní. Podľa toho koho chceš zaujať.“
„A o čom je tá druhá polovica?“ dodal Gaštan.
„Neviem. Ako zbaliť muža?”
„Tá druhá polovica je o tom, ako akceptovať samú seba,” dodal som.
„Niečo na tom bude. Ale je dobré, že si tie dve z toho nič nerobia,“ poznamenal Mirec, „idem im to povedať.“
Prišiel k nim a predstavil sa. Chvíľu sa s nimi rozprával a potom sa objali.