číslovky 3

Slúžka v podmienke, ach joj. Nedalo sa to dostať z hlavy. Vymýšľala som možné scenáre ako šachista, ťah dámou. Pristihla som sa, že aj pri bežnom schodiskovom výstupe opakujem mantru: slúžka v podmienke, slúžka v podmienke, slúžka v podmienke. Nič mi nepomáhalo sa s tým zmieriť.

Ako sa správa slúžka? Mám si kúpiť pracovné oblečenie, vozík a naštudovať povinnosti. To ako prídem domov „dobrý deň pán Vladimír, ja som tá nová slúžka, kde sa môžem zložiť...,“ bizár. A to ani nehovorím, že v podmienke. Čo ak zlyhám? Strhne odmeny, dostanem výpoveď, dá ma zavrieť natvrdo! Myslím, že to posmeruje k niečomu podobnému ako tá horúčka včerajšej noci. Dá ma verejne zbičovať! Do riti, nemôžem myslieť na nič iné. Robota šla bokom. Srať na doručenú poštu, analýzy, štatistiky, podklady, dlhodobý plán...

Nevymyslela som nič, pôjdem na tvrdú improvizáciu. Doma sa svieti, kľúč pasuje, idem na čas, zdraviť budem prvá! Na, improvizácia skončila hneď v nezariadenej chodbe. Pri stene dve staré stoličky, jedna prázdna na druhej komínček zloženého šatstva. Kôpke trónili staromódne kotníkové topánky na širšom kovbojskom podpätku. Nad stoličkami pricapená A4 s veľkým nápisom ŠATŇA a pod tým malý dovetok: pre slúžky. To tam dopísal zrejme neskôr, aby ma úlpne znemožnil. Toto mal naplánované ako socialisti päťročnicu.
Odkladám kabelku, bude teda prezliekačka. Som strašne zvedavá či potriafal veľkosti. Potriafal úplne presne! Nebudem Vám popisovať ako som sa do toho nasúkala, ani neviem či to mám všetko „richtik“. Popíšem, pre Vašu predstavu, v čom som sa ocitla navlečená. Pohľad do zrkadla: Späť do budúcnosti, Michael J. Fox by vedel rozprávať. Toto však nebolo o 35 rokov, tu sme sa vrátili možno o sto-dvesto. Idem na ten popis, nech to mám za sebou, lebo ma jebne.

Topánky máme vybavené, na nohách nadkolienky, uviazané nad kolenami nejakými špagátikmi. Na nohavičky zabudnite, toto bola plátená sranda končiaca čosi nad kolenami. Cez riť to malo rázporok až do /však viete/. Celý vrch držala pohromade šnúrka zaviazaná v páse nad zadkom. Vršok „negližé“ tvorila len krátka blúzka na gombičky s okrúhlym límčekom. Podprsenku by ste hľadali márne. Celé to zahaľoval dlhý pracovný, tmavosivý plášť, vpredu zas po celej dĺžke na gombičky. Rukávy to nemalo, tam vystupovala spodná búza po lakte. Obsahoval dve veľké našité vrecká, vršok už bez límčeka. Samozrejme nechýbala krátka zástera a kruhová čapica s volánikom. Všetko okrem pracovného plášťa bolo špinavo-bielej farby. Topánočky boli čierne, zrejme dlhšie používané a mierne neudržiavané. Tak to berte ako dlhšiu vsuvku pre módnu políciu.

Čo sa pocitov týka, pocit bezradnosti a podriadenia. Neviete si predstaviť čo oblečenie urobí s človekom. Fakt som sa cítila ako skutočná slúžka. Naplánoval si to rajcovne. Čo ma čaká a neminie to už vzdávam odhadovať. Málo čo už triafam, tak teraz úsudok nepoužijem. Zabudla som už aj na okolitý svet, vnímam len seba a človeka čo nado mnou vyriekol ortieľ: „slúžka v podmienke“.
Čo zostáva, teda už len vstúpiť do obývačky, len tam sa svieti. Drahý určite číta knížku, úsudok zrejme už konečne nesklame. Opúšťam provizórnu „šatňu“ a zanechávam pôvodné šatstvo svojmu osudu.
Stojím v roztvorených zasúvacích dverách a pozorujem svoju lásku rozvalenú v kresle, nohy na konferenčnom stole v ruke knížka. Trafila som! Ten sa ani nezarehotal „fí ha, ale aká slúžka! No poď, poď... Zdraviť nevieme? Úklon nič, pukrle nič?“
„Budeš ma musieť naučiť, nie som zdatná v tejto olasti“, reagujem prekvapivo sebavedome.
„Naučím ťa toho dosť, toho sa neobávam,“ prehovoril a zároveň zakrútil ukazovákom dvakrát dookola. No jasnée mám sa krúžiť. Tak krúžim a už som zapichnutá v úlohe naplno.
A basom ti, ide ku mne. Zapína mi všetky gombíky, zasúva vlasy pod ča-pičku /dobrý výraz/. Previazal mi aj šnúrky na topánkach, vraj majú biť konce aj mašličky v rovnakých dĺžkach. Donútil ma pridvihnúť sukňu a poupravoval aj šnúrky na nadkolienkach. Samozrejme zbadal kúsok holého stehna, rukou ho prekontroloval až popod akože spodničku, centrálu momentálne nezasiahol. Aj to málo stačilo aby to so mnou zacukalo.
„Nevrť sa!“ zavrčal a už v stoji, s rukami vo vreckách, spustil úvodný predslov...

„Pripravíš dnes večer občerstvenie, nejaké jednohubky, fľašku dobrého vína a dva poháriky, budeme mať návštevu. O siedmej som pozval tvoju „starú“ dobrú kámošku. Vieš to je tá piča vyjebaná, či jako si ju to vtedy nazvala. Ja som ťa síce už potrestal, neviem či ti odpustí ona. Boli ste nerozlučná dvojka, bude teda na nej či to urovnáte, alebo nie.“

Hovoril mi to ako keby nič. Zrejme si nevie dostatočne predstaviť ako sa budem trápne cítiť. Chcela som Diane zavolať a ospravedlniť sa. Neviete si predstaviť, ako sa za to všetko hanbím. Ako sa jej pozriem do očí? Vlastne uvažovala som, že ju niekde pozvem a osamote hodíme reč. Zrejme začal riešiť veci v mojom mene. No krása, je pravda, že oni sú tiež kamaráti a neraz sme boli aj na spoločnej dovolenke. Vieme o sebe všetko. Dokonca vie, že som s ňou mala skoro sex. Skončilo to len bozkávačkou, veľa nechýbalo.

Rozčuľovať sa nemôžem, som v podmieke. Teraz ma to napadlo, dúfam, že tu nebudem v outfite „jebnutá slúžka“. Oblial ma studený pot.
„Vie o tom, že som ťa potrestal . Dokonca vie aj ako. Potešila sa, bola natoľko na teba zvedavá, až mi sama navrhla návštevu. Myslím, že si jej to dlžná, potrebuje hlavne od teba spätnú väzbu. Je pekne nasraná, to ti môžem povedať. Tiež som zvedavý ako sa to celé vyvŕbi. Pýtaš sa či ti preruším službu? Ani náhodou! Totiž, to bola jediná vec ktorá ju zaujala, presvedčilo ju to, preto súhlasila. Nechcela už mať s tebou žiadne kontakty. Žiaden kamarátkšeft!

„Chcete ma pred ňou ponižovať? Pane.“
„Nie viac ako bude potrebné zlatko“, odpovedal ako keby lúštil krížovku.

„Má občas sadistické sklony a je na baby, Pane“ snažím sa ho rozhodiť, zrejme márne.
„Jedno viem isto, vie sa kontrolovať, čo tebe niekedy chýba. Pozri sa na seba, kde si to dopracovala?“ zostal na mne očami.
„Slúžka v podmienke, pane. To som celá ja. Zostáva mi už len dúfať, že vydržím tých 14 dní,“ to už rezignujem. Neviete si predstaviť ako musím brzdiť jazyk. Nebyť sprostej podmienky, vybuchnem ako tlakový hrniec u susedky. Pomaly chápem prečo ma „zapodmienkoval“. Mám sa krotiť a kontrolovať. Sama seba, úchvatné!

Moju činnosť slúžky a povinnosti počas dňa preskočím. Začína prihárať na hodinkách je 19,00 hod, vyletela „kukačka“. Všetko pripravené, skontrolovaný úbor, začesané vlasy čakám v chodbe. Tak mi bolo prikázané! Čakám 19,20 nič. Bolia už aj nohy. Čakám 19,25 a bác, počujem zvuk motora, ktorý sa opäť začal vzďaľovať. Mám to, taxík. Úvahu prerušil zvonček. Hlboký nádych a otváram. Diana je vo dverách, dívam sa radšej dole a zdravím ako prvá.
“Čau, poď ďalej“ spustím pokorne a skromne. Odkopáva bez odzdravenia topánky, nechá si vyzliecť kabátik „uprac to!“, vyštekne a ešte v chodbe pridáva „Vlado slúžky majú vykať alebo tykať?“
Zanecháva ma samú, prehrávam 0:1. Tak v tomto rozpoložení ju nespoznávam. Ukladám kabátik a luxusné lodičky na poličku a vešiak, nový nádych a vchádzam do jamy levovej. Zrejme sa už dohodli či slúžky tykajú alebo vykajú, nakoľko hneď po zaujatí miesta pre slúžky, t.j. vpravo pri dverách, ma očami prebehli obaja.

„Odchod a zopakuj si pozdrav!“ nepovedal to však Vlado.
Idú ma tu dojebávať na entú, to mi začína byť jasné. Tá moja nemohúcnosť hraničí s debilitou a ja poslúcham.
„Dobrý deň Diana!“ zdravím a dívam sa na konferenčný stolík.
„Zle! Pani Diana a je k tomu už večer, znova!“ tak tá si ma krásne, natiera na chlebík.
Opakujem už bez chyby. Zatiaľ si ma nevšímajú, tak stojím pri dverách a štelujem uši v snahe zistiť o čo tu pôjde. Moc sa však nedozvedám. Občas sa zasmejú, občas sú vážni, ja som vzduch. Nakláňajú hlavy k sebe, moja je do počtu, tretie koleso na japonskom fúriku. Nakoniec pridávajú volume, už som aj začula „to vážne, čo má pod tým?“ alebo „to fakt?“ neskôr „ako uznáš, je to na tebe“ atď.
„Poď sem, dlho stojíš bez roboty“ začala Diana a ukázal priestor kde ma potrebuje presunúť. Samozrejme som zaparkovala ako žiačik pred triednou.

„Tu tvoj drahý mi hovorí, že sa chceš ospravedlniť a poprosiť ma o prepáčenie. Je to pravda? To fakt?“ kývla hlavou na mňa a konečne kukala do mojich očí. Ani na moment neuhla a vychutnala si moment keď som sklopila tie svoje.
Dostávajú ma do myšlienkového kúta. Nechcem nič dobabrať a uvedomujem si, že teraz sa láme chlieb. Ak zazmätkujem, dám dôvod na skartáciu ústretovej ponuky, stratím svoju kamarátku a naprávať to bude zložitejšie ako dnes.
Je to vyčúraná suka, asi preto sme kámošky, poznáme sa dokonalo. Viem ako vie deptať nepríjemných ľudí. Poslať zrovna ju, bez príčiny do piče? „ Musí jebať chalani, musí jebať!“ spomínam v duchu na výrok jedného „ústavného“ právnika. Mala som zlé informácie a horúcu hlavu. Neskončilo to len nadávkami. Môj monológ bol vtedy vyčerpávajúci a dôsledne ukončený hodom nedopitej fľaše o jej zrkadlo. Nebudem to rozvíjať, ľudia nepite!
„Máte pravdu pani Diana, mrzí ma to, rada by som to urovnala, prosím o prepáčenie, už sa to nebude nikdy opakovať!“ snažím sa byť mega zdvorilá a vykám tej...
Ako hlboko sa dá ešte klesnúť?
Oblečená, ako slúžka v hre o tróny, postojačky prosím rozkročenú, sediacu nóbl oháknutú dámičku. Škemrám o kúsok jej priazne, skoro verejne. Prísediaci žalobca, sudca i prokurátor nás s napätím sleduje. Zrejme to vníma ako zápas v stolnom tenise, lieta hlavou od nej na mňa a opačne. Som bez šance na výhru, 0:2.

„Začneme pekne od začiatku. To tvoje privítanie bol des, to si slúžka nemôže voči návšteve dovoliť. Nikdy, rozumieš? Nikdy! Takže masti do kúta, budeš najskôr kľačať a ja si zatiaľ premyslím čo s tvojim návrhom. Pakuj, vyhrň si sukničku a ruky vzadu na lakte“, povedala ako by nič. Nepamätám, že by som u nej niekedy subila?! Dívam sa na Vlada a ten ako keby nepočúval čo tu odznelo. Nevypadnem z tej hry, oni budú neskôr za smiešnych. Zapisujem svoje skóre, 0:3.
Zas tie ich reči, nič neviem vytušiť. Diana sa zrazu rehoce. To si rozprávajú vtipy?
„Hej ty tam, nemáme naliate. Šmykaj sem!“
Ponalievam a zas kľačím v kúte, som pre nich len mizerná obsluha. Kolená už fest tlačia keď sa veci pohli.

„Viera? Poď sem!“ Diana sa zrejme rozbieha, asi účinkuje občerstvenie. Z radosťou ukončujem potupu v kúte, sukňa padá späť. Neviem teda, kde ma chce, tak kráčam veľmi pomaly. Stojím tam pred ňou, ona sa baví s tým mojim o posledonom filme. Mňa si nevšímajú.
„Čo si to chcela?“ znenazdajky položila otázku k mojej maličkosti.
„Chcela som sa ospravedlniť a požiadať o prepáčenie, ak mám teda ešte nejakú šancu,“ toto už dávam z posledných síl.
„Vlado prines pukance, alebo nie, seď a počúvaj. Toto bude výživné!“ štebotala víťazne.
Ten môj „odroň“ sa konečne ozval: „tak už pribrzdievaj, Vierka má tiež svoje hranice. S prstom jej nemusíš trhať celú ruku“, kóóónečne padá ku mne záchranné koleso.

„Tak si to vyjasnime. V prvom rade bez ruky som tu ja. Nebudem však vyplakávať! OK, dám jej ponuku. Dopredu vravím, nebude to ponuka ktorá sa neodmieta, skôr naopak. Bola som lákavo donútená sem prísť, som tu a tebe zlatko dávam dve možnosti. Ber alebo nechaj ležať!“ to už štebotala mojím smerom.
Začala používať naše frázy. Tým sme sa bavil dosť často. Máme načítané pasáže z filmových hlášok, vieme aj improvizovať. Dostala som neskutočné nervy, ale vidím, že sa začínam ovládať.
„Počúvam pani Diana“, chápem a pristupujem na túto „vojnu volov“, vlastne kráv.

„Len dve veci a sme za vodou Vierka, potom si môžeme podať ruky a položiť si otázku: máme radosť, Vincente? Nech nezdržujem, za prvé! Kľakneš predo mnou na kolená a svojimi vlastnými, nenaštudovaným slovami ma odprosíš a požiadaš láskavo o odpustenie. Má to háčik, poznáme sa dobre a preto musím uveriť, že to myslíš úprimne. Ak sa náhodou preklopíme cez túto prvú časť, poviem ti tú druhú. Kapišto?“
Tak čo mi zostáva, súhlasím. Neviem kde si teraz budem búchať hlavu, mala som to riešiť skôr. Zanedbané problémy ma vždy dobehli. To už však prichádza nápoveda.

"No, Vieročka poprosím ťa, idkaj do chodby a keď budeš rozmyslená, môžeš sa vrátiť s tou prosbou, potrebujem k nej správne „antré“.
V opačnom prípade, rovno otvor dvere a ja odchádzam!"

Bojujem s citátom čo mi leží na jazyku: "takže, teraz vypadneš von, povieš dobrú, bol to pekný večer, vyjdeš zo dverí, nastúpiš do auta, odídeš domov a tam si ju môžeš konečne vyhoniť. Hotovo, šmitec!“

Nie som však až taká hrdinka, mäknem a kľačim pred ňou na kolenách s červenými očami. Slzy mám na krajíčku a posielam toho svojho preč. Toto bude len medzi nami. Vyvalila som na ňu takú úprimnosť, že som sa rozplakala, ona plakala, keby tam bol Vladko, plače tiež. Skončili sme obe, na kolenách, v náručí. Zrazu sme boli znova zladené na jednej frekvencii. Diana dokonca požiadala Vlada, nech mi dá podmienkovú amnestiu. Po krátkom váhaní zrušil podmienku a ponechal len slúžkovanie. Malo to však jeden háčik. To on už vedel!

„Trvám ale aj na tej druhej podmienke!“ prerušila „bujarú“ zábavu. Vrava zrazu stíchla. Bez hanby sa otočila ku mne a kľudne mi povedala:
„Celý ten skurvený čas, čo si sa mi neozvala, som si niečo pre seba sľubovala: tú mrchu dám za to raz zbičovať! Zajtra bude ten správny čas, zajtra mi budeš splácať pôžičku! Môžeš odmietnuť, voľba je na tebe. Ak súhlasíš, dohodnem sa telefonicky s Vladom na podrobnostiach. Tú odpoveď chcem dnes! Ak ma Vladko neprezvoní, beriem to ako tvoje nie.“
Zrejme by sa vo mne krvi nedorezal, ani neviem kedy odišla...