Posted 15.08.2024 by Was
Zopakovali sme sedlovačku v družnej nálade. Dokážem to už sama.
Sama samučičká
ako holubička,
čierna ako tuha,
na papieri šmuha.
Na papieri šmuha, vlastne ten smutný troj-podpis. Nedokážem sa nad to povzniesť. Za každým rohom čakám zvrat. Nejako bolo, nejako bude. Boj šialenosti nad rozumom.
Ponuka, na najkrajší deň v mojom živote, bola postupne realizovaná, nemôžem povedať, že nie. Brázdime s JT cestou, necestou ako Oldše s Nšoči. Na chrbtoch máme obaja luk a každý zo tri šípy. Prestrelí mi srdce, to už tuším. Oboznamuje ma s okolím ranča, jeho zabezpečením, ohradníkmi, kamerovým systémom. Že vraj medveď ani vlčica nikdy nespia. Ide to vraj predať, všetko predať! No daj, ešte nejakú o Karkulke. Ľudia poviem Vám, je to nedobytná oblasť. Nechcela by som vkročiť, neohlásená, na ich územie.
Okolitá príroda je úchvatná... Ideme sa kúpať k jazierku, napájame kone, Juraj sa vyzlieka. No zbohom, nahý skáče šípku zo skaly. Píšem mu..., tri mínus. Že čo? Mám isť tiež! Nemám plavky, hádžem to na ne. Že čo? Že sa otočí.
Zhadzujem odev, stejne ma bude bičovať oblečenú. Či si narazím kokos, alebo urobím inú hanbu, je mi jedno, skáčem v škole naučené. Nšoči môže handry fajčiť! Úžasnéééé, to bol skok! Oldše bol skutočne otočený.
Pri návrate strieľame šípmi do totemu, to ma mrzí, myslela som že vzájomne, do srdca. Na terase vedieme akademické debaty, mexický guláš na vyložených nohách. Prichádza moja nenápadná otázka: „To chceš ako Vladimírovi darovať tú desinu? Je to hodne peňazí... nebudeš ma švácať? Ušetril by si, zatnem zuby a dáme to.“
Odpovedal stroho: „Stojíš mi za to, švácať ťa nebudem!“
Mením reakcie z podráždenej Diany na podráždenú Vierku: „Nie som kurva, aby si ma niekto kupoval!“ Vytočená odchádzam od nedojedenej dobroty.
Už len počujem: „Netrestám bezdôvodne, na niekoho požiadanie, ani tvoje, zabudni!“
„Kokot!“ nič iné ma nenapadlo, hovorím to síce potichu, tak aby ma trošku počul. Na chvíľu sa ešte otáčam, to už ale rozbieham hlasitosť : „Ako sa cítim ja, je ti jedno? Vladimír bude vyškerený, Diana je zbabelec, uprosila ho. Bude rád, zozbiera tvoje love! Vierka bola predtým, aj mojou zásluhou, bičovaná a ponížená, ako sa jej pozriem do očí? Čo si pomyslí... há? Mám kamarátku zlatokopku, tá si vie naraziť! Volá sa Diana...“ Kmáše mnou zlosť a jeho nikde, žiadne ďalšie debaty a ja sa chcem hádať!
No počkaj zajac, chceš dôvod, bude dôvod. O hodinku nenápadne sedlám v stajni odsedlaného tátoša. Hrudou hliny píšem na dvere maštale „KOKOT!“ Miernym klusom opúšťame areál ranča. Zaneprázdnení kovboji neveria vlastným očiam, kričia: „Hej, hej, héééj, to nesmiete!“
„ Zastav ho! nerob to! Dianaááá...“ doplnkovo varuje ten, čo sme si ráno potykali.
O hodnú chvíľu ma dobiehajú, svištia nejaké lasá. Jedno ma obopína cez telo a ruky, druhé končí na koníkovi. Začal skutočný divoký západ! Zbavujú ma čižiem aj podkolienok, z popod trička prichádzam o poprerezávanú podprsenku. Cez nerozopnuté nohavice, devastujú nožom vylovené nohavičky. Opúšťajú ma bolestivým prieťahom cez suchú lastúru. Viem na čo ich potrebujú, škoda ich. Nastrkané končia v ústach, zaistené zdrhovaciou páskou. Začali plniť iný účel. Obratne priväzujú dva hrubé povrazy na moje zápästia. Vydávame sa na prechádzku prírodou.
Pravá ruka nasleduje sedlo pravého jazdca, ľavá toho druhého. Cupitom naháňam skupinu troch koní a dvoch jazdcov. Kamienky a hrubší prach derú bosé chodidlá. Mierime rovno k jazierku, nastáva plavecký výcvik číslo dva. Občas pobehnem, občas plávam, pláchajú ma ako handru. Znovu prachová cesta, nevládzem. Neberú ohľad, moje váľanie po zemi nič neznamená, idú si svoje. Musím sa držať na nohách. Prach sa mení na blato, mám ho snáď všade. Konečne točíme sprievod k vstupnej bráne. Ten s ktorým si tykám ju zatvára, na kľúč! Míňame totem, badám, na schodoch sediaceho, majiteľa predmetu zmluvy. Jazdci sa rozdeľujú do strán, putujem k „romantikovi“ s roztvoreným náručím.
Stojím pred ním ako prišpendlený motýľ. Ten v pravo vydal odvážny príkaz: „Na kolená, mrcha!“ Otáčam hlavu jeho smerom, že či si ma náhodou nepomýlil. Rana bičom z druhej stany ma uistila, že nie.
Na kolenách počúvam zdôvodnenie ich konania: „Ukradla koňa!“
Náčelník „zadumaná tvár“ vydáva príkaz: „Pribite ju na vráta od stajne, chrbtom cez ten odkaz!“
Nedá sa brániť, ani prosiť. Skončila som skutočne pribitá, cez laná a nejaké slučky, na riadne rozpažených rukách. Zakrývam chrbtom môj odkaz. Nebolo to všetko! Voľné, nevyužité konce povrazov končia na mojich členkoch. Zrejme, nech si neušpiním nohy. Pribili ich tiež, mierne pokrčená v kolenách, dumám nad svojim osudom. Visím ukrižovaná do čapatého Y.
Tortúra začína, nedokážem ceknúť ani mäkké „F“. Nohavičky sa mi derú do krku, začína napínačka na grcku. Kútiky úst mučí plastová páska. Zápästia a kotníky, masaker! Hotová beznádej...
Už začínam robiť gymnastické cviky. Raz som ako rákoska do oblúka, za chvíľu stočená ako mŕtvy červík. Je to nekonečno!
Prichádza vedúci zájazdu, osobne a sám! Snažím sa visieť dôstojne. Dostávam ozajstnú facku! Tak to bola sila! Mal šťastie, že mám vyplnenú hubu. Nebola silná, ale bola prvá v mojom živote. Už viem ako chutná facka. Zas ma niečo naučil!
„To máš za toho kokota, neskôr to predebatujeme,“ hovorí kľudným tónom a vkladá niečo do mojich dlaní. Držím to ako kliešť. Ozrejmuje ma s účelom: „Keď nebudeš vládať, pustíš jeden kolík, keď STOP oba.“ Ukazuje mi chrbát a ide si preč, po svojom.
Vyhúkaná kontrolujem dlane, odpadávam, skoro mi vypadli oba. V rukách držím gumové čuráky, oba otočené jahodou k mojej hlave. Nemať zapchaté ústa, určite mi tretí strčí do krku! Umelý gangbang. Tak tomuto sa hovorí nefalšovaná hanba. Znovu vypínam telo do mostíka a deriem kotníky aj zápästia. Krútim sa momentálne zo strany na stanu, badám znovu záchrancu a predsedu súdu v jednom. Dôstojnosť nadovšetko, spúšťam telo do pokrčeného Y.
Zastavuje, ako pred vzácnym obrazom. Pozoruje ho snáď minútu, prehadzuje mojim smerom otázku: „Vieš byť poslušné dievčatko?“
No to je otázka! Kývam súhlasne hlavou, oči mi vyskakujú z jamok. Nesmiem to teraz posrať, musí cítiť moju pokoru. Odoberá oba kolíky a precvakáva húževnatú pásku na ústach.
Zbavuje ma aj zaslintaných nohavičiek: „Nepočul som...“
Zas idem telom do luku a hľadám správne slová, „prepáč, budem sa snažiť, to určite, sľubujem, mám ťa rada,“ melem pravdivé nezmysly, „nechcela som. Sorry, sorry, fuck! Please...“ skúšam aj anglicky, je predsa profesor, chytám ústami poslednú slamku. Hlas zlyháva, ale rozumel.
Píska na tých dvoch. V trojici ma obklopujú a radia sa na postupe prác, bezohľadne v mojej prítomnosti. Moc som z porady nevnímala. Som pre nich visiaci vzduch. Blato mi schne na tele aj oblečení, vzdychám tam, pištím bolesťou, badám viditeľne naskočené bradavky. Keď to uschne úplne, môžu odlievať figuríny. Našťastie už nedržím tie dva gumáky. Konečne ležím, odpútaná relaxujem na zemi, nedávajú mi veľa slobody, len prisunú vedro s vodou.
„Jazykom zlížeš ten nápis! Môžeš si ho pláchať vo vedre, umyješ si tvár, nohy a ruky.“ Dozorca hodil k vedru veľkú bielu košeľu: „Potom sa prezleč, keď si to poplníš, budeš čakať, opretá nosom o totem.“
Mám vymaľované, všetko jasné, idem na lízačku... Vzornejšiu zlodejku nepoznáte.
Totálne zlomená opieram nos o totem, nedá sa vyhrať, robím ústretovosť a zakladám ruky na lakte. Naučili ma to v škole pre nepoučiteľné kravy. Nechcem už prúser. Nahá, len v košielke 4XL, zrejme zakúpenej na podobný účel, sa modlím v spravodlivosť a zdraví úsudok zúčastnených. Zrejme nepomohlo, niečo pribíjajú za mojim chrbtom.
„Môžeš ísť, prosím, sem?“ vraví, môj nádejný holič z rána. Kóóónečne mám nos, ako sa na westernovú hrdinku patrí, oslobodený. Badám smiešny stolček. Profesor konštatuje: „To je kokotský stolček, tak ho tu voláme. Máš to slovo rada, počul som ho z tvojich úst často. Je čas sa s nim zoznámiť.“
Kukám jak stolár - nábytkár, je to neprirodzené. Vysoká barová stolička bez operadla a sedačky. Sedačka tam teda bola, vo veľkosti obalu na DVD, trčalo z nej drevené čudo. Už nebolo treba ostriť zrak, napadlo ma to vzápätí, kokot drevený. Už ani neviem, čo ma tu môže prekvapiť. Od totemu na stolček je krátka cesta. Vzorne stojím bosá na bočných priečkach, nohami snáď pol metra nad zemou, rozkrokom nad čakajúcim dreveným predmetom. Okolo mňa sa začínajú robiť veci. Mužská dvojka s kormidelníkom rozostavujú okolo totemu čierne, látkové paravany do tvaru „U“. Vonku sa stmieva, pohodu vylepšujú starodávnym osvetlením priestoru. Cítim vôňu horiacej smoly, zapaľujú pochodne. Scéna získava hlavnú cenu pre architekta, „bienále stredovekého mučenia“. Už mi to dochádza, začínam pociťovať bolesť na chodidlách, svalová triaška a rozodraté spodky nôh robia svoje. Potrebujem sediacu pauzu.
„Skús zostúpiť, alebo použiť ruky, a nepraj si ma!“ upresnil smer môjho správania, el diktátor. Dostávam kŕče, po dlhšom čase nutne usadám! Štelujem dieru, kokot drevený zasúva svoje telo na jediné možné miesto. Som dobrovoľne nabodnutá, konečne oddychujem. Mám prekvapivé zistenie, vletel tam ako po masle. Kundia diera je prevlhčená na maximum. Znovu počuť príkaz na vztyk, za moment znovu bolesťou usadám. Opakovačka na päť-šesťkrát, dlhá košeľa plní svoj účel, nič „konkrétne“ nevidno . Byť tam zapnutý vibrátor... vykypím.
Dejú sa nové veci, moje zápästia omotáva, dlhým lanom, ten s ktorým si netykám. Je maximálne zručný. Už to ide ráz na ráz. Privádzajú môjho koňa na uzde. Zdraví ma „fŕŕ´ a potriasa hrivou, zrejme pochopil, že je zle-nedobre. Posledné úpravy, rukávy na požičanej košeli 4XL strácajú účel, v momente som len v košieľkovej veste. Cvak, cvak, vidím si holé ramená, košeľa drží len zotrvačnosťou. Prichádzam strihom o golier, cítim aj cvakanie krajčírskych nožníc na chrbte. Nič neukončujú úplne. Ani nahá, ani oblečená.
Idú ma obesiť, cez hlavu preťahujú hryzavé vrece. Pristupujú zrejme všetci, naberajú nohy a zaisťujú telo. Nesená vzduchom usadám do koženého sedla. Už konečne viem ako vešajú zlodejov koní. Čakám na slučku okolo krku, zatiaľ neprichádza, zápästia už smerujú za natiahnutím povrazom. Tuším ďalšie pokračovanie príprav, niekto priväzuje cíp mojej košele, zrejme o sedlo. Nastal čas lúčenia sa so životom, skutočný proces nefalšovanej popravy.
Po minúte tichého napätia, zaznievajú pravidelné, bubnové variácie: „trada trada –tradá tradá tradá.“ Údery na bubny ohlasujú popravu zlodejky, zrejme zvolávajú osadníkov. Po dlhšom čase nastalo ticho, naskočila husia koža, kôň sa málinko pohol. Počujem hlas el. profesora, majiteľa ranča od krvavej pomsty, učiteľa skokov do vody, krasopisných rovníc, rozdávača zaslúženej facky, gitaristu, skromného romantika, školníka, zábavného baliča: „Vážené dámy, Vážení páni! Máme tu pred sebou zlodejku koní... Je vinná! Nebude obesená, je ešte pomerne mladá a stále panna! Odsudzuje sa k 63 ránám bičom... Tvoje posledné želanie?“
Posledná veta je mierená mojím smerom. Rozmýšľam čo na to povedať, neskutočný stres, všetko jedno, hádžem hrdo do osadenstva: „Nie som panna, ty nie si kokot, staň sa vôľa Jurajova!“
Niekto zahlásil hijó, šmýkam sa vlhkým rozkrokom po koženom sedle. Opustil ma posledný priateľ, starostlivo osedlaný koník. Za ním, na špagátiku, odchádzala aj biela, zapožičaná košeľa. Stačil jej krátky trh! Hojdám sa úplne nahá, zavesená na povraze, pod jedným z tých dvoch totemových krídel.
Pozorovateľ pesimista by posmešne povedal, stratila pôdu pod nohami. Pozorovateľ optimista by nesúhlasil, práve ju našla. Ale o tom, možno v ďalšej časti...
Sama samučičká
ako holubička,
čierna ako tuha,
na papieri šmuha.
Na papieri šmuha, vlastne ten smutný troj-podpis. Nedokážem sa nad to povzniesť. Za každým rohom čakám zvrat. Nejako bolo, nejako bude. Boj šialenosti nad rozumom.
Ponuka, na najkrajší deň v mojom živote, bola postupne realizovaná, nemôžem povedať, že nie. Brázdime s JT cestou, necestou ako Oldše s Nšoči. Na chrbtoch máme obaja luk a každý zo tri šípy. Prestrelí mi srdce, to už tuším. Oboznamuje ma s okolím ranča, jeho zabezpečením, ohradníkmi, kamerovým systémom. Že vraj medveď ani vlčica nikdy nespia. Ide to vraj predať, všetko predať! No daj, ešte nejakú o Karkulke. Ľudia poviem Vám, je to nedobytná oblasť. Nechcela by som vkročiť, neohlásená, na ich územie.
Okolitá príroda je úchvatná... Ideme sa kúpať k jazierku, napájame kone, Juraj sa vyzlieka. No zbohom, nahý skáče šípku zo skaly. Píšem mu..., tri mínus. Že čo? Mám isť tiež! Nemám plavky, hádžem to na ne. Že čo? Že sa otočí.
Zhadzujem odev, stejne ma bude bičovať oblečenú. Či si narazím kokos, alebo urobím inú hanbu, je mi jedno, skáčem v škole naučené. Nšoči môže handry fajčiť! Úžasnéééé, to bol skok! Oldše bol skutočne otočený.
Pri návrate strieľame šípmi do totemu, to ma mrzí, myslela som že vzájomne, do srdca. Na terase vedieme akademické debaty, mexický guláš na vyložených nohách. Prichádza moja nenápadná otázka: „To chceš ako Vladimírovi darovať tú desinu? Je to hodne peňazí... nebudeš ma švácať? Ušetril by si, zatnem zuby a dáme to.“
Odpovedal stroho: „Stojíš mi za to, švácať ťa nebudem!“
Mením reakcie z podráždenej Diany na podráždenú Vierku: „Nie som kurva, aby si ma niekto kupoval!“ Vytočená odchádzam od nedojedenej dobroty.
Už len počujem: „Netrestám bezdôvodne, na niekoho požiadanie, ani tvoje, zabudni!“
„Kokot!“ nič iné ma nenapadlo, hovorím to síce potichu, tak aby ma trošku počul. Na chvíľu sa ešte otáčam, to už ale rozbieham hlasitosť : „Ako sa cítim ja, je ti jedno? Vladimír bude vyškerený, Diana je zbabelec, uprosila ho. Bude rád, zozbiera tvoje love! Vierka bola predtým, aj mojou zásluhou, bičovaná a ponížená, ako sa jej pozriem do očí? Čo si pomyslí... há? Mám kamarátku zlatokopku, tá si vie naraziť! Volá sa Diana...“ Kmáše mnou zlosť a jeho nikde, žiadne ďalšie debaty a ja sa chcem hádať!
No počkaj zajac, chceš dôvod, bude dôvod. O hodinku nenápadne sedlám v stajni odsedlaného tátoša. Hrudou hliny píšem na dvere maštale „KOKOT!“ Miernym klusom opúšťame areál ranča. Zaneprázdnení kovboji neveria vlastným očiam, kričia: „Hej, hej, héééj, to nesmiete!“
„ Zastav ho! nerob to! Dianaááá...“ doplnkovo varuje ten, čo sme si ráno potykali.
O hodnú chvíľu ma dobiehajú, svištia nejaké lasá. Jedno ma obopína cez telo a ruky, druhé končí na koníkovi. Začal skutočný divoký západ! Zbavujú ma čižiem aj podkolienok, z popod trička prichádzam o poprerezávanú podprsenku. Cez nerozopnuté nohavice, devastujú nožom vylovené nohavičky. Opúšťajú ma bolestivým prieťahom cez suchú lastúru. Viem na čo ich potrebujú, škoda ich. Nastrkané končia v ústach, zaistené zdrhovaciou páskou. Začali plniť iný účel. Obratne priväzujú dva hrubé povrazy na moje zápästia. Vydávame sa na prechádzku prírodou.
Pravá ruka nasleduje sedlo pravého jazdca, ľavá toho druhého. Cupitom naháňam skupinu troch koní a dvoch jazdcov. Kamienky a hrubší prach derú bosé chodidlá. Mierime rovno k jazierku, nastáva plavecký výcvik číslo dva. Občas pobehnem, občas plávam, pláchajú ma ako handru. Znovu prachová cesta, nevládzem. Neberú ohľad, moje váľanie po zemi nič neznamená, idú si svoje. Musím sa držať na nohách. Prach sa mení na blato, mám ho snáď všade. Konečne točíme sprievod k vstupnej bráne. Ten s ktorým si tykám ju zatvára, na kľúč! Míňame totem, badám, na schodoch sediaceho, majiteľa predmetu zmluvy. Jazdci sa rozdeľujú do strán, putujem k „romantikovi“ s roztvoreným náručím.
Stojím pred ním ako prišpendlený motýľ. Ten v pravo vydal odvážny príkaz: „Na kolená, mrcha!“ Otáčam hlavu jeho smerom, že či si ma náhodou nepomýlil. Rana bičom z druhej stany ma uistila, že nie.
Na kolenách počúvam zdôvodnenie ich konania: „Ukradla koňa!“
Náčelník „zadumaná tvár“ vydáva príkaz: „Pribite ju na vráta od stajne, chrbtom cez ten odkaz!“
Nedá sa brániť, ani prosiť. Skončila som skutočne pribitá, cez laná a nejaké slučky, na riadne rozpažených rukách. Zakrývam chrbtom môj odkaz. Nebolo to všetko! Voľné, nevyužité konce povrazov končia na mojich členkoch. Zrejme, nech si neušpiním nohy. Pribili ich tiež, mierne pokrčená v kolenách, dumám nad svojim osudom. Visím ukrižovaná do čapatého Y.
Tortúra začína, nedokážem ceknúť ani mäkké „F“. Nohavičky sa mi derú do krku, začína napínačka na grcku. Kútiky úst mučí plastová páska. Zápästia a kotníky, masaker! Hotová beznádej...
Už začínam robiť gymnastické cviky. Raz som ako rákoska do oblúka, za chvíľu stočená ako mŕtvy červík. Je to nekonečno!
Prichádza vedúci zájazdu, osobne a sám! Snažím sa visieť dôstojne. Dostávam ozajstnú facku! Tak to bola sila! Mal šťastie, že mám vyplnenú hubu. Nebola silná, ale bola prvá v mojom živote. Už viem ako chutná facka. Zas ma niečo naučil!
„To máš za toho kokota, neskôr to predebatujeme,“ hovorí kľudným tónom a vkladá niečo do mojich dlaní. Držím to ako kliešť. Ozrejmuje ma s účelom: „Keď nebudeš vládať, pustíš jeden kolík, keď STOP oba.“ Ukazuje mi chrbát a ide si preč, po svojom.
Vyhúkaná kontrolujem dlane, odpadávam, skoro mi vypadli oba. V rukách držím gumové čuráky, oba otočené jahodou k mojej hlave. Nemať zapchaté ústa, určite mi tretí strčí do krku! Umelý gangbang. Tak tomuto sa hovorí nefalšovaná hanba. Znovu vypínam telo do mostíka a deriem kotníky aj zápästia. Krútim sa momentálne zo strany na stanu, badám znovu záchrancu a predsedu súdu v jednom. Dôstojnosť nadovšetko, spúšťam telo do pokrčeného Y.
Zastavuje, ako pred vzácnym obrazom. Pozoruje ho snáď minútu, prehadzuje mojim smerom otázku: „Vieš byť poslušné dievčatko?“
No to je otázka! Kývam súhlasne hlavou, oči mi vyskakujú z jamok. Nesmiem to teraz posrať, musí cítiť moju pokoru. Odoberá oba kolíky a precvakáva húževnatú pásku na ústach.
Zbavuje ma aj zaslintaných nohavičiek: „Nepočul som...“
Zas idem telom do luku a hľadám správne slová, „prepáč, budem sa snažiť, to určite, sľubujem, mám ťa rada,“ melem pravdivé nezmysly, „nechcela som. Sorry, sorry, fuck! Please...“ skúšam aj anglicky, je predsa profesor, chytám ústami poslednú slamku. Hlas zlyháva, ale rozumel.
Píska na tých dvoch. V trojici ma obklopujú a radia sa na postupe prác, bezohľadne v mojej prítomnosti. Moc som z porady nevnímala. Som pre nich visiaci vzduch. Blato mi schne na tele aj oblečení, vzdychám tam, pištím bolesťou, badám viditeľne naskočené bradavky. Keď to uschne úplne, môžu odlievať figuríny. Našťastie už nedržím tie dva gumáky. Konečne ležím, odpútaná relaxujem na zemi, nedávajú mi veľa slobody, len prisunú vedro s vodou.
„Jazykom zlížeš ten nápis! Môžeš si ho pláchať vo vedre, umyješ si tvár, nohy a ruky.“ Dozorca hodil k vedru veľkú bielu košeľu: „Potom sa prezleč, keď si to poplníš, budeš čakať, opretá nosom o totem.“
Mám vymaľované, všetko jasné, idem na lízačku... Vzornejšiu zlodejku nepoznáte.
Totálne zlomená opieram nos o totem, nedá sa vyhrať, robím ústretovosť a zakladám ruky na lakte. Naučili ma to v škole pre nepoučiteľné kravy. Nechcem už prúser. Nahá, len v košielke 4XL, zrejme zakúpenej na podobný účel, sa modlím v spravodlivosť a zdraví úsudok zúčastnených. Zrejme nepomohlo, niečo pribíjajú za mojim chrbtom.
„Môžeš ísť, prosím, sem?“ vraví, môj nádejný holič z rána. Kóóónečne mám nos, ako sa na westernovú hrdinku patrí, oslobodený. Badám smiešny stolček. Profesor konštatuje: „To je kokotský stolček, tak ho tu voláme. Máš to slovo rada, počul som ho z tvojich úst často. Je čas sa s nim zoznámiť.“
Kukám jak stolár - nábytkár, je to neprirodzené. Vysoká barová stolička bez operadla a sedačky. Sedačka tam teda bola, vo veľkosti obalu na DVD, trčalo z nej drevené čudo. Už nebolo treba ostriť zrak, napadlo ma to vzápätí, kokot drevený. Už ani neviem, čo ma tu môže prekvapiť. Od totemu na stolček je krátka cesta. Vzorne stojím bosá na bočných priečkach, nohami snáď pol metra nad zemou, rozkrokom nad čakajúcim dreveným predmetom. Okolo mňa sa začínajú robiť veci. Mužská dvojka s kormidelníkom rozostavujú okolo totemu čierne, látkové paravany do tvaru „U“. Vonku sa stmieva, pohodu vylepšujú starodávnym osvetlením priestoru. Cítim vôňu horiacej smoly, zapaľujú pochodne. Scéna získava hlavnú cenu pre architekta, „bienále stredovekého mučenia“. Už mi to dochádza, začínam pociťovať bolesť na chodidlách, svalová triaška a rozodraté spodky nôh robia svoje. Potrebujem sediacu pauzu.
„Skús zostúpiť, alebo použiť ruky, a nepraj si ma!“ upresnil smer môjho správania, el diktátor. Dostávam kŕče, po dlhšom čase nutne usadám! Štelujem dieru, kokot drevený zasúva svoje telo na jediné možné miesto. Som dobrovoľne nabodnutá, konečne oddychujem. Mám prekvapivé zistenie, vletel tam ako po masle. Kundia diera je prevlhčená na maximum. Znovu počuť príkaz na vztyk, za moment znovu bolesťou usadám. Opakovačka na päť-šesťkrát, dlhá košeľa plní svoj účel, nič „konkrétne“ nevidno . Byť tam zapnutý vibrátor... vykypím.
Dejú sa nové veci, moje zápästia omotáva, dlhým lanom, ten s ktorým si netykám. Je maximálne zručný. Už to ide ráz na ráz. Privádzajú môjho koňa na uzde. Zdraví ma „fŕŕ´ a potriasa hrivou, zrejme pochopil, že je zle-nedobre. Posledné úpravy, rukávy na požičanej košeli 4XL strácajú účel, v momente som len v košieľkovej veste. Cvak, cvak, vidím si holé ramená, košeľa drží len zotrvačnosťou. Prichádzam strihom o golier, cítim aj cvakanie krajčírskych nožníc na chrbte. Nič neukončujú úplne. Ani nahá, ani oblečená.
Idú ma obesiť, cez hlavu preťahujú hryzavé vrece. Pristupujú zrejme všetci, naberajú nohy a zaisťujú telo. Nesená vzduchom usadám do koženého sedla. Už konečne viem ako vešajú zlodejov koní. Čakám na slučku okolo krku, zatiaľ neprichádza, zápästia už smerujú za natiahnutím povrazom. Tuším ďalšie pokračovanie príprav, niekto priväzuje cíp mojej košele, zrejme o sedlo. Nastal čas lúčenia sa so životom, skutočný proces nefalšovanej popravy.
Po minúte tichého napätia, zaznievajú pravidelné, bubnové variácie: „trada trada –tradá tradá tradá.“ Údery na bubny ohlasujú popravu zlodejky, zrejme zvolávajú osadníkov. Po dlhšom čase nastalo ticho, naskočila husia koža, kôň sa málinko pohol. Počujem hlas el. profesora, majiteľa ranča od krvavej pomsty, učiteľa skokov do vody, krasopisných rovníc, rozdávača zaslúženej facky, gitaristu, skromného romantika, školníka, zábavného baliča: „Vážené dámy, Vážení páni! Máme tu pred sebou zlodejku koní... Je vinná! Nebude obesená, je ešte pomerne mladá a stále panna! Odsudzuje sa k 63 ránám bičom... Tvoje posledné želanie?“
Posledná veta je mierená mojím smerom. Rozmýšľam čo na to povedať, neskutočný stres, všetko jedno, hádžem hrdo do osadenstva: „Nie som panna, ty nie si kokot, staň sa vôľa Jurajova!“
Niekto zahlásil hijó, šmýkam sa vlhkým rozkrokom po koženom sedle. Opustil ma posledný priateľ, starostlivo osedlaný koník. Za ním, na špagátiku, odchádzala aj biela, zapožičaná košeľa. Stačil jej krátky trh! Hojdám sa úplne nahá, zavesená na povraze, pod jedným z tých dvoch totemových krídel.
Pozorovateľ pesimista by posmešne povedal, stratila pôdu pod nohami. Pozorovateľ optimista by nesúhlasil, práve ju našla. Ale o tom, možno v ďalšej časti...
Ukáž všetky komentáre (13)
Pridal/a Mata dňa 18.08.2024.
1 Vote
Konečne som sa k tejto poviedke dostala. No nádhera. Ako vždy nás nechávas v Tom najlepšom a už teraz čakám na ďalší diel. Predstavivosť funguje má 200%