Čadca Jasne gestom naznačila, aby bola ticho. Zobrala kus látky a umyla Aničke tvár.
Blížil sa večer, ktosi zabúchal na železnú stanovú rúru a tá zazvonila. Čadca vyskočila, zobrala z nízkej poličky tri misky a šálku. “Poď so mnou,” kývla na Jasnu. Vonku ich čakal voz s jedlom. Dvaja pomocníci naberali s veľkých hrncov kašu a nejaký vývar. Okrem toho dostali tri krajce chleba a do šálky kávu. Potom sa voz pohol k ďalším hladným krkom. Nemali nám dať viac? Zašepkala Jasna. “Poď rýchlo,” Napomenula ju Čadca, ale muž v stane aj tak čosi nespokojne zakričal. Priniesli mu misky a šli si sadnúť na miesto. Jasna čakala čo bude. Ráno mala raňajky, ale teraz je večer. Hodilo by sa niečo do prázdneho brucha. Už aj tak sa jej začínalo nafukovať od neustáleho hladu.
Muž sa pustil do jedla. Keď bol spokojný, odsunul misky a so šálkou kávy vyšiel von. Dievčatá sa rozbehli k miskám. Jasna zaváhala a tak bola pri stole posledná. Anka sa snažila boľavými ústami jesť kašu a Čadca chlipkala vývar v ktorom sotva niečo plávalo. Čadca jej dala polku krajca. “Z tohto máme vyžiť?” nechápala situáciu Jasna.
“Pre troch málo,” hodila jej výčitku do tváre Čadca.
“Ja som sa sem nepýtala.”
“Ale si tu. Dve tu ledva prežijeme. Chcela si ujsť, tak nech sa páči. Čím skôr tým lepšie.”
Anka mlčala, bola rada, že nemusí rozprávať a má niečo teplé v žalúdku. Aspoň pár lyžíc. Nezjedla všetko, nechala niečo aj Jasne.
“Prestaň. Jedz,” chcela prerušiť jej gesto Čadca.
“Ďakujem Anka. Boh ti to oplatí.”
“Toho tu už nikdy nespomínaj. Nie je tu. Rozumieš?” Čadca jej s nevôľou posunula svoju misku. Bola tam porcia sotva na dve lyžice. Čadca vstala, šla k malej peci a rozkúrila v nej. Jasna si všimla, že v stane bolo dosť dreva, ale sekeru tam nevidela.
“Čo je to za drevo?”
“To je z chalúp,” začala už pokojnejšie Čadca. “Stačí rozobrať pár dreveníc a hneď je čím kúriť,” Oheň zapraskal v peci. “Drevom sa tu šetriť nemusí.”
“Ale v stane, kde som bola pred výberom, bolo len pár malých piecok. A tie ženy boli predsa vybraté.”
“Ak žili v tom stane tak boli vybraté, ale čakali kým budú môcť žiť v stane s tým, kto si ich vybral.”
“Čakali? Čakali na čo.”
“Kým napríklad niektorá neotehotnie, alebo sa nezunuje.”
“A vy ste vybraté?” Čadca aj Anka sa usmiali. Anka síce neroztiahla ústa, ale jej tvár sa usmievala.
“Tento muž nemá právo si vyberať. Mohol by sa deliť s vojakmi, ale on nie je vojak. Bolo by to pod jeho dôstojnosť. Musel by sa deliť o ženy. A Turci sa neradi delia. Sú žiarliví ako psi. Nemal by mať žiadne ženy.”
“Preto nedostávame porciu jedla?”
“Uhádla si. Nie sme tu a preto nemáme jedlo. Môže byť rád, že nás tu má, že mu to tolerujú.”
“A to čo ste dnes robili.. Veď viete.. Je to často?”
“Ale kdeže, nestojí mu. Nikdy nás nezneužil. Stačí mu ho zobrať do úst, raz dvakrát do mesiaca. Dnes sa chcel pred tebou predviesť. Zabila by som ho.”
Malý stan sa rýchlo vyhrial a zrazu v ňom bolo príjemne. Skoro ako doma. Síce bola málo sýta, ale o to teplejšie jej bolo. Ľahla si na matrac.
“Ešte si nelíhaj. Poď mi pomôcť umyť riady, ale šetri vodou. Nenosia ju tak často.”
“Môžem si sem ľahnúť?” Ukázala na matrac, keď umyli riad. Anka prikývla. Jasna si ľahla na matrac, ktorý bol vlastne len previazaný otep slamy. Ale bol dobre spravený a tak nepichal a od zeme nešla zima. Bol skoro nový a príjemne voňal. Jasna si spomenula na posledné dni, na to, ako bola zneužitá mužmi v lese, na vypálenú dedinu a na to, že ju nevybrali. Osud jej nebol veľmi naklonený. Spomínala na otca, na dedinu, na tetky, ktoré jej stále zháňali muža.
“Prestaň revať,” zahriakla ju podráždene Čadca, keď počula jej vzlyk.
“Daj mi pokoj,” povedala pokojne Jasna, keď jej hrdlo umožnilo rozprávať.
“Nechaj,” povedala Anka, krátko aby nemusela dlho rozprávať.
“Nebudem ju tu počúvať. Trhá mi to uši.”
Anka prišla k Jasne a pohladila ju po chrbáte.
“No výborne, ešte jej drž stranu. Tak ja sa ťa zastávam a ty takto?”
Jasna sa chcela upokojiť a tak pozerala po drobnostiach v miestnosti. Na časť plechového komínu, ktorý stál len tak pri peci, na drevený kýbeľ, v ktorom chýbala časť dna a tak sa nedal na nič použiť. A na drevo, ktoré vôbec nevoňalo, lebo bolo prestarnuté a plné pavučín.
Prespali spolu pár hodín. Zobudili sa na to, keď vošiel majiteľ stanu. Ukázal bez slova na Čadcu a Jasnu.
“Poď musíme ho vyzliecť,” povedala rozospatá Čadca. Vyzliekli ho, umyli a uložili spať. Čadca sfúkla sviečku, priložila ešte na noc do pece a ľahli si. “Chod si ľahnúť. Dnes v noci budem prikladať ja. Nesmie tu byť zima. Sú zvyknutí na teplo. Chlad im nerobí dobre. A už nikdy nerev.”
“Zomreli mi rodičia,” zašepkala potichu.
“Myslíš, že tí moji ešte žijú? Nepotrebujem počúvať ešte tvoje problémy. Každý ich tu má dosť.”
“Chcem sa len vyplakať. Určite sa mi úľaví.”
“Môžeš, ale nie v tomto stane.”
“Som tu…”
“Sessizlik!!” Zakričal muž a ženy stíchli. Šli si bez slova ľahnúť. Bola to nepokojná noc. Plná čudných scén, ktoré sa miešali jedna do druhej. Udalosti posledných dní šli tak rýchlo, že ich ani nestíhala prežívať a ani o nich rozmýšľať. Prevalcovali ju.
Muž sa zobudil chvíľu potom ako vstali. Umyli mu tvár, obliekli ho a čakali na raňajky. Trvalo dlho, kým prišiel voz s jedlom. Muž nadával. Poznali to podľa tónu hlasu. Ženy sa snažili upratovať, aby mu nedali dôvod zneužiť ich. Napokon s hnevom vyšiel von. Ženy prestali riadiť a sadli si na matrace. Boli hladné a aj keď bolo ráno, unavené a ospalé.
“Ako sa vlastne ten muž vola?”
“Ramo. Ramo Yzmas,” odpovedala jej pomaly Čadca.
“Príde až na obed?”
“Šibe ti? Myslíš, že nám nechá len tak celé raňajky?”
“Nemám to odkiaľ vedieť, preto sa pýtam.”
“Nepýtaj sa hlúposti. Len mi kazíš deň.”
“Kazíš si ho…”
Ramo vošiel do stanu a tak Jasna nedopovedala. Naznačil ženám, aby zobrali misky.
Blížil sa večer, ktosi zabúchal na železnú stanovú rúru a tá zazvonila. Čadca vyskočila, zobrala z nízkej poličky tri misky a šálku. “Poď so mnou,” kývla na Jasnu. Vonku ich čakal voz s jedlom. Dvaja pomocníci naberali s veľkých hrncov kašu a nejaký vývar. Okrem toho dostali tri krajce chleba a do šálky kávu. Potom sa voz pohol k ďalším hladným krkom. Nemali nám dať viac? Zašepkala Jasna. “Poď rýchlo,” Napomenula ju Čadca, ale muž v stane aj tak čosi nespokojne zakričal. Priniesli mu misky a šli si sadnúť na miesto. Jasna čakala čo bude. Ráno mala raňajky, ale teraz je večer. Hodilo by sa niečo do prázdneho brucha. Už aj tak sa jej začínalo nafukovať od neustáleho hladu.
Muž sa pustil do jedla. Keď bol spokojný, odsunul misky a so šálkou kávy vyšiel von. Dievčatá sa rozbehli k miskám. Jasna zaváhala a tak bola pri stole posledná. Anka sa snažila boľavými ústami jesť kašu a Čadca chlipkala vývar v ktorom sotva niečo plávalo. Čadca jej dala polku krajca. “Z tohto máme vyžiť?” nechápala situáciu Jasna.
“Pre troch málo,” hodila jej výčitku do tváre Čadca.
“Ja som sa sem nepýtala.”
“Ale si tu. Dve tu ledva prežijeme. Chcela si ujsť, tak nech sa páči. Čím skôr tým lepšie.”
Anka mlčala, bola rada, že nemusí rozprávať a má niečo teplé v žalúdku. Aspoň pár lyžíc. Nezjedla všetko, nechala niečo aj Jasne.
“Prestaň. Jedz,” chcela prerušiť jej gesto Čadca.
“Ďakujem Anka. Boh ti to oplatí.”
“Toho tu už nikdy nespomínaj. Nie je tu. Rozumieš?” Čadca jej s nevôľou posunula svoju misku. Bola tam porcia sotva na dve lyžice. Čadca vstala, šla k malej peci a rozkúrila v nej. Jasna si všimla, že v stane bolo dosť dreva, ale sekeru tam nevidela.
“Čo je to za drevo?”
“To je z chalúp,” začala už pokojnejšie Čadca. “Stačí rozobrať pár dreveníc a hneď je čím kúriť,” Oheň zapraskal v peci. “Drevom sa tu šetriť nemusí.”
“Ale v stane, kde som bola pred výberom, bolo len pár malých piecok. A tie ženy boli predsa vybraté.”
“Ak žili v tom stane tak boli vybraté, ale čakali kým budú môcť žiť v stane s tým, kto si ich vybral.”
“Čakali? Čakali na čo.”
“Kým napríklad niektorá neotehotnie, alebo sa nezunuje.”
“A vy ste vybraté?” Čadca aj Anka sa usmiali. Anka síce neroztiahla ústa, ale jej tvár sa usmievala.
“Tento muž nemá právo si vyberať. Mohol by sa deliť s vojakmi, ale on nie je vojak. Bolo by to pod jeho dôstojnosť. Musel by sa deliť o ženy. A Turci sa neradi delia. Sú žiarliví ako psi. Nemal by mať žiadne ženy.”
“Preto nedostávame porciu jedla?”
“Uhádla si. Nie sme tu a preto nemáme jedlo. Môže byť rád, že nás tu má, že mu to tolerujú.”
“A to čo ste dnes robili.. Veď viete.. Je to často?”
“Ale kdeže, nestojí mu. Nikdy nás nezneužil. Stačí mu ho zobrať do úst, raz dvakrát do mesiaca. Dnes sa chcel pred tebou predviesť. Zabila by som ho.”
Malý stan sa rýchlo vyhrial a zrazu v ňom bolo príjemne. Skoro ako doma. Síce bola málo sýta, ale o to teplejšie jej bolo. Ľahla si na matrac.
“Ešte si nelíhaj. Poď mi pomôcť umyť riady, ale šetri vodou. Nenosia ju tak často.”
“Môžem si sem ľahnúť?” Ukázala na matrac, keď umyli riad. Anka prikývla. Jasna si ľahla na matrac, ktorý bol vlastne len previazaný otep slamy. Ale bol dobre spravený a tak nepichal a od zeme nešla zima. Bol skoro nový a príjemne voňal. Jasna si spomenula na posledné dni, na to, ako bola zneužitá mužmi v lese, na vypálenú dedinu a na to, že ju nevybrali. Osud jej nebol veľmi naklonený. Spomínala na otca, na dedinu, na tetky, ktoré jej stále zháňali muža.
“Prestaň revať,” zahriakla ju podráždene Čadca, keď počula jej vzlyk.
“Daj mi pokoj,” povedala pokojne Jasna, keď jej hrdlo umožnilo rozprávať.
“Nechaj,” povedala Anka, krátko aby nemusela dlho rozprávať.
“Nebudem ju tu počúvať. Trhá mi to uši.”
Anka prišla k Jasne a pohladila ju po chrbáte.
“No výborne, ešte jej drž stranu. Tak ja sa ťa zastávam a ty takto?”
Jasna sa chcela upokojiť a tak pozerala po drobnostiach v miestnosti. Na časť plechového komínu, ktorý stál len tak pri peci, na drevený kýbeľ, v ktorom chýbala časť dna a tak sa nedal na nič použiť. A na drevo, ktoré vôbec nevoňalo, lebo bolo prestarnuté a plné pavučín.
Prespali spolu pár hodín. Zobudili sa na to, keď vošiel majiteľ stanu. Ukázal bez slova na Čadcu a Jasnu.
“Poď musíme ho vyzliecť,” povedala rozospatá Čadca. Vyzliekli ho, umyli a uložili spať. Čadca sfúkla sviečku, priložila ešte na noc do pece a ľahli si. “Chod si ľahnúť. Dnes v noci budem prikladať ja. Nesmie tu byť zima. Sú zvyknutí na teplo. Chlad im nerobí dobre. A už nikdy nerev.”
“Zomreli mi rodičia,” zašepkala potichu.
“Myslíš, že tí moji ešte žijú? Nepotrebujem počúvať ešte tvoje problémy. Každý ich tu má dosť.”
“Chcem sa len vyplakať. Určite sa mi úľaví.”
“Môžeš, ale nie v tomto stane.”
“Som tu…”
“Sessizlik!!” Zakričal muž a ženy stíchli. Šli si bez slova ľahnúť. Bola to nepokojná noc. Plná čudných scén, ktoré sa miešali jedna do druhej. Udalosti posledných dní šli tak rýchlo, že ich ani nestíhala prežívať a ani o nich rozmýšľať. Prevalcovali ju.
Muž sa zobudil chvíľu potom ako vstali. Umyli mu tvár, obliekli ho a čakali na raňajky. Trvalo dlho, kým prišiel voz s jedlom. Muž nadával. Poznali to podľa tónu hlasu. Ženy sa snažili upratovať, aby mu nedali dôvod zneužiť ich. Napokon s hnevom vyšiel von. Ženy prestali riadiť a sadli si na matrace. Boli hladné a aj keď bolo ráno, unavené a ospalé.
“Ako sa vlastne ten muž vola?”
“Ramo. Ramo Yzmas,” odpovedala jej pomaly Čadca.
“Príde až na obed?”
“Šibe ti? Myslíš, že nám nechá len tak celé raňajky?”
“Nemám to odkiaľ vedieť, preto sa pýtam.”
“Nepýtaj sa hlúposti. Len mi kazíš deň.”
“Kazíš si ho…”
Ramo vošiel do stanu a tak Jasna nedopovedala. Naznačil ženám, aby zobrali misky.
