lopata

niečo staršie, možno niekoho poteší a zlepší náladu...

Bola som natoľko jebnutá, že som tam išla. Hovorím si, mám jeho číslo domu aj mobilu, toto nemôže dopadnúť zle a ja som číslo tiež. Bol doteraz super, tie jeho nápady, óch bože. Žiadne inštrukcie čo na seba, aké gaťky a iné somariny. Tak teda zvoním.
„Čau otvorím ti dvere“ ozvalo sa.
Hovorím si v duchu, no čau.
Boháča, na záhrade vykopaná jama a pri nej lopata. Na parkovisku akýsi gazík, či čo. Zrazu to zapípalo a otvárajú sa dvere, ale na gazíku, tie kufrové. Uf, kukám dnu a tam laná, biče, putá, roubiky, či ako sa to volá, nejaká minča a víno. Hovorím si to je úplný debil.
No nič, vliezla som tam. Dvere sa zaklapli. Za nejaký čas mi zvoní mobil, samozrejme on. Že vraj, kde si?
"Kde som? Však v kufri!" odvrknem frajerovi.
"Čo tam robíš preboha? To som ti otvoril, lebo tam mám nákup!" nechutne kontroval.
“Prines to, prosím ťa“ počúvam už umiernený tón.

Krásny začiatok! Nahádzala som tie pakšamenty do batohu, čo tam bol, a idem na vec.
Ten sa škerí vo dverách. Boháča simpoš. Vlepil mi pusu a že vaj čau, vitaj, ľahni si a daj ten batoh. Čo mi jebe? Nádych, výdych a ležím na dlážke. Jééminenky, „simpoš“ vysypáva obsah batoha na zem. Pakšamenty lietajú okolo mojej hlavy a že: „Kde je ten nákup?“ vraj čo s tým chcem robiť, že je smädný a chcel ma tiež pohostiť. Potom mi kuká do očí, že ako to ležím. Neviem čo odpovedať a cítim, že skočím do toho hrobu sama, dobrovoľne.
„Daj sa na brucho“, počujem. Som koza, otáčam sa. Mám vlhoby aj suchoty a vyprázdnenú palicu. Aby toho nebolo málo, zašiel mi rukami pod brucho a rozopol nohavice. A som v riti, strhol mi ich aj s gaťkami.
Dostrkal si pred moju hlavu stoličku. Kukám, pekné topánky.
„Bradu!“
Šrotím v palici, že čo asi chce? Po chvíli ma bolí krk, ako čumím na jeho nohavice, a dávam bradu na jeho topánku. Neprotestoval...