“Povedz aké je to lízať kliťák?”
“Také.. normálne…”
“Tebe to pripadá normálne? Podľa mňa je to dosť nechutné.”
“Mne chutíš.“
“Naozaj? Ako ti chutili iné ženy?”
“Dosť podobne. Jasne, každá má iný kliťák a inú šušku. Niekedy ho musíš hľadať. Niektoré sú citlivé..”
“To je aj ten môj. Trochu ma musíš šetriť.“
“Ja viem. “
“Aj tak je to nechutné. “
“Kašli na to. Je to len šuška.”
“Len? Pre teba je to len kus mäsa?”
“Ser na to! Keď sa ti to nepáči tak to milostivej robiť nemusím.”
“Nemôžem si pomôcť, je to nechutné.”
“Už si niekedy lízala šušku keď to vravíš?”
“Fúj, neviem si predstaviť že to niektorej robím. Ako ťa to mohlo napadnúť.”
“Je to proste šuška. Má sa preťahovať a lízať. A to je celé.“
Mám plné zuby týchto debát. Nie je nič horšie, ako mať v posteli príliš inteligentnú ženu, ktorá má kopu otázok. Muži predo mnou ich očividne nestihli zodpovedať. Možno preto že lízali kliťak. Zas si to odseriem ja.
“Radšej už poďme z tej postele. Mirec nás už čaká.”.
Mirec je kamarát zo základnej. Kúsok od Chorvátskeho Splitu parkuje malú jachtu.
Bolo ešte ráno. Nasadli sme do Fábie a vyšli na diaľnicu smer Split. Často som brzdil za kamiónmi a pomalými autami. Samozrejme v rýchlom pruhu akurát išlo auto a tak som nemohol predbiehať. Idioti.
September je v Bratislave teplý ale v Splite je horúco a v mori teplá voda. Na plážach je ešte stále veľa žien. A len málo prerastených Nemiek.
Dorazili sme podvečer…
“Mirec štartuj!”. Zakričal som ako sme prichádzali mólom.
“Že sa ti aj ráčilo doraziť.” Odvetil a usmial sa.
“Ranná šichta. Ženy ráno neodmietam.”
“Sex je pre deti. Dospelí chlastajú. Poďte ďalej”.
Mirec, je kapitán, okrem toho predáva reality. Je to ten typ chlapa, ktorý má ženu asi v každom prístave kde pristál. Netrpí žiadnymi schízami, depresiami, blbími náladami a krvácaním ďasien. Je to skrátka borec. Nepotrebuje k životu veľa vlastne má len túto jachtu a jedno auto. Veľa krát mi rozprával čo všetko na tej jachte zažil. Keby som tie príbehy čítal v knihe alebo videl v telke poviem že je to sračka ktorej nikto neuverí.
Nalodenie spočívalo vo vynesení dvoch súdov piva a jednej bedničky jedla na palubu.
“Myslíš že to bude stačiť?” Opýtal sa Mirec.
“Na dnešný večer hádam hej. Alebo ešte niekoho čakáš?”
“Nie, budeme len mi traja.”
“Traja? A kde máš Evu?” Neodpovedal. Eva to s Mircom ťahá tuším dva roky. Neviem presne. Je o hodne mladšia ako Mirec. Pekné telo, pekná tvár. Celkom chápem čo na nej vidí..
Súdy som dokotúľal do kajuty. Od poslednej návštevy tu pribudla menšia biela skrinka. Ako na topánky. Bol som zvedavý, skúsil som ju hneď otvoriť. Bola zamknutá.
“Mirec čo je v tej novej skrinke?” Zakričal som.
“Nerieš chlape. Zdvihni radšej kotvu, nech môžeme vyraziť”.
Vytiahol som kotvu. Plavili sme sa asi hodinu či dve. Podvečer sme zakotvili v zátoke.
Janka medzitým krájala paradajky.
“Jani s večerou si nerob starosti. Jesť veľa nebudeme.”
“Ale ja sa chcem aj najesť”.
“Nebezpečná zelenina”. Pomyslel som si a nechal som ju.
Narazili sme prvý sud. Pivo mi nechuti, ale na slnku a v teple sa celkom dobre pije. A je po ňom dobrá nálada.
Na jachte je super že záchod aj more je blízko. Žiadne 5 minút peši od mora. Žiadne obliekanie a chystanie sa na pláž. Dva kroky a more.
Slnko zapadalo na hladine.
“More je krásne”. Povedala Janka.
“Hmm, samá voda”. Utrúsil Mirec.
Trochu filozofické pomyslel som si.
“Poďme čúrať.”
Stali sme si na kraj lode. Vytiahli vtáky z nohavíc. Čúrali sme spolu z paluby do mora a pozerali pritom západ slnka. Ligotalo sa v miliónoch vlniek.
Sadli sme si. Dal som si log piva.
“Chcem sa milovať na tejto jachte”. Povedala Janka.
“Miloval som sa tu veľa krát.” Povedal Mirec.
“Kde je vlastne Eva Mirec?”
Pozrel na mňa, uchlipol si z piva.
“Po mesiacoch neistoty sa zbalila a odišla.” Povedal pokojne.
Nechcel som to komentovať. Len som pozeral na more a čakal čo povie.
“Necítim vôbec nič. Len prázdnotu. Necítim ani hnev ani žiarlivosť. Posledný týždeň len pijem.
Hĺbkovo vo mne je veľa nitiek za ktoré ešte vždy môže zaťahať. Ale už to nespraví.”
Bolo mi jasné že v Mircovi zhasla na dlhú dobu.
”Je mi to tak ľúto. Najradšej by som jej to hneď napísal. Napadne ma veľa viet, ale všetky sú trápne. A keď ich pošlem budem sa cítiť ako chudák čo žiada o trochu pozornosti.”
Janka chcela niečo povedať ale chytil som ju za ruku a silno stisol. Pochopila že nemá rozprávať. Je jedno čo povie. Toto vylieči len alkohol alebo čas. Odpil som si s piva. Opúšťali sme sa.
“Neviem kde som spravil chybu. Naše zamilovanie sa stratilo. Chémia prestala fungovať. Vlastne ani neviem či vedela čo je láska láska a čo zamilovanie.
Živím v sebe nádej že zavolá. Zdvihnem. A ona povie ako veľmi jej chybám. Že už vie koho miluje. Že chce naspäť svoje meno ktoré som jej dal. Že chce zas pohladiť vlasy.
Je to planá nádej.”
Dlho sme mlčali.
“Mirec, potrebuješ len čas, aby si zabudol... Spravil z nej siluetu.”
“Také.. normálne…”
“Tebe to pripadá normálne? Podľa mňa je to dosť nechutné.”
“Mne chutíš.“
“Naozaj? Ako ti chutili iné ženy?”
“Dosť podobne. Jasne, každá má iný kliťák a inú šušku. Niekedy ho musíš hľadať. Niektoré sú citlivé..”
“To je aj ten môj. Trochu ma musíš šetriť.“
“Ja viem. “
“Aj tak je to nechutné. “
“Kašli na to. Je to len šuška.”
“Len? Pre teba je to len kus mäsa?”
“Ser na to! Keď sa ti to nepáči tak to milostivej robiť nemusím.”
“Nemôžem si pomôcť, je to nechutné.”
“Už si niekedy lízala šušku keď to vravíš?”
“Fúj, neviem si predstaviť že to niektorej robím. Ako ťa to mohlo napadnúť.”
“Je to proste šuška. Má sa preťahovať a lízať. A to je celé.“
Mám plné zuby týchto debát. Nie je nič horšie, ako mať v posteli príliš inteligentnú ženu, ktorá má kopu otázok. Muži predo mnou ich očividne nestihli zodpovedať. Možno preto že lízali kliťak. Zas si to odseriem ja.
“Radšej už poďme z tej postele. Mirec nás už čaká.”.
Mirec je kamarát zo základnej. Kúsok od Chorvátskeho Splitu parkuje malú jachtu.
Bolo ešte ráno. Nasadli sme do Fábie a vyšli na diaľnicu smer Split. Často som brzdil za kamiónmi a pomalými autami. Samozrejme v rýchlom pruhu akurát išlo auto a tak som nemohol predbiehať. Idioti.
September je v Bratislave teplý ale v Splite je horúco a v mori teplá voda. Na plážach je ešte stále veľa žien. A len málo prerastených Nemiek.
Dorazili sme podvečer…
“Mirec štartuj!”. Zakričal som ako sme prichádzali mólom.
“Že sa ti aj ráčilo doraziť.” Odvetil a usmial sa.
“Ranná šichta. Ženy ráno neodmietam.”
“Sex je pre deti. Dospelí chlastajú. Poďte ďalej”.
Mirec, je kapitán, okrem toho predáva reality. Je to ten typ chlapa, ktorý má ženu asi v každom prístave kde pristál. Netrpí žiadnymi schízami, depresiami, blbími náladami a krvácaním ďasien. Je to skrátka borec. Nepotrebuje k životu veľa vlastne má len túto jachtu a jedno auto. Veľa krát mi rozprával čo všetko na tej jachte zažil. Keby som tie príbehy čítal v knihe alebo videl v telke poviem že je to sračka ktorej nikto neuverí.
Nalodenie spočívalo vo vynesení dvoch súdov piva a jednej bedničky jedla na palubu.
“Myslíš že to bude stačiť?” Opýtal sa Mirec.
“Na dnešný večer hádam hej. Alebo ešte niekoho čakáš?”
“Nie, budeme len mi traja.”
“Traja? A kde máš Evu?” Neodpovedal. Eva to s Mircom ťahá tuším dva roky. Neviem presne. Je o hodne mladšia ako Mirec. Pekné telo, pekná tvár. Celkom chápem čo na nej vidí..
Súdy som dokotúľal do kajuty. Od poslednej návštevy tu pribudla menšia biela skrinka. Ako na topánky. Bol som zvedavý, skúsil som ju hneď otvoriť. Bola zamknutá.
“Mirec čo je v tej novej skrinke?” Zakričal som.
“Nerieš chlape. Zdvihni radšej kotvu, nech môžeme vyraziť”.
Vytiahol som kotvu. Plavili sme sa asi hodinu či dve. Podvečer sme zakotvili v zátoke.
Janka medzitým krájala paradajky.
“Jani s večerou si nerob starosti. Jesť veľa nebudeme.”
“Ale ja sa chcem aj najesť”.
“Nebezpečná zelenina”. Pomyslel som si a nechal som ju.
Narazili sme prvý sud. Pivo mi nechuti, ale na slnku a v teple sa celkom dobre pije. A je po ňom dobrá nálada.
Na jachte je super že záchod aj more je blízko. Žiadne 5 minút peši od mora. Žiadne obliekanie a chystanie sa na pláž. Dva kroky a more.
Slnko zapadalo na hladine.
“More je krásne”. Povedala Janka.
“Hmm, samá voda”. Utrúsil Mirec.
Trochu filozofické pomyslel som si.
“Poďme čúrať.”
Stali sme si na kraj lode. Vytiahli vtáky z nohavíc. Čúrali sme spolu z paluby do mora a pozerali pritom západ slnka. Ligotalo sa v miliónoch vlniek.
Sadli sme si. Dal som si log piva.
“Chcem sa milovať na tejto jachte”. Povedala Janka.
“Miloval som sa tu veľa krát.” Povedal Mirec.
“Kde je vlastne Eva Mirec?”
Pozrel na mňa, uchlipol si z piva.
“Po mesiacoch neistoty sa zbalila a odišla.” Povedal pokojne.
Nechcel som to komentovať. Len som pozeral na more a čakal čo povie.
“Necítim vôbec nič. Len prázdnotu. Necítim ani hnev ani žiarlivosť. Posledný týždeň len pijem.
Hĺbkovo vo mne je veľa nitiek za ktoré ešte vždy môže zaťahať. Ale už to nespraví.”
Bolo mi jasné že v Mircovi zhasla na dlhú dobu.
”Je mi to tak ľúto. Najradšej by som jej to hneď napísal. Napadne ma veľa viet, ale všetky sú trápne. A keď ich pošlem budem sa cítiť ako chudák čo žiada o trochu pozornosti.”
Janka chcela niečo povedať ale chytil som ju za ruku a silno stisol. Pochopila že nemá rozprávať. Je jedno čo povie. Toto vylieči len alkohol alebo čas. Odpil som si s piva. Opúšťali sme sa.
“Neviem kde som spravil chybu. Naše zamilovanie sa stratilo. Chémia prestala fungovať. Vlastne ani neviem či vedela čo je láska láska a čo zamilovanie.
Živím v sebe nádej že zavolá. Zdvihnem. A ona povie ako veľmi jej chybám. Že už vie koho miluje. Že chce naspäť svoje meno ktoré som jej dal. Že chce zas pohladiť vlasy.
Je to planá nádej.”
Dlho sme mlčali.
“Mirec, potrebuješ len čas, aby si zabudol... Spravil z nej siluetu.”
