Príbeh č.11 - Aspoň jeden happy end

"Odíď!”
"Už má nemiluješ?"
Mlčal som a pozeral von oknom. Chcel som aspoň jeden happy end. Asi som chcel veľa. Slečna sa zas musí zahrávať. Neznášam keď sa zahráva s mojimi pocitmi. Keď nevie či som ten pravý. A náš vzťah je tak plný neistoty. Má to s tebou zmysel? Mám v sebe zrazu tak málo života. Mal by som sa ísť prechádzať na cintorín. Medzi mŕtvymi by som si pripadal živšie.

Najradšej by som zobral bič a vybil ti tie blbosti z hlavy. Boli by to údery plne hnevu. Možno by sa mi uľavilo. Som zviazaný s tebou Jani. Moje túžby sú aj moje putá...

“Vieš kde sú dvere.”

Vydržala si to týždeň. Zazvonil telefón. Neznáme číslo. Na druhej strane telefónu som počul len plač. Chvíľu som bez slova počúval. Zavesil som...
Moja fenečka musí vedieť čo chce. Pomyslel som si. Musí mi to vedieť aj povedať.

Je to už mesiac čo som ťa vyhodil z bytu. Nežijem o nič viac ako v deň keď som ťa vyhodil.
Môžete si nahovárať že sa na tú bolesť pripravíte. Je to obyčajné klamstvo. Nedá sa na ňu pripraviť. Môžete ženu menej milovať alebo ju nemilovať vôbec. Ale načo je taká láska? A tak keď miluješ tak miluj poriadne. A rozchod nech bolí… Tak to má zmysel.

Na notebooku sa znížil automaticky jas. Už pár minút som nestlačil ani jeden kláves. Ušiel som myšlienkami. Spať ma vrátil zvuk zvončeka. Opitá a strapatá stojíš pri mojich dverách.
Máš na sebe slabo zelené obsiahnuté šaty ktoré hovoria “Snažila som sa”. Máš asi to najvyzívavejšie čo si našla vo svojom šatníku. Tvoj parfém “Čím viac tým lepšie” nebol veľmi šťastná voľba. Vyplnil výťah a chodbu. Šminky máš rozmazané..

Zvezieš sa na kolená. Kúsok od mojich nôh.

Keď sa spýtate mužov ktorá žena im živote ublížila najviac. Nebudú spomínať svoje mami alebo učiteľky či šéfky. V drvivej väčšine budú vravieť o partnerkách, milenkách.
Tak isto je to aj so mnou..

Pohladím ťa po vlasoch.

Obrátim sa. Na chodbe v šuplíku nájdem obojok. Mám ho tam stále, ako psíčkari ktorí dávajú obojok svojim psíkom keď ich idú vyvenčiť. Zdvihnem ti hlavu a dám ti ho okolo krku.
Potiahnem Ťa za obojok. Po štyroch poslušne prejdeš do obývačky. Sadnem si na gauč. Ostala si kľačať pri mojich nohách. Zapol som si telku. Beží nejaký sitkom, ani neviem ako sa volá. V pozadí je sem tam počuť smiech, asi aby som vedel kedy sa mam smiať. Ale ja vlastne ani neviem na čom.

Nahmatáš gombík na mojich nohaviciach. Rozopla si mi zips.

“Ty malá kurva. Toto ti chýbalo?” Poviem pokojne.
Skôr ako si stihneš do úst dať to po čo si prišla ťa chytím rukami pod krkom. Nebrániš sa keď ti začne dochádzať kyslík. Chvíľu čakám. Potom Ťa sotím na zem. Vyhrniem ti sukňu. To čo nasledovalo, boli len pudy. Keď bolo po všetkom nechal som Ťa ležať spotenú na zemi. Z druhej izby som doniesol strapcový bič. Na nete často nájdete rady že subka sa nemá biť keď ste skutočne nahnevaný. Bla bla bla. Serem také rady.

Neutekala si, len si sa prevalila na chrbát aby sa ušlo aj tvojim prsiam. Keď som s tebou skončil, tvoje telo bolo ružové od množstva rán. Viem že sa nezmeníš ani táto bitka Ťa nepoučí. Zas sa budeme rozchádzať.

Ostala si ležať na zemi. Prikryl som Ťa dekou.