Pavlásková, kapitola 2

Celý deň sama sebe predstierala, že je odvážna, a tak odvážne, priamočiaro nakráčala ku kancelárii generálneho riaditeľa. Stála na dosah ťažkých dvojkrýdlových /tu je chyba, má byť mäkké/ dverí, keď sa zrazu otvorila ich pravá, používanejšia časť. Myslela si, že asi omdlie. Toto ju prekvapilo skutočne nepripravenú. Zavrela oči, kĺby na okamih znehybneli. Aj keď by to nikdy nikomu nepriala, cítila v tom okamihu niečo zvláštne, nepoznané. Wágner vykukol a uprel na ňu ďalší z tých čudne pobavených a zlomyseľných pohľadov. Počkal však, kým mu pohľad neopätuje.

„Ach. Rozhodli ste sa predsa len prísť? Aké milé odhodlanie,“ prechádzal popri a pomaličky mizol. Lucia sa zhlboka nadýchla: „Nemám na výber,“ odkázala vzďaľujúcej sa postave. Letmo skontrolovala hodinky, za päť dvadsať. Päť a dvadsať, vzdychla a vytesnila svojou myšlienku.
Odišiel schválne? V celej budove už zostali len sami dvaja. Rukou prešla svoje vlasy, dnes nezvyklo, vyčesané do uhladeného drdolu. Prekontrolovala krátke čierne sako, zakrývajúce snehobielu blúzku, dôkladne zastrkanú do čiernej sukne. Bola so sebou spokojná, čistá, voňavá, upravená. Bez šminiek, retiazok, náušníc. Presne ako kázal. Bola pedant, niekedy. Musela mať len hodinky, tie teda zdobili ľavé zápästie. Čakala pred zavretými dverami. Hlavou jej už zas mihotali obrazy zrejme neodvratného deja.

„Raz zistíte čo je skutočné poníženie slečna Pavlásková, tie prúsery bolestivo zaplatíte, koledujete si...“ boli jeho nedávne slová, tie teraz narážali do jej prirodzených myšlienok.

Nemala čo stratiť, sľúbila si, že vydrží všetko, musí vydržať. Stoj čo stoj! Jej vôľa a odhodlanie hraničili s fanatizmom. Spomenula na všetkých zmučených, nápravné tábory, výsluchy zajatcov, naťahovanie na škripci, vytrhávanie nechtov, verejné bičovanie, bosorky, bosorákov a kadečo iné. Má svoju silu, aj keď podobný scenár si nepripúšťala. Bohvie či, už neverila ničomu. Wágner nie je magor, ani pošuk, nazvala ho tak nechtiac. Nie do očí, len tak to šplechla zopárkrát nevedomky na tej sprostej oslave. Kolegyni, teda dvom, trom. Mal špehov všade. Vytočil ju vtedy tam, potom slabá chvíľka a bum, nazvala, ale nechtiac.

Bože, som krava, už znova dookola opakovala príčinu. Magor, pošuk, ucholak a k tomu nesplnené pracovné povinnosti, nedodržaný termín. Hm, krásne veci! Mala letieť na hodinu. Už to bolo aj podpísané. Ani sa nebavil, len s odporom na ňu zazeral. Nevedel o jej súkromných problémoch s bývalým, finančný krach na jej internej burze. Zúfalé veci potrebujú zúfalé riešenia! Hanba bokom, tak mu to vyklopila na rovinu, bol pre ňu posledná záchrana.

Už vtedy, keď bola na koberci prvý raz, zažartoval o rákoske v skrini. To boli vtedy ešte vzťahy OK. Nebola to pravda, nič také tam nemal. Tá rákosnícka narážka jej ale nateraz zrejme zachránila „pomrvený život“. Prišla škemrať osobne, so sebou štrngajúci tubus na projekty. Nebol prázdny. Zabralo!

Rázne kroky ju vrátili späť do reality.

„Nerôzna?“ nechal sa počuť Wágner pri návrate a otváraní kancelárskych dverí.

„Tak trochu, no dosť...“ snažila sa byť tak trochu, dosť úprimná. Niečo mu napadlo, presunul sa jej za chrbát: „Nemáte pravdu Lucia, vždy máte na výber.“ Pocítila dotyk jeho rúk na svojich pleciach, narovnával ich do vodorovnej polohy a zároveň ju postrkovaním odšvenkoval, viac k ich ľavej časti. Nebol však úplne spokojný, tak postupoval dlaňami od pliec až k jej prstom. Po chvíli bola prinútená vystreté ruky pritlačiť k bokom. Cítila jeho dych na svojej odhalenej šiji. Prestal, poodstúpil bokom, kontrolujúc zrejme výsledok svojho snaženia. Scénu ukončil ukazovákom, jej bradu pridvihol do potrebnej výšky.

Lucia periférne sledovala ako si vkladá ruky do vreciek čiernych nohavíc. Sako už na sebe nemal, len bielu košeľu, čiernu kravatu a kožený opasok. Farebne boli dokonale zladení. Biela a čierna. Šachová partia rozohraná, figúrky pomiešané...

Stála vzpriamene, nechápala dôvod, neriešila.
Keď sa oprel plecom o zárubňu, bolo vymaľované: dal ma do pozoru, uf, už je to tu! Kruci, kruci, kľud.

Cítila jeho pohľad, no nemala odvahu pozrieť tým smerom. Predlžoval to úmyselne. Nemala na výber, misia znela: bojovať s časom a nevyrábať nové problémy.
Zhruba po minúte sa odlepil. Pomalým krokom ju obkrúžil, až sa zastavil zoči-voči.

„Päty k sebe!“ vydal príkaz, opretý už chrbtom k dverám. Čakala kým vypojená hlava spracuje jednoduchú vetu, reakciu poslala zas oneskorene. Spojila päty, napriamila postoj.

„Pani Pavlásková, teraz je to perfekté,“ konštatoval pri pohľade na túto kancelársku delikventku. Viliam Wágner už zas pokračoval tým svojim monológom: „Presne za sedem minút zaklopete. Dnes Vám doprajem veľa času na premýšľanie. Pokúsim sa Vás zbaviť pár nedostatkov, ako je prostorekosť a neúcta k autoritám. Bude to dnes veľmi bolestivé zistenie a spoločne tiež pozisťujeme, čo je to ponížiť niekoho, a napokon sama zistíte, že pracovnú zmluvu treba dodržiavať. Urobíme si súkromný večer, večer plný zistení. Rozmýšľam tiež nad tým, ako vyzeráte uplakaná, zrejme sa aj k tomu dopracujeme. Rozmýšľam aj či sa dokážete skutočne hanbiť na vlastnej koži a ako tá koža pri tom vypadá. Nechcem sa vyhrážať, toto riešenie je z Vašej hlavy. Zvážil som to, nevyhodím vás. Rozhodol som sa, to prinesené prekvapenie v tubuse vyskúšať, skúsime s ním teda čo-to napraviť.“

Hodiny neúprosne odpočítavali zostávajúci čas. Wágner to nemal jednoduché, nechcel sklamať sám seba a zhovädiť sa pred Pavláskovou. To by bol koniec. Lucia nebola márna. Šikovná, vzdelaná, pekná, pracovitá. Doposiaľ len malé problémy a teraz toto. Škoda by jej bolo. Čo už, povedal si v duchu. Na stole mal pripravené len tri veci, kópiu pracovnej zmluvy, výpoveď a ten tubus v ktorom hrkotala rákoska. Nič nevymyslel a už sa klopalo.
Klopala, štelovala uši a nič. Dala repete, prestávka, repete, stále nič. Teraz ma dodrbe, že klopem neskoro, pridala na intenzite až sa rozleteli dvere.

„Vy si nedáte pokoj Lucia, však počujem, trieskate tu, čo horí? Mam aj inú robotu, však kľud, sa neviete dočkať?“ znovu pribalil ďalší z tých čudne pobavených a zlomyseľných pohľadov. So záujmom ju sledoval, stála tak, ako ju naposledy zanechal. Potreboval ju trochu rozhodiť: „To ako máte tu hlavu, ruky tiež, zhrbená, tak som vás postavil? Keď si z toho chcete robiť srandu, rovno choďte domov!“

Jedno malé súvetie jej úplne stačilo. To bol luk, prsty vyšponované, vzpriamená hlava, hruď vypnutá.

Tak toto už áno, nečakal, že môže byť niečo tak erotické. Musel sa viackrát zhlboka, tajne nadýchnuť: „Tak poďte dnu, pred môj stôl, trošku sa porozprávame.“
Vzdala všetko, biela zástava vystrčená. Toto nečakala v živote, rovno nakráčala k stolu. Švihla tam ten postoj z pred dverí.

Už žiadne problémy, to si nesmiem dovoliť. Vytočím ho, ten ma zabije, zabitú pošle domov s výpoveďou v zuboch, štvornožky. To čo sa toto deje? Rýchla sebakontrola: hlava, plecia, zadok, ruky, päty, bodka. Stojím, čakám, kľud, až teraz bodka... Kde je, kúrňa? Bála sa otočiť, zas ju zrejme kontroluje.

Veru tak aj bolo, nenechal si ujsť takýto pohľad, potreboval vylepšiť.

„Tak pani kolegyňa, rád by som počul od vás dôvod dnešnej návštevy. Prosím, aby ste mi to povedala zrozumiteľne, nech nedochádza k omylom. Dúfam, že sa chápeme správne?“

Wágner sa presunul na svoje kancelárske kreslo, pred Luciu Pavláskovú, toho času hľadajúcu vhodné slová.

„Neviem či to poviem správe pán Wágner. Narobila som Veľa sprostostí, ktoré ma teraz veľmi mrzia. Zaslúžim si potrestať. Skutočne potrestať o tom nepochybujem, len Vás prosím, nedávajte mi výpoveď. Rada tu pracujem a sľubujem, že sa to už nebude opakovať. Potrestajte ma sám, podľa uváženia, prosím.“

Povedala to úprimne, tak to cítil, vedel odhadnúť ľudí. Otvoril to jej tubusové puzdierko a vytiahol ohybnú rákosku, skusmo prešvihol.

„V poriadku“ ale vzápätí doplnil jej žiadosť, „potrestám vás Lucia tak, aby ste na to nikdy nezabudla. Každý príkaz ktorý odteraz dostane, vyplníte okamžite, bez debaty. Budete odpovedať len na otázky, respektíve, na nepochop, celou vetou s oslovením. Zaváhania potrestám, ohľad na Vašu bolesť ani poníženie, nepoznám. Rozumiete?“

Potvrdila jeho slová celou vetou aj oslovením.

Rákoska blúdila zadnou partiou od chrbta cez vystrčený zadok a ukončila cestu na kotníkoch. Podobnú púť na prednej strane. Dal jej vyzuť lodičky, mierne rozkročiť, atď... Stála pred stolom na špičkách s rukami nad hlavou. Po krátkom čase sa začala prejavovať bolesť, držala sa statočne, tak sadol na pracovný stôl a hopáľal nohami. Bola fakt pekná, svaly napínala na celom tele, dokonca si spojila prsty na rukách aby vydržala v polohe. Užíval si to. Fakt sa snažila.

„Stačí, na kolená,“ bol to sekundový nápad. Kľačať na príkaz, to zrejme zabolí. Ako sa štelovala, doplnil: „Na holé kolená.“

Plnila príkaz, nedokázala protestovať. Vysúkala ťažkopádne pančucháče z pod sukne, netušila či mu to má podať. Pýtať sa nebolo zakázané, tak skúsila: „Mám Vám ich podať, pán Wágner?“