ani neviem

Nie som stroj, buch, buch v požadovanej intenzite, vzdychy, poty, kokotinky, facebuky, instáče, dovolenky, autá, selfíčka... To ma fakt neberie. Rozchod, úsmevy, o nič nejde. Bye, bye. Keby vedela, nevie. Mal som toho plno v hlave, krotila ma obava rozbaľovať naplno. Som isto úchyl demokrat. Toľko hľadania a beznádeje, beriem na seba. Rozchod, nežné výčitky. Budeš ešte prosiť, musieť prosiť, bola odpoveď. Hádžeme za hlavu, nevydalo, škoda. Nechápala mňa, ja ju. Málo chémie, sexu, empatie, podľa gusta, žiaden dišputát. Skok na brzdu. Veď sme ešte ani nezačali, vieš o tom hovno, odpoveď.
Volala po čase „ako by si si to teda predstavoval?“. Prvý raz náznak, možná budúcnosť? Ako prosba to však neznelo, onedlho skladám. Chápem potreby druhého. Opakovanie matka múdrosti, nasledovala ďalšia žiadosť a odmietnutie. Nie nie, druhý raz do stejnej rieky nevstúpim...
Stála pred vchodom. Nahá, bez šminiek, náušníc, retiazok, tušenia. V zadku strčený špunt v ústach svieža hašlerka. Zacvalka si svoje, bájne, kožušinkové putá. Batoh a zvršky zostali pri nohách. Ticho prosila dvere o súcit. Sezam otvor sa, prosím, otvor sa, opakovala dookola.
Nie som obr. úchyl, otváram, musím, nútila povaha, súcit, možno potreba byť nad vecou. Drzá suka, hlava nevypatlaná. Môžu za to návyky? Dívala sa tými očiskami ako skrotená kobyla. Mýlila sa, krotenie bude nasledujúca robota.
Nie nie, v ten večer nič nebolo, o putá prišla rovno v chodbe, župan čakal v kúpelke. Káva, moet a kaviár na stole /keby tak/. Teplá zrazu netiekla, mydlo mazlavé. Najskôr treba rozbabrané veci sporiadať...