podraz

Priznala som ten môj podvod s PN, potrebovala som proste voľno, vypnúť, vypadnúť. Chápete? No a?...
Netušila som, že nebude ordinovať moja mudr. Vyklopila som mu nakoniec pravdu. Zastupič mi dal PN s dovetkom „pani zlatá, raz sa vám to vypomstí“.
Poprezeral ma trošku dôkladnejšie, niečo však znesiem. Trošku som očervenela, stratila nadhľad, reč aj podprsenku. Bolo to však v norme a PN bola vo vrecku...

Tak kontrola, idem na to, zvládnem v pohodke. Čo na seba, špekulujem zbytočne. Bude tam zas on, tak sa dám sa na cibuľu, pán moralista zastupič! Čakáreň prázdna, na dverách zdrap papiera. Ordinujeme: Gynekogický pavilon: 24/7, druhé poschodie č.d.: 69.
To ma poser, si robia srandu?
Druhá čakáreň samozrejme plná! Sakra, čo už, vyberiem mobil, ťukám a čakám. Nabrúsená sestra vybehne a zozbiera od nás karty. Nestačím odpovedať na správy a že: „ktorá je pani Lopatová?“
Nooo, že jaááá, konštatujem. „Poďte so mnou“ rýchlo mizne v chodbách pavilónu. Kľučkujem a držím očný kontakt s bielym plášťom. Otvára dveriská a vchádzame do skoro operačného sálu. Koza ako krava, svetlá a plenta. „Hodila“ po mne nejaké modré pršiplášte a pršipláštiky. „Vyzlečte si komplet všetko a prezlečte sa nám do tohoto tu“ zaznelo ako rozkaz.
Som rozčarovaná, pregĺgam suchotiny a uvažujem. Otázky nemajú význam, mlčím a idem. Vychádzam ako debil. Na hlave čaponiečo, holé telo v modrom igelite, vzadu uviazane na jeden popruh /viac som nedotiahla/ a návleky na nohách.
Koza 2 sedí na koze 1 a úškľabkom ma víta: „Ste vtipná kaša, máte to naopak.“
K.č.2 ma nepustí ani za plentu, kochá sa na mojich rozpakoch. „To vám to trvalo“ konštatuje ženský sukoid unavene, následne som „uhodená“ na kozu č. 1, tá druhá ma koženými remienkami priputáva.
To čo? Ruky, nohy, čelo aj pás. Som v riti, otvorí mi ústa a vrazí mi do držky rozporku. Už choď do r..., si hovorovo mumlem v duchu. A ide, zhasne svetlo a som v pi..!
Meraviem v nevedomosti a hanbe, že čo toto má znamenať?
Kuuurva, ja tu skapem. Už mi je otupno, hanblivo aj nudno. Bože už sa rozsvecuje, halogénky blikajú a miestnosť zalieva svetlo. Počúvam prichádzajúce kroky. No je to on! Mecem sebou a vrieskam do kovovej rozporky nezmysly: „už dosť, prestaňte, dobre, stačilo, chápem!“. Asi nerozumel ništ. Kto by rozumel? Rozčapená primadona na gynde, nenormálne dobehnutá. Pôjdem okamžite na psychiatriu, to už včul tuším.
Charakter sa blíži, prejde rukou po mojom remienku na čele. Pssst... je jeho reakcia a prisúva stojanček s klystírom. Čumím jak puk, na stojanček vešia aj rákosku. Toto už vôbec dobre neskončí, debil prisúva ... och.
Zomieram a vlhnem. „Budeš ešte podvádzať?“ utrúsi nenápadne a plynulo prechádza na tykačku. Hádže vety o zodpovednosti, odvahe, charaktere, podrazoch atď... Hladká ma po líci a zároveň rozväzuje druhou rukou tie podrbané šnúrky môjho outfitu. Bože, budem tu nahá? Huhnem nadávky do kovového zariadenia a tuším, že ta rákoska nakoniec skončí na mojom zadku...
p.s.
ak si myslíte, že som ho odhadla, nemáte pravdu. Nebolo nič! Rozviazal síce všetky šnúrky ale okraje pláštika nerozhodil, týmto to skončilo. Postavil sa ku mne a počkal kým otvorím vyplašené oči. Vyšetrenie ukončil jednoduchou otázkou „vyliečená?“.
Čo myslíte? Kývala som súhlasne fixovanou gebuľou ako o život a huhňala do rozporky slová vďaky. Zhasol a odišiel. Trošku sa vám priznám, bolo to na moje prekvapenie aj vzrušujúce. Sestruša si to následne, pri mojom oslobodzovaní všimla, škodoradostne žmurkla a podala mi papierové utierky. Ale o tom pssst...