číslovky

Ak muž týra ženu, koho je to vina? Tuto otázku som si kládla posledný týždeň veľmi často. Bol v práve, no riešenie problému týmto spôsobom sa mi zdalo prehnané, nemení na tom nič ani to moje predošlé konštatovanie „nevieš ma ani potrestať, nakričať, si slaboch!“
Umárala som sa predstavou či som týmto nevyprovokovala jeho unáhlené rozhodnutie, ako to on nazval „dostaneš bolestivú príučku!“
Ten jeho rozsiahly monológ, ukončený vetou s výkričníkom, ma dosť desil. Sakra, čo toto bude zač? Doposiaľ len vysvetľoval, poúčal, navrhoval, hrozil a nič. Bum! Bolestivá príučka. Čo to je? Mám sa báť? Taký pozorný cukríček, a hľa. Už mu asi nestačí keď mu vleziem pod perinku "udobrovačku".
Chce ma meniť? To tak, dobrák zostane dobrákom. Je na mňa hrdý, máme sa radi, nepokazím zábavu a som kočka ako z pesničky od Elánu, ktorú z duše nenávidím, tú pesničku. Ja sa mám v podstate rada. Aj jeho mám rada, čakám prstienok a on toto.
V čom je problém?
Prúser som vyrobila poriadny, ten Vám pre istotu nepopíšem. Rozhodol sa trestať, budiš, bude baci baci, zrejme teraz už po holej, vydržím.
Ó ako som sa mýlila mi došlo druhý deň. Posedeli sme v práci, úzky okruh a poznáte to. Zakecačka, vínko, vtipky, srandičky a zrazu vonku tma. No te pic, tri neprijaté hovory, Vlada roztrhne od zlosti. Už nebral. Bleskom taxík, svoje som nechala na parkovisku, šrádujem domov.
V dome u nás pozhasínané! Pozhasínané v izbách a v nás, pozhasínané bijú dvanásť. Napadajú ma len samé staré odrhovčky. Do paroma, do zámku nepasuje viac môj kľúč? Tak túto mám rada, skutočnosť bola neradostná.

Po dlhom zvonení počujem prísne „kto je!“ Čo odpovedať?
„Ja Vierka“ skúšam nesmelo.
„Tá tu už nebýva!“
„Prosím Vladko otvor, prepáč mi! Prosím!“ skúšam s plačom na krajíčku a zosúvam sa na kolená. To vraj zaberá, hovorila kámoška.
„Prosím, nenechávaj ma tu kľačať, Vladko otvor, prosím!“ pridávam aj zopnuté ruky a počujem zarachotiť kľúč. Zabralo, „Sézam“ otvoril a registrujem svojho priateľa vyobliekaného ako do divadla. Biela košeľa má síce vyhrnuté rukávy, čierne „kostolné“ nohavice s koženým opaskom a vyleštené topánky sú však top. Premeriava ma pohŕdavým pohľadom, ako by uvažoval či mi dá kopačku na žalúdek /to som počula od chlapov, tak sa bijú/, alebo facku. Nikdy to nespravil, ale ja sa tak cítim. Už to, že tu pred ním kľačím je potupa ako hrom. Keby to videli susedia, ámen tma! Rozopína si opasok! Oj, oj, bude asi faja, uvažujem. Márne! Opasok opúšta nohavice a ja nesmelo tuším prečo ho prekladá na polovicu.
„Poď dnu!“ kóoonečne počujem pozitívum a sledujem jeho ukazovák. Snažím sa zozbierať myšlienky a kabelku. V snahe postaviť sa na rovné, emancipované nohy ma zráža jednoduchý píkaz „na kolenách!“ Nemá význam uvažovať, plním požadované. Kľačím v strede našej, teda jeho, priestrannej chodby a cítim prítomnosť za svojim chrbtom. Spodok jeho vyleštenej topánky mi začína tlačiť na oblasť lopatiek, mám tendenciu pobozkať dlážku.
„Plecia na zem, ruky pred seba!“ fukol dva príkazy. Tá topánka mi nedala pokoj, usmerňovala moju polohu až do momentu, keď som bola v tej najpotupnejšej. Ešte šťastie, že si nedal námahu z vyzliekaním. Čierny nohavicový kostým a jesenný elegantný plášť museli pôsobiť komicky. Nohy v lodičkách sa dotýkali nártom a kolenami podlahy. Brada a dlane natiahnutých rúk sa pridávali. Posledné dva „kopy“ smerovali na vnútorné strany kolien. Potupu dokonal remeň, ležérne odložený na mojom vystrčenom zadku.
„Budeš bez pohybu čakať a nahlas počítať!“ bol príkaz, ktorému som nerozumela. Nepadla žiadna rana, tak som bola pre istotu ticho.
„Mrcha, mám to zopakovať!“ zareval z obývačky. Och bože nič ma nenapadlo, tak som začala „jedna, dva, tri, štyri, päť“ a bol chvíľu kľud.
„Nahlas, nepočujem!“ podotkol miernejším tónom. Dala som do toho požadovanú energiu, ale pri päťdesiatke s bradou na podlahe, to už začínal byť problém. To si skúste, masaker! Pri stovke som cítila, že bude na brade zajtra modrina. Ako by to vytušil, jeho topánka dostrkala ku devastovanej brade malý vankúšik. Topánka však neopúšťala priestor, len sa mierne nadvihla. Beng! Bolo to jasné, poďakovať za bradu museli pery. Naschvál som cmukla, to zaberá, ále ani prd, odkráčal spokojne po svojom... Pri dvestovke sa vrátil.
„Nemáš telefón?“ zaznela otázka, to už ale som cítila, že remeň opúšťa svoj provizórny stolček. Nastal neskutočný teror. Prvá rana na zadok mi vypustila tri hviezdičky pred zavreté viečka, každou nasledujúcou sa mi otváralo hviezdne nebo. Bol to rachot gulometu. Rev a šlehy sa odrážali od stien, ešte nezariadenej chodby. Pot zalieval moje telo. Razancia aj kadencia boli ohromujúce! Prosila som v duchu, aj nahlas! Prebralo ma až keď vkladal prehnutý opasok do mojich úst.
„Podrž si ho, poď dnu!“ ukazoval na otvorené dvere do obývačky.
To čo som zazrela ma odrovnalo, celé to tam prestaval. V strede trónila koza zo stodoly, pôvodne určená na pílenie dreva. Ped ňou montážna lampa na trojnožke a dlhá sklenená váza z ktorej trčala rákoska. Hneď vedľa masívny stôl, ktorý používame pri krájaní mäsa na grilovačkách. Bol prekrytý čiernou dekou, podľa masívnych nôh som ho však spoznala. Na bielych veľkorozmerových dlaždiciach to pôsobilo hrôzostrašne. Tmavohnedé drevo zo stodoly v luxusnej obyvačke, to mohlo napadnúť len sadistu čo sa chystá na svoju obeť.
Udalosť nabrala rýchly spád postavil ma ku stolíku s dekou. Musela som predpažiť a remeň z úst presunul na dlane vystretých rúk. Niekam zmizol a v zápätí prisunul k môju boku kôš na špinavé prádlo. Priamo predo mňa si dal barovú stoličku a namieril zapnutý reflektor na trojnožke. Pýtate sa kde? No, rovno na mňa! Zhasol v miesnosti a rozsvietil len bodovky na bočnej stene. Vypočúvanie zajatcov v Kamodži nemá lepšiu atmosféru.

Osamela som s boľavým zadkom a prázdnymi myšlienkami. Oblečená stále do pracovného kostýmu, jesenného plášta a v lodičkách. Tušila som, že sa to obratom zmení. Aj sa tak stalo. Pri svojom návrate mi len odobral opasok a podal kabelku. Posadil sa, dvaktát odkašľal, pretrel si nos a prechádzal po mne pohľadom zúrivého býka.
„Nebudem ti vysvetľovať čo a ako, prečo a začo a čo keby. Na toto od dneska zabudni. Budeš robiť veci, ktorá ti teraz prikážem a bodka! Ak ti bolo v chodbe málo, môžeme s podobným „vysvetľovaním“ pokračovať až do rána. Ak súhlasíš prikývni!“ vychŕlil celkom logické súvetie. Nebolo nič nejasné, tak som prikívla.
„Vysyp obsah kabelky na stôl a povyberaj si všetky veci z vreciek!“ táto veta mi ešte utkvela v pamäti, potom už som len plnila príkazy. Najprv odobral z mojej vysypanej hromádky kľúče od auta, domu aj chaty, debetky, kreditky. V peňaženke nechal asi 25 éčiek papierových, všetky drobné a stravné lístky. Však aj ja zarábam a nemálo, čo ma chce úplne znemožniť?

Začalo sa zmrákať! Zobral ma za lakeť a odviedol ku stene s bodovkami. Oprel ma rukami o stenu, odstrčil a rozkopol nohy od seba. Bola som rozčapená a cítila som ako prežívajú tento stav zatknuté osoby. Bola som prichytená v obývačke u priateľa. Prichytená pri svojej drzosti a aroganci voči nemu. Dával mi to pocítiť, hoc kontroloval vrecká, popritom surovo przdnil telo cez šaty! Šiahal všade. Nestačilo, strčil ruku pod nohavice a kontroloval kundu, zadok. Surovo zo mňa strhal elegantný plášť, ten prekontroloval a šmaril vedľa do kúta. Vysúkal z nohavíc blúzku a odzadu vkĺzol pod podprsenkou na bradavky. Zatínala som hanbou a vzrušením zuby a už keď som chcela verbálne protestovať zreval: „drž hubu, ani sa nepokúšaj!“ Zvrtol ma tvárou k sebe a prirazil chrbtom k stene.
„Rozpažiť, rozkročiť!“ velil smerom k mojim očiam. „Pohyb!“ priskočil ku mne až keď som bola správne naštelovaná, jedným trhnutím rozdrapil blúzku. Odtrhnuté gombičky poskakovali po kameninovej podlahe. Vyhodil mi prsia z podprsenky a surovo krútil bradavkami. Začala som pociťovať neuveriteľný pocit vzrušenia. Pristihla som sa pri nekontrolovaných stonoch. Znovu mi vrazil ruku pod nohavice a nahmatal surovo kundu. Rajdil vo mne o život a vypustenú šťavu rozotieral po mojom ksichte, vždy si vrazil prsty skoro do môjho hrdla, aby som to dočistila. Hlboký zásun z učebnice pre pokročilých. Začalo sa to všetko miešať dohromady, rúž, kontúra, štavy, sopel, sliny. Zakončil to miernou fackou po dolepenom líci, tá ma na chvíľu prebrala z doposiaľ nepoznaného vzrušenia. Znova ma surovo zdrapil za rameno a odvliekol na pôvodné miesto.
Musela som vyzerať hrozne. Dotrhaná, rozkmásaná, dolepená, strapatá s boľavým zadkom. Moja snaha zakrývať holé prsia a brucho bolo jediné riešenie v tejto nelichotivej situácii. Videl ma už neraz nahú, táto polonahota bola však iná. Prechádzali mnou pocity bezradnosti. Reflektor bránil vo výhľade smerom na už sediaceho "sadistu". Sklonená hlava chránila prižmúrené oči pred pohľadom do spaľujúcej žiare. Zabúdala som, že stojím pred svojou láskou. Hanba, pocit beznádeje a zúfalstva!
Ako málo stačí vykoľajiť človeka z jeho stereotypu, životných istôt, pohodlia. Zároveň z hĺbky duše prichádzal pocit bezpečia. Úplne som sa odovzdala do rúk svojej "spravodlivej" láske.
Byť odovzdaná a dôverovať. Tieto dve polohy vo mne vyvolávali nečakaný pocit vzrušenia. Bála som sa pomyslieť čo sa odohráva v mojom rozkroku. Nevedela som odhadnúť či mi po stehne steká kvapka potu alebo kundový sekret. Jedno bolo isté, táto bizarná hra zďaleka nekončí.
„Počítaj!“ vyštekol nečakane mojim smerom. Až ma heglo. Po skúsenosti z chodby som už vedela čo sa požaduje.
„Jeden, dva, tri, štyri, päť...“ moje číslovky zaplavovali tichý priestor obývačky.
„Nahlas, vystri sa, ruky k telu!“ velil trýzniteľ z barovej stoličky.
“Nevieš čo je stáť v pozore! Čo si o sebe myslíš! Potrebuješ ďalší výprask?“ vyslovil dve vety s výkričníkom a jednu s otáznikom.
To už som stála ako bažant na poradovke. Pri šesťdesiatke zoskočil a jedným nemilosrdným ťahom dvoch rúk, strhol z mojich ramien zároveň blúzku so sakom na chrbát. Pri šesťdesiatpäťke ponad hlavu putovala aj nerozopnutá podprsenka. Čakala som, že zoberie fonendoskop a ponačúva zvuky môjho srdca. Prechádzal však iba rukami po obnažených častiach vystaveného tela. Majetnícky, surovo od uší, krku, ramien, kozičiek, bruška až jedna zas surovo prerážala cestu cez zapnuté nohavice, do rozkroku. Druhá sa nedala zahanbiť a začala spracovávať vztýčené bradavky. Vlna vzrušenia prerušila číslovky pri deväťdesiatšestke. Bola to chyba, pravá ruka drtiaca doposiaľ ľavú bradavku mi prešvacla ľavé líce.
„Kto bude počítať! Ako si dovoľuješ! To si tu ako ideš užívať? Suka!“ tri vykričníky a len jeden otázník. Začína prihárať „deväťdesiatsedem, deväťdesiatosem...“
Zrejme som ho nasrala, prerušil činnosť a znovu osušil vhké prsty o moju tvár. To už sme sa preklápali do druhej stovky. Vyšponovaná, zadýchaná pokračujem, „deväťdesiatdeväť, sto, stojedna...“

Znovu zaujal polohu na barovej stoličke a potom vstúpil do môjho počítania.
„Začneš počítať od začiatku! Trošku ti to pozmením, budeš si počítať veci čo máš na sebe, úplne všetky. Šaty, šperky, prstienky aj hodinky. Každej veci pridelíš číslo. Každú mi ukážeš vystretou rukou a položíš na správne miesto. Šaty a topánky do koša na špinavé prádlo, cennosti na stôl ku kabelke!“
Tak toto som spracovávala dlhšie. Dosť som to nechápala. Pochopila som to v momente, keď si zoskočil pre remeň a šľahol mi jednu štipľavú cez zadok. Akonáhle zbadal, že vyzliekam sako vrátil sa do polohy sedmo. Vystretou rukou nad prádlovým košom som ukázala sako a zároveň s číslovkou jedna padlo do prútenej nádoby.
Ten sa musel strašne zabávať! Oslepená, dezorientovaná, zahanbená som predvádzala číslovkový striptíz.
„To som zvedavý k akému číslu sa dopracuješ, bude pre teba dosť podstatné! Dúfam, že si si všimla tú drevenú kozu s rákoskou. Na koho to asi čaká? Tam si užiješ zábavy! Fakt sa začínam tešiť...“ ukončil „nápovedu“.
Pri číslovke tri, opúšťala moju ruku podprsenka.
Tak tu stojím do pol pása nahá a prechádzam ku štvorke a päťke. Topánky nezadržateľne končia v koši. Ide do tuhého, počuť zvuk zipsu a vzápätí „šesť“.
Ten reflektor neskutočne otravuje, snažím sa otočiť hlavu a uľaviť očiam, bim-bác môj tieň vykresľuje na prázdnej stene druhú striptérku. Je podstatne väčšia a čierno-biela. Opakuje však všetky pohyby tej osvetlenej, farebnej, tá odhaľuje nehanebne každý detail.
„Pokračuj a neotáčaj sa!“ hovorí kľudným hlasom, čo v preklade znamená: do naha. Držím posledný kúsok oblečenia nad košom „sedem“. Stojím nahá a snažím sa zakrývať rukami horúce miesta.

„Dám si pauzu, chceš piť?“ predstúpil tesne ku mne a položil nečakanú otázku. Pokývam súhlasne hlavou.
„Ako máš stáť?“ a to už rezignujem a vzpriamujem telo do potupnej polohy. Nemusel ani zrevať „POZOR!“.
Odkráčal po svojom a ja som osamela na „buzerplace“ nahá v pozore, osvetlená jebnutou, reflektorovou lampou... Zavreté oči ma nútili rozmýšľať nad mojím biednym postavením, jedno bolo jasné, výprasku na koze sa nevyhnem. Po skúsenosti z remeňom ma berie hrôza. Rákoska bude des, ten ma rozšvihá do červena. Som krava, zahrávala som sa dlho a kvalitne. Zozbieram si teraz všetky zasadené plody. To čo predviedol so mnou od príchodu som nečakala ani náhodou.
Z driemot ma prebrala slamka na perách. Logala som nápoj v snahe uhasiť neskutočný smäd. Nechal ma to dopiť kompet. V pozore s prižmúrenými očami cítim, že odoberá slamku a počujem vrzgot barovej stoličky. Režisér zrejme zaujal svoje miesto...
„Potrebuješ rozhýbať, kobyla! Mi tu ešte zaspíš.“ výkričník a bodka.
„Predpaž si a dvadsať drepov!“ výkričník „počítaj!“ ukončený monológ.
Je rad na mne.
„Jeden, dva, tri...“ nahý telocvik končí zadýchanou dvacinou. Stojím znovu v pozore.
„Dovolil ti niekto pripažiť? Haló, je tu niekto? Kázal jej niekto pripažiť?“ tri otazníky a dvíham ruky späť.
„Ďalších dvadsať, počítaj odzadu!“ prehovoril neomylný.
„Dvadsať, devätnásť, osemnásť...“ počítam, drepujem a uvažujem, že ďalšiu sériu už asi nedám. Snažím sa byť bezchybná a drepovačku končím vzpriamená z predpaženými rukami. Necháva ma nehybnú, pozorujúc moje chvejúce sa ruky.
„Bolia čo?“ z úsmevom zoskočil. Kde do paroma zas ide, krátka myšlienka bola ukončená položením mokrej rákosky na predpažené ruky.
„Posledných päť a môžeš si ju poobzerať!“ ukončil prechádzku, usadený už na svojom mieste s výhľadom.
„Raz, dva, tri, štyri, päť“ končím. Opravuje „správne má byť jeden, nie raz, znovu!“
Šľak ma trafí „jeden, dva, tri...,“ konečne bez pripomienok. Obzerám ten drevený nástroj, skúšam pružnosť až ma zarazí príkaz „oblizni ju!“ tak skúšam. Fuj slaná, chce ma umučiť!
„Tešíš sa? Čaká ťa tanec. Bude skákať po tvojom holom zadku. Vieš ako sviští? Ani neskúšaj, však budeš potom počuť. Odlož ju a pokračujeme! Drobnosti na stôl! Počítaj nahlas!"
Retiazka „osem“, náušnice „deväť, desať“, piercing z pupku „jedenásť“, náramky z rúk „dvanásť, trinásť, štrnásť“, hodinky „pätnásť“, retiazka z nohy „šestnásť“, prstene ruky „sedemnásť, osemnásť, devätnásť, dvadsať“, obrúčka noha „dvadsaťjedna“ .
Som v koncoch, dopočítané. Stojím už bez varovania v predpisovom pozore, kompletne nahá, bez jedinej ozdoby, strapatá s dobabraným ciferníkom.

Seržant vychovávateľ ma odvádza pred kozu. Zas som v pozore, tentokrát s rukami za hlavou v ústach držím slanú rákosku. Je to nepohodlné, lakte musím tlačiť za chrbát. Rákoska zabraňuje ich presunu pred hlavu. Nie je spokoný, dáva mi ju za krk. Tlačím lakte dozadu a prsia s vypnutým hrudníkom vystavujem reflektoru. Kochá sa pohľadom na bezmocne pripravenú delikventku. Prepleskne mi zadok a nehanebne prechádza rukami po nahom tele. Znovu rozkopáva nohy a nenásytne masíruje kundový vchod s poštevákom. Vráža dnu prostredník, nestačí, pridáva ukazovák a palec pracuje na vystúpenom hrachu. Oblieva ma pot, hryziem si peru. Pridáva sa kunda a výtápa nepozvaných návštevíkov. Pevne ma pridŕža odzadu druhou rukou a prisáva nehanebne pery na vztyčenú bradavku. Mení jednu za druhú a začínam upadať do orgazmickej agónie.
Rákoska padá rachotom na podlahu, nasleduje ju moje telo, zosúvam sa bokom na dlaždice. Strácam pojem o čase. Sedím pri koze a pomaly prichádzam do reality. Sledujem przdniteľa starostlivo presúvať čiernu deku zo stola na vrchnú hranu drevenej kozy. Pripravuje mi lôžko, smejem sa v duchu sama sebe. Už uvažujem, je čas na masaker. Nemýlim sa.
„Nech sa páči, urob si pohodlie“ tento raz bez výkričníka, pomáha mi na nohy. Preklápam brucho cez hranu, už bez jeho pomoci. Pozoruje činnosť a upravuje moju polohu slovne. Rukami sa opieram zeme, zatiaľ čo nohy zostávajú bez opory. Tak toto som pochopila aj bez návodu. Zadok tvorí vrchol záujmu. Je neskutočne vystavený. Určite mi vidno aj lastúru. Samozrejme, zas mi po nej prebehol prstom. Svaly zadku sú stiahnuté a ak po nich šľahne rákoska, nevydržím. Spozoroval tento možný jav a podložil pod palce nôh malú taburetku. Končeky nôh mi vystrel a nárty uľahli na mäkkú podložku. Bola to potupná poloha, ktorú umocnil tým, že obe nohy presunul na boky taburetky. Zadok povolil a vytvoril jemnú pristávaciu plochu. Zrejme bol spokojný. Počula som už len šplechot vody vo váze. Nemusel ma priväzovať, z tohto by som sa dostala len posledným kotrmelcom v živote.

„Tak ťa tu vítam, mrcha! Verím, že táto príučka bude prospešná. Napočítala si dvadsaťjeden zbytočností. Každú zapíšem červeným, možno modrým pruhom na tvoj zadok. Záleži od tvojej súčinnosti! Takáto si mi omnoho milšia, fakt ti to pasuje. Mala by si sa vidieť. Určite by si chodila na čas a bez zbytočných prúserov. Teraz musíme liečiť tvoju hlavu prostredníctvom holého zadku. Nezabudni počítať nahlas, zrozumiteľne, bez omylu! Chcem počuť len číslovky, každé iné slovo znamená, že začíname odznova! Pripravená?“ Ukončil inštrukcie a ja som skutočne dostala panický strach.
„Áno pane, rozumiem“ neviem či sa mi nezatemnil mozog. To čo som vypustila? Ten sa toho samozrejme chytil.
„Ale, ale, ešte sme nezačali a už aké zdvorilosti? To si ako myslíš, že ťa budem šetriť? Ale fajn, páči sa mi to. Tak slečna, k číslovke pripojíš, ďakujem pane!“
To som si dala, krava! Čo já ešte dnes nezažijem. Ty kokso len to hvízdlo a prásk! Zúfalý rev vyrazil slzy. Jačala som „jáu jáu och óch bože, fak, to neprežijem!“ alebo niečo podobné. Včas som sa spamätala: „Jeden, ďakujem pane, ou ou ou!“ Nezabralo!
„Začíname od začiatku, tak sa sústreď!“ dopĺňal závažnosť deja, prešvihávaním naprázdno. Vytušila som, že letí ďalšia a presne! „Prásk!“ mám pocit, že slabšia, ale štípala fest! Nedojeb to dáš to, povzbudzujem sa v duchu.
„Áááu, ssss... jeden, ďakujem pane! Aaaaa...“ krátke, výstižné, bezchybné!

Nebudem to predlžovať. V tomto duchu som už zvládla celý výprask. Z nosa sa hojdala dlhá soplová naťahovačka, slzy som mala na čele aj na lícach. Pot som cítila na chrbte aj v podpazuší. Zložil ma na podlahu a pobozkal moje slané čelo. Na zadok som si nesadala, zostala som pre istotu schúlená kľačať. Už som len registrovala „to najhoršie máš za sebou, keď sa spamätáš, povedz“ a zmizol mimo. O pár minút som si pohladkala so záujmom zadok. Jelítka, to snáď nie! Bolo ich fakt cítiť. To som zvedavá čo na to zrkadlo. Začalo ma drglovať a jeho nikde.
Nesmelo som zavolala smerom k dverám: „Už som asi spamätaná,“ pokúšam o jeho návrat, dodávam potichu a nesmelo, „pane“.
„Tak vstávaj, ideš kľačať!“ vyhodil ma na drevený stôl už bez deky.
Otočená na svoj tieň s rukami za hlavou som pozorovala obrysy svojej kľačiacej postavy. Už žiadne počty. Zrejme si sadol znova na barovú stoličku a pozoroval výtvor na mojom zadku. Začala som uvažovať, čo všetko som preskákala za tak krátky čas. Bol to sen, alebo skutočne kľačím s rozšvihaným zadkom, dolepená s uschýnajúcimi štavami na ksichte. Určite smrdím ako prasa!

Nebol to sen, podáva mi ruku a zrazu stojíme oproti sebe. Cítim jeho pery na svojich, drží ma v objatí a začíname nenápadnú bozkávačku, zas cítim jeho nežné ruky a vďačím za každý dotyk. Prepletené jazyky naberajú na obrátkach a ja chcem všetko! Zbavujem ho košele, nohavíc a honím mu nabehnutý kokot. Nie, ešte si dočkáš drahý. Budem teraz trápiť ja teba. Nevydržím, beriem ho útokom, honím a sajem. Cítim, že nie som jediná nadržaná v kolektíve, spomínam na polohu z chody a ponúkam diery odzadu „na, trtkaj mrchu“, hovorím si v duchu. Už ma nabodol, pár prírazov a prehadzuje ma ako bábiku, krúti sa mi svet, raz som na kolenách a zrazu na boku, chrbte, bruchu. Nestačím počítať polohy. Točí ma nabodnutú na žeravý ražen. Revem v orgazme a padám.
Po čase prichádzam do reality a zvedavo otáčam hlavu. Zadýchaný šéfkuchár leží odrovnaný vedľa mňa, napadá ma jediné slovíčko: chúúúďatenko. Ihneď viem, že je moja hlava úplne v poriadku!