Nakoľko jetlag si povedal že o tretej vstať je to pravé orechové, rozhodol som sa zabiť trochu času do úsvitu produktívne a podeliť sa o jeden zážitok z tohto roku.
Už je to pár rokov čo som zbalil švestky a odporúčal sa na východ. Nie, nemám na mysli Košice a blízke okolie, o pár tisíc kilometrov ďalej tým smerom až do jednej ostrovnej krajiny. Najskôr za vzdelaním, potom za prácou, celkovo za životom.
Ok fajn, priznávam že práce a stresov je na slovenské pomery idiotsky veľa, ale životom ako takým si to snažím vyrovnať. Preto som v mojom meste jedného dňa zašiel do SM baru. Celkovo pokojná atmosféra, viac o pití a rozprávaní o čomkoľvek SM, fetiš a subculture (napr. tetovania a podobne), teda viac o tom že má človek okolo seba rovnocennú komunitu rovnako naladených ľudkov s rovnakými záujmami. Sem tam je show, sem tam sa nájde nejaký dobovoľník na ktorom si slečny precvičia shibari či otestujú nové biče ale celkovo proste nič pochybné ani príliš akčné. Taký chill, dobrá psychohygiena.
No. A potom sa stala taká drobnosť. Mal som sa stretnúť s kolegom z Nemecka v inom meste, dočasne bol v krajine a že rád by sa stetol. Tak som sa jemne neochotne vybral do susedného mesta nech to mám za sebou. Neberte ma zle, ja toho človeka mám rád ale on je ako fľaša domácej - fajn v parte s kamarátmi ale ak to má celé človek sám pre seba tak si buď reguluje dávky, alebo to nedopadne dobre. Sladká irónia, dotyčný sa nedostavil lebo bol po opici z predošlého večera s Nemcami. Aspoň čo som pochopil, moc mu rozumieť teda nebolo.
Takže sám v inom meste, neskoré popoludnie, čo s načatým večerom. Po porade s ujom googlom som si povedal že otestujem aspoň jeden bar a otočím to domov podvečer, tak smelo vpred rezkým krokom. Po chvílke blúdenia sa podarilo doraziť na miesto určenia.
Výťah na najvyššie poschodie, po schodoch, malý infarkt z figuríny v obväzoch a latexe nastraženej nad schodmi, sklenené dvere, zvonček. Nádych výdych.
Z červeno čiernych útrob prítmím zahaleného baru docupitala na blond odfarbená,veľmi sympatická slečna v latexových šatičkách a štebotavým hláskom pozdravila ako sa patrí.
Úsmev trochu primrzol keď zbdala cudzinca a rozpačito mi podala menu v lámanej anglčtine, na čom jej vysvetlil v jej rodnej reči že jazyková bariéra nebude problém. Úsmev sa vrátil a slečne očividne odľahlo, za malý moment sme už sedeli a kecali o všetkom možnom aj nemožnom. Pár slečien sa pri mne prestreidalo a po skončení prvej večernej show (tento bar robí 3 show za večer) prišla ONA.
Na rozdiel od ostatných slečien mala na sebe ľahkú yukatu (nazvime to letným kimonom pre jednoduchosť) a kožený korzet namiesto obi pása, havranie vlasy, kútiky očí na červeno ako kedysi mladé maiko keď sa zaúčali za geiko (geiše), celkovo zvláštny mix tradičnej elegancie a niečoho...niečoho iného. Nebezpečného.
Čoho, to som pochopil veľmi rýchlo. Po krátkom pokeci som spomenul že sme pre nedostatok času a pre vzdialenosť ukončili vzťah s mojou Pani a že mám pocit že odvtedy asi ani veľa neznesiem, lebo je to už hádam skoro dva roky.
V tom momente ma chytila za ruku, oči zasvietili a z pier medovým hláskom jej vyšlo "Tak si to overeme, vyzleč sa do prádla".
Netvrdím že mám prirodzene inteligentný výraz, to nie. Ale asi som sa zatváril extra tupo a prekvapene, lebo sa zasmiala na plné hrdlo. Ok fajn, to sú mi srandičky, skoro sa mi tep zastavil kurnik. Vtipálek.
Lenže jej ruka ma stále nepustila, smeich sa zmenil na široký a zimomriavky naháňajúci úsmev skutočnej sadistky, privrela oči a jej pohľad sa zasa stretol s mojim.
"Nenechávaj ma čakať."
Ok, teraz sa mi ten tep naozaj na moment zastavil.
Za malý moment ma viedla do prostred baru na červený koberec. Nad kobercom zo stropu viseli karabíny a skoby, na stene kríž s putami, po oboch stranách červené sviečky, červené laná, dobré dva tucty bičov a kadečoho.
"Ruky za chrbát"
Zviazané behom minúty. Chytila ma za rozpustené vlasy, zdvihla hlavu. Zoči voči. Zasa ten nebezpečný, sadistický úsmev. Pritisla svoje líco na moje a zašepkala mi do ucha "Mimochodom, volám sa M*****. Nezabudni."
Behom pár minút som bol na zemi, zviazaný, nehybný, nasmerovaný tvárou do publika (sobota, plný bar). Na verejné veci nie som, hanbiť som sa hanbil ako pes, ale keď už som zašiel takto ďaleko tak...holt to dáko prekusneme, horšie to už nebude.
Jej noha na moju hlavu, tvár na zem.
Prvý bič bol strapcový. Najskôr zľahka, no veľmi rýchlo nabrala na sile.
Duchom som bol niekde úplne inde, že okolo mňa je kopec ľudí čo sa bavia na zviazanom a bičovanom belochovi mi v hlave nedopínalo až kým nenastala menšia pauza a bič nezastavil.
Počujem Jej hlas. Počujem Jej smiech. Nesmeje sa sama. Bič zasa plieska, ale...nejak inak. Zasa Jej hlas. Zasa smiech. Dvihnem hlavu a vidím ju stáť asi meter odo mňa, jej štíhla bosá noha nezbedne vyčnievajúc z čiernej yukaty s krvavo červenými kvetmi. Pri nej dva páry ženských nôh.
Tak moment. Tak moment, pauza, stop, sekunda, time out. Ak Ona stojí obďaleč s dvomi slečnami v civile, tak potom komu patrí tá ruka čo preháňa bič po mojej chrbtici?
Ženský hlas vedľa mňa hodnotí zážitok ako "skvelú zábavu" (trochu stratené v preklade) a podáva bič ďalej, ďalšej...zákzaníčke? Pardon, čo?
Bič berie do ruky útla slečna odfarbená do hneda, rifle, svetrík, tak zlatý krpec asi o hlavu menší odo mňa. Pristúpi s Ňou bližšie, Ona jej vysvetľuje ako držať bič, ako napriahnúť a...ok uznávam, na prvú šupu slečna má talent.
Au.
Až moc rýchlo ju to začalo baviť. Držím. A slečna si to očividne užíva.
Tretia odmietla. Strapcový bič dopadol na podlahu a Jej mrštné ruky mi rozviazali nohy.
Uf, bolo mi potešením vravím si v duchu s tým že by sa už asi aj obliceť patrilo.
No, figu borovú. Ako mi rozviazala ruky, tak mi ich aj zviazala - nad hlavu, na karabíny zo stropu.
Jej ruka na mojej tvári, zasa zoči voči. Iskra v oku podstatne jasnejšia než predtým.
"Zvládneš aj viac, alebo stačilo?"
Tep si cítim až v hlave. Ona...pre Ňu to dám.
Áno, prosím, kým nebude spokojná.
Zasa ten úsmev, už ani neviem či mám z neho zimomriavky alebo podlomené kolená, ale pre ten úsmev nech aj palicu na mne zláme, čert to ber. To dám.
Strapcový bokom, v tej ruke čo len chvíľu dozadu nežne pohladila moje líca poriadny bič.
Posledný pohľad zoči voči. A potom už len smršť. Dýcham, fučím, vrčím, ale držím. Neberie ohľady a ide naplno, spredu, zozadu, chrbát, ramená, brucho, hruď, rebrá(auvajs), ešte držím. Ešte jeden dám. Ešte jeden dám. Trt makový, nohy ma už neunesú...nie, ešte jeden dám.
Bič ustal, veľmi potrebná pauza. Aspoň rozdýchať by to chcelo. Zdvihnem hlavu a zasa tie tri s pred pár minút dozadu. Ale tento krát berie do ruky bič tá tretia. Podíde ku mne a spýta sa či môže, či je to v poriadku.
Ok, tak holt ešte raz zatneme zuby, poď. Očividne začiatočníčka, takto slabo zvládnem koľko len chceš.
Plesk! Ok, toto už bolo...šikovnejšie. Učíš sa rýchlo moje zlaté.
O pár pleskov neskôr si už znovu vnútorne nadávam, slečna má talent a dobrú učiteľku, očividne. Minúta, možno dve, neviem. Netuším koľko to trvalo, ale proste sa mi podlomili kolená a odvisol som za ruky.
Ona zasatvuje slečnu číslo tri. Slečna číslo tri podíde ku mne a poďakuje.
Za necelú minútu som odviazaný, na zemi, chrbát si síce nevidím ale jednak vidím predok a jednak sakra cítim, vyblbli sa poriadne.
Ona si zavolá na koberček spokojné trio, sama sa postaví predo mňa, chytí ma za vlasy a znovu sa naše tváre stretnú. "Vieš čo sa patrí, však?"
Samozrejme. Ruky na zem ale len tromi prstami, malíček a palec zohnúť, pokloniť sa až čelom na zem a poďakovať. Symbol podriadenia v tejto krajine, konkrétne tie tri prsty sú len pre otrokov a najspodnejšiu, najpodriadenejšiu spodinu.
Poďakoval som sa Jej aj triu. Trio sa poďakovalo tiež za zážitok a rozlúčilo sa, ale s Ňou sme posedeli až do záverečnej. Obliecť sa mi nedovolila, asi hrdá na svoje dielo. Dielo, ktoré mi z kože mizlo vyše dvoch týždňov a ktoré mi sľúbila premaľovať nanovo keď vybledne.
Dielo, po ktoré som si šiel zas. Ale o tom holt nabudúce.
Už je to pár rokov čo som zbalil švestky a odporúčal sa na východ. Nie, nemám na mysli Košice a blízke okolie, o pár tisíc kilometrov ďalej tým smerom až do jednej ostrovnej krajiny. Najskôr za vzdelaním, potom za prácou, celkovo za životom.
Ok fajn, priznávam že práce a stresov je na slovenské pomery idiotsky veľa, ale životom ako takým si to snažím vyrovnať. Preto som v mojom meste jedného dňa zašiel do SM baru. Celkovo pokojná atmosféra, viac o pití a rozprávaní o čomkoľvek SM, fetiš a subculture (napr. tetovania a podobne), teda viac o tom že má človek okolo seba rovnocennú komunitu rovnako naladených ľudkov s rovnakými záujmami. Sem tam je show, sem tam sa nájde nejaký dobovoľník na ktorom si slečny precvičia shibari či otestujú nové biče ale celkovo proste nič pochybné ani príliš akčné. Taký chill, dobrá psychohygiena.
No. A potom sa stala taká drobnosť. Mal som sa stretnúť s kolegom z Nemecka v inom meste, dočasne bol v krajine a že rád by sa stetol. Tak som sa jemne neochotne vybral do susedného mesta nech to mám za sebou. Neberte ma zle, ja toho človeka mám rád ale on je ako fľaša domácej - fajn v parte s kamarátmi ale ak to má celé človek sám pre seba tak si buď reguluje dávky, alebo to nedopadne dobre. Sladká irónia, dotyčný sa nedostavil lebo bol po opici z predošlého večera s Nemcami. Aspoň čo som pochopil, moc mu rozumieť teda nebolo.
Takže sám v inom meste, neskoré popoludnie, čo s načatým večerom. Po porade s ujom googlom som si povedal že otestujem aspoň jeden bar a otočím to domov podvečer, tak smelo vpred rezkým krokom. Po chvílke blúdenia sa podarilo doraziť na miesto určenia.
Výťah na najvyššie poschodie, po schodoch, malý infarkt z figuríny v obväzoch a latexe nastraženej nad schodmi, sklenené dvere, zvonček. Nádych výdych.
Z červeno čiernych útrob prítmím zahaleného baru docupitala na blond odfarbená,veľmi sympatická slečna v latexových šatičkách a štebotavým hláskom pozdravila ako sa patrí.
Úsmev trochu primrzol keď zbdala cudzinca a rozpačito mi podala menu v lámanej anglčtine, na čom jej vysvetlil v jej rodnej reči že jazyková bariéra nebude problém. Úsmev sa vrátil a slečne očividne odľahlo, za malý moment sme už sedeli a kecali o všetkom možnom aj nemožnom. Pár slečien sa pri mne prestreidalo a po skončení prvej večernej show (tento bar robí 3 show za večer) prišla ONA.
Na rozdiel od ostatných slečien mala na sebe ľahkú yukatu (nazvime to letným kimonom pre jednoduchosť) a kožený korzet namiesto obi pása, havranie vlasy, kútiky očí na červeno ako kedysi mladé maiko keď sa zaúčali za geiko (geiše), celkovo zvláštny mix tradičnej elegancie a niečoho...niečoho iného. Nebezpečného.
Čoho, to som pochopil veľmi rýchlo. Po krátkom pokeci som spomenul že sme pre nedostatok času a pre vzdialenosť ukončili vzťah s mojou Pani a že mám pocit že odvtedy asi ani veľa neznesiem, lebo je to už hádam skoro dva roky.
V tom momente ma chytila za ruku, oči zasvietili a z pier medovým hláskom jej vyšlo "Tak si to overeme, vyzleč sa do prádla".
Netvrdím že mám prirodzene inteligentný výraz, to nie. Ale asi som sa zatváril extra tupo a prekvapene, lebo sa zasmiala na plné hrdlo. Ok fajn, to sú mi srandičky, skoro sa mi tep zastavil kurnik. Vtipálek.
Lenže jej ruka ma stále nepustila, smeich sa zmenil na široký a zimomriavky naháňajúci úsmev skutočnej sadistky, privrela oči a jej pohľad sa zasa stretol s mojim.
"Nenechávaj ma čakať."
Ok, teraz sa mi ten tep naozaj na moment zastavil.
Za malý moment ma viedla do prostred baru na červený koberec. Nad kobercom zo stropu viseli karabíny a skoby, na stene kríž s putami, po oboch stranách červené sviečky, červené laná, dobré dva tucty bičov a kadečoho.
"Ruky za chrbát"
Zviazané behom minúty. Chytila ma za rozpustené vlasy, zdvihla hlavu. Zoči voči. Zasa ten nebezpečný, sadistický úsmev. Pritisla svoje líco na moje a zašepkala mi do ucha "Mimochodom, volám sa M*****. Nezabudni."
Behom pár minút som bol na zemi, zviazaný, nehybný, nasmerovaný tvárou do publika (sobota, plný bar). Na verejné veci nie som, hanbiť som sa hanbil ako pes, ale keď už som zašiel takto ďaleko tak...holt to dáko prekusneme, horšie to už nebude.
Jej noha na moju hlavu, tvár na zem.
Prvý bič bol strapcový. Najskôr zľahka, no veľmi rýchlo nabrala na sile.
Duchom som bol niekde úplne inde, že okolo mňa je kopec ľudí čo sa bavia na zviazanom a bičovanom belochovi mi v hlave nedopínalo až kým nenastala menšia pauza a bič nezastavil.
Počujem Jej hlas. Počujem Jej smiech. Nesmeje sa sama. Bič zasa plieska, ale...nejak inak. Zasa Jej hlas. Zasa smiech. Dvihnem hlavu a vidím ju stáť asi meter odo mňa, jej štíhla bosá noha nezbedne vyčnievajúc z čiernej yukaty s krvavo červenými kvetmi. Pri nej dva páry ženských nôh.
Tak moment. Tak moment, pauza, stop, sekunda, time out. Ak Ona stojí obďaleč s dvomi slečnami v civile, tak potom komu patrí tá ruka čo preháňa bič po mojej chrbtici?
Ženský hlas vedľa mňa hodnotí zážitok ako "skvelú zábavu" (trochu stratené v preklade) a podáva bič ďalej, ďalšej...zákzaníčke? Pardon, čo?
Bič berie do ruky útla slečna odfarbená do hneda, rifle, svetrík, tak zlatý krpec asi o hlavu menší odo mňa. Pristúpi s Ňou bližšie, Ona jej vysvetľuje ako držať bič, ako napriahnúť a...ok uznávam, na prvú šupu slečna má talent.
Au.
Až moc rýchlo ju to začalo baviť. Držím. A slečna si to očividne užíva.
Tretia odmietla. Strapcový bič dopadol na podlahu a Jej mrštné ruky mi rozviazali nohy.
Uf, bolo mi potešením vravím si v duchu s tým že by sa už asi aj obliceť patrilo.
No, figu borovú. Ako mi rozviazala ruky, tak mi ich aj zviazala - nad hlavu, na karabíny zo stropu.
Jej ruka na mojej tvári, zasa zoči voči. Iskra v oku podstatne jasnejšia než predtým.
"Zvládneš aj viac, alebo stačilo?"
Tep si cítim až v hlave. Ona...pre Ňu to dám.
Áno, prosím, kým nebude spokojná.
Zasa ten úsmev, už ani neviem či mám z neho zimomriavky alebo podlomené kolená, ale pre ten úsmev nech aj palicu na mne zláme, čert to ber. To dám.
Strapcový bokom, v tej ruke čo len chvíľu dozadu nežne pohladila moje líca poriadny bič.
Posledný pohľad zoči voči. A potom už len smršť. Dýcham, fučím, vrčím, ale držím. Neberie ohľady a ide naplno, spredu, zozadu, chrbát, ramená, brucho, hruď, rebrá(auvajs), ešte držím. Ešte jeden dám. Ešte jeden dám. Trt makový, nohy ma už neunesú...nie, ešte jeden dám.
Bič ustal, veľmi potrebná pauza. Aspoň rozdýchať by to chcelo. Zdvihnem hlavu a zasa tie tri s pred pár minút dozadu. Ale tento krát berie do ruky bič tá tretia. Podíde ku mne a spýta sa či môže, či je to v poriadku.
Ok, tak holt ešte raz zatneme zuby, poď. Očividne začiatočníčka, takto slabo zvládnem koľko len chceš.
Plesk! Ok, toto už bolo...šikovnejšie. Učíš sa rýchlo moje zlaté.
O pár pleskov neskôr si už znovu vnútorne nadávam, slečna má talent a dobrú učiteľku, očividne. Minúta, možno dve, neviem. Netuším koľko to trvalo, ale proste sa mi podlomili kolená a odvisol som za ruky.
Ona zasatvuje slečnu číslo tri. Slečna číslo tri podíde ku mne a poďakuje.
Za necelú minútu som odviazaný, na zemi, chrbát si síce nevidím ale jednak vidím predok a jednak sakra cítim, vyblbli sa poriadne.
Ona si zavolá na koberček spokojné trio, sama sa postaví predo mňa, chytí ma za vlasy a znovu sa naše tváre stretnú. "Vieš čo sa patrí, však?"
Samozrejme. Ruky na zem ale len tromi prstami, malíček a palec zohnúť, pokloniť sa až čelom na zem a poďakovať. Symbol podriadenia v tejto krajine, konkrétne tie tri prsty sú len pre otrokov a najspodnejšiu, najpodriadenejšiu spodinu.
Poďakoval som sa Jej aj triu. Trio sa poďakovalo tiež za zážitok a rozlúčilo sa, ale s Ňou sme posedeli až do záverečnej. Obliecť sa mi nedovolila, asi hrdá na svoje dielo. Dielo, ktoré mi z kože mizlo vyše dvoch týždňov a ktoré mi sľúbila premaľovať nanovo keď vybledne.
Dielo, po ktoré som si šiel zas. Ale o tom holt nabudúce.
