číslovky S2/E8 posledná

Červený, úzky mop dočistil podlahu od posledných zbytkov, už nepotrebnej kvapaliny.
„O podlahu mi nešlo, ale dík,“ konštatoval Juraj, sediac už vo svojom kresle. Nohavice stiahnuté na stehnách podčiarkovali stojacu ozdobu v rozkroku. Oba ukazováky, ukazovali. No jasné, treba dočistiť zapatlaného przniteľa. Chápem, upratať si jazykom po sebe trebalo niečo iné. Bez mojej platby za orgazmus a následného výdavku asi neodídem. Výdavok bol rovno do krku. Skoro som upratovala aj výdavok môjho žalúdka. Poštelovala som to včas, späť do svojich útrob.

Budíček bol zas famózny. Vtrhli, bez zaklopania honáci, obaja nahnevaní. Možno sa im nepáčilo moje nahé bičovanie, bez ich prítomnosti. Sorry, very sorry, chlapci.
„Ideš si po zostávajúcu dvadsaťtrojku! Vyzliecť, umyť...,vydrhnúť zuby, jazyk, ďasná, vyčesať vlasy, čakáme vonku...“ Povedal kamarát s ktorým si od včera tykám. Druhý hodil po mne novú, bielu košeľu 4XL. Zabuchli dvere, a ja som otvorila ústa...
Bola som zrejme vovedená do omylu, momentálne a každopádne ma za zápästia a ramená voviedli do neznámeho priestoru. Nechápem tú eskortu, nebránila som sa. Kukám na tú veľkú miestnosť. Prvý moment, stará trieda na dedine z obdobia rakúsko-uhorska, bez okien. Zostalo tam len pódium pre katedru a priestor, kde zrejme sedávali žiaci. Drevené podlahy, kamenné steny, stará čierna tabuľa, kachle na kúrenie, malé umývadlo. Nástenné kyvadlové hodiny s pondusmi ukazovali nejaký čas. Dozvedela som sa, že aktuálny. Bolo presne 6,35. Skvelý budíček. Čakal tam už kýbel, handra a sklenená fľaštička. Ten s ktorým si netykám otvoril dvere s nápisom sklad.
„Túto miesnosť a náradie poupratujete, pani Diana, komplet. Šéf si to skontroluje. Zariadenia, náradie a nástroje ošetríte ľanovým olejom,“ dirigoval.

„Presne o 8.00 sa postavíš pred tabuľu, počkáš na pána Juraja. On si ťa potom znaviguje,“ doplnil ten druhý, ten s ktorým si tykám. Bez pozdravu zabuchli dvere, zostala som sama.

Červík v hlave ma prinútil okamžite preskúmať sklad! Hm, poďte sa pozrieť, dajte čísla, posielam MMS. Skoro som ľahla. Som odborník cez mučenie, aspoň som si myslela. Náradie zozbierané z celého sveta, niektoré vidím prvý raz, odhadujem matne účel. Poznávam dereš, ten som videla vo filme s Jánošíkom. Výpraskový stolček s koženými úchytmi na ruky kolená a pás. Nízky stôl, lavica s navijákom, šukací stroj, polohovateľný stojan s masážnou hlavicou, atď, atď... Nahádzané, zaprášené pakšamenty, jeden cez druhý. To tu muselo ležať dosť dlho bez povšimnutia. Samý prach a pavučiny. Skriňa naprataná drobnosťami, nad ktorými sa evidentne hanbím. Otváram komodu, oblečenie všeho druhu a minimálne 10 bielych košieľ 4XL. Jediná uprataná vec boli štyri biče, zoradené na stene, vedľa seba. Ako vojaci, od najmenšieho po naväčší. Zosunula som sa na zadok a uvažujem, toto nestihnem upratať do 8,00! Skončila som po hodine spotená s domastenou košeľou a nedôsledne dokončenou prácou. Rýchla očná kontrola, umyť ruky, tvár a čiastočne aj telo. Upravujem vlasy, kontrolujem aj jedinú textilnú vec na sebe. Gombíky pozapínané, vystieram vysúkané rukávy, hotovo! Hodiny ukazujú presne 8,00 hod. Stojím v pozore, pred čiernou tabuľou, dvere sa otvárajú.

Juraj nepozdravil, tak ani ja. Narýchlo prebehol sklad náradia a priniesol si odtamtaj stoličku. Podrobne ma skúmal a premýšľal. Znenazdajky prerušil ticho otázkou: „Vieš spievať?“ nezaprel v sebe táborového hudobníka. Asi chce vytvoriť duo SMB /SadoMasoBand/. Sólová speváčka s hudobným doprovodom Mexičana na španielskú gitaru.

„Trošku, nie pekne, boleli by ťa uši.“ odpovedám hrdo.
„Risknem to. Spusti niečo jemné, spravíme si atmosféru. Potom už budeš revať len dvadsaťtrikrát bolestivý, číslovkový refrén. Nechcem nič, len tvoju súčinnosť, tak sa snaž!“

Vylial sa mi pot a odišiel rozum. Zas som v stave, ty prikazuj, ja robím. Prebehnem repertoár, aj keď hlava nefunguje. Pri pohľade na sediaceho porotcu upadám do zaľúbenej melanchólie. Napadá mi ľúbostná klasika, snáď ho to obmäkčí.

Pristúpi ku mne, na dotyk vystretej ruky, a ja som tichúčko spustila starú klasiku:

„Ak nie si moja
potom neviem čia si
máš detskú tvár
a hrozne dobré vlasy
za tisíc dotykov
postačí jediný
skúsme byť obaja
vinní aj bez viny“

Po prvej slohe mi začal rozopínať gombíky. Hlas začal haprovať.

"Ak nie si moja
potom neviem čia si
máš detskú tvár
a hrozne dobré vlasy
cestičkou vo vlasoch
prídem ti v ústrety
pesnička o nás dvoch
už nie je pre deti..."

Po druhej mi začali tiecť slzy a nefalšovane som sa rozplakala.
Refrén sme išli dvojhlasne, držal ma v objatí, to už som bola úpne nahá a on úplne oblečený. Dokončil to sám, nemala som síl. Spieval fakt pekne.

"Všetci nám môžu závidieť
vravia, že lásky dávno niet
Všetci nám môžu závidieť
že ťa mám rád
zostanme takto chvíľu stáť
na všetko krásne máme čas
viem, že si práve, práve tá
ktorú mám rád."

Následnú „bičovačku“ opisovať nebudem. Málo si, okrem šialenej bolesti, pamätám. Muselo to byť silné, potrebovali sme dosiahnuť viditeľné šráfy.

Dvíhame kotvy smer Vladimírovo, už autom, ukázať dôkaz : „Naplnenie článku zmluvy o neplatení zmluvnej pokuty“. Juraj nevedel ako vyzerala Vierka deň po... Všetko mal len z rozprávania. Nechcel aby ma prezerali u V+V ako obraz, to ešte netušil, čo nás čaká. Ani ja. Vymysleli sme plán! Hodil ma pred ich domom do autového kufra, na brucho a zviazal. Klasika, kotníky so zápästiami. Na krk zavesil „kundie chlpy“. Odreniny v kútichoch úst a končatinách boli neodškriepiteľné, v štráfoch sme si neboli istý.

Parkujeme!
Počúvam vravu a následné otváranie kufra.
„Ha-ha, to ako, toto je dôkaz? Nebuď smiešny Juraj, som právnik,“ rozrečnil sa Vladimír.
Cítim, že mi niekto vyhŕňa tričko a sťahuje nohavice.
„Nie nie, na to zabudni. Mám doma Vierkine fotky, budeme porovnávať. Všetko je nachystané, aj protokol o naplnení zmluvy.“ Vladimír nepripúšťa debatu, nezabudne mojim ležiacim smerom hodiť nedbalý pozdrav: „Ahoj Diana!“

Nedá sa nič robiť, vchádzame ku Vladimírovcom. Vo dverách nás víta slúžka menom Vierka. Dáva vzorné pukrle a pripája pozdrav: „Dobrý deň pani Diana, aj Vám pán Juraj. Vítam Vás v našom dome, cíťte sa tu ako doma.“

No panenka skákavá, ježišku na krížku, toto bude ešte velice zaujimavé.

„Nemel sprostosti a priprav Dianu!“ vyštekol na slúžku, nahnevaný Vladimír. Odviedol si do pracovne Juraja, tam prebehne zrejme dôležitá debata.

Viera ma schmatla za lakeť a hajde do ich priestrannej kúpeľne: „Vyzlečte sa pani Diana, úplne donaha, musím Vás pripraviť.“
„Šibe ti Viera? Na čom fičíte vy dvaja, je koniec. Finíto, game over! Chápeš to?“ zúrim!
Šepkala: „Nesmiem sa s tebou baviť, rozumieš? Nechci to po mne, ak na to príde, budem potrestaná! Neskôr ti to vysvetlím. Daj sa dohola, vlez si do vane. Už ma neoslovuj, nepýtaj sa, rob čo ti kážem. Pochop niekedy, aj ty mňa...“
Tak to som v peknej kaši, Vierka je vypojená. Naprogramovaný robot ma mydlí úplne všade, venuje sa prsiam, strká namydlené prsty postupne aj do oboch dierok, premýva všetko vlažnou vodou. Vydrhla mi ciferník od šminiek. Očista a kontrola, vlasy necháva suché. Nedokážem jej streliť facku. Stojím pred ňou nahá, suší predtým dôkladne vyumývane telo.
Pokračuje v šepkaní: „Buď rada, že som ti nevyholila hlavu, to si chcela urobiť ty mne!“ táto pravdivá veta ma uzemnila. Vlasy len začesala a pridvihla, nech mi nezakrývajú krk a plecia. Rozprašuje nejaký parfém, nebol špatný. Prichádza posledná etapa, oblieka ma do posteľnej plachty. Mala v strede dieru pre hlavu, odchádzame.

Slúžka ma privádza do prázdnej, zatemnenej obývačky ako nevestu, vyťahuje z vrecka ten priesvitný sáčok na šnúrke, ozdobuje môj dekolt. To čo chýba dole, mám zavesené na krku. Tak tu už znova prestáva sranda. Vladimír je magor, nemyslím že to je z Vierkinej hlavy. Po schodíkoch vystupujem na nízky, drevený stôl. Na stole je položená otáčajúca sranda, taký kovový tanier. Ten používa Vierka, pri smiešnych cvikoch, vrtí sa doprava-doľava. Vždy je pri tom komická. Neviem ako sa to volá.

Už stojím v strede pódia. Za sebou stena s rozsvietenými bodovkami, pred sebou dve stoličky a reflektor na trojnožke. Pri mne, na boku magnetická tabuľa, centrofix a fotka Vierky. Poznám tú fotku, bola to moja robota. Viera na nej visí priviazaná za nohy, zmaĺovaná ako had. Ako málo stačí vytvoriť vhodnú atmosféru. Nestačí, rozžiaril sa reflektor.
Ideme do finále, prichádza porota, Vladimír a Juraj. Slúžka stojí pri magnetickej tabuli, čaká na inštrukcie. Porota usadá a Vladimír posunkom dáva pokyn. Majú to nacvičené! Viera pára mačetou moju plachtu na chrbte, pri lopatách sa zastavuje. Stojí za mnou, tak aby nezavadzala porotcom vo výhľade. Viem čo bude nasledovať. Tak sa aj stalo, odložila mačetu a roztrhla to rukami nakomplet, hotový inkvizítor. Som nahá! Angelika a sultán, trh s otrokmi. Rotujem zo zdvihnutými rukami podľa priania „zákazníkov“. Viera je motor rotátora.

Dobojované! Nebudem popisovať podrobnosti, čítali by ste dlho.

Vyhrali sme, Juraj nemusí platiť ani cent! Po ceste, ku mne domov, ma pristavil. Pripol na moje zápästie vrátenú zálohu, hodinky ROLEX. Značka hodiniek bola v zmluve, to si pamätám..
„Chceš patriť už len mne?“ položil nečakanú otázku. Nastalo dlhé, hrobové ticho. Zostal evidentne zaskočený, určite viac než ja.
„ Ak nie..., tak či tak, hodinky ti zostanú, možno ako spomienka... „ povedal zadumaný, sklamaný Juraj, môj El profesor, majiteľ ranča od krvavej pomsty, učiteľ skokov do vody, krasopisných rovníc, jazdy na koni, rozdávač zaslúženej facky, majster v bičovaní, vešaní zlodejok, gitarista, učiteľ spevu, skromný romantik, školník, zábavný balič...

Koniec