Posted 15.03.2025 by Secret_Touch in Ostatné
Les bol ponorený do hustej, tajomnej hmly, ktorá sa plazila pomedzi stromy ako živá bytosť. Vzduch bol ťažký, preniknutý vôňou mokrého machu a živice. Kdesi v diaľke zahúkala sova, no inak bolo ticho. Len tlmené kroky dvoch postáv prerušovali nočný pokoj.
Subinka kráčala s hlavou sklonenou, ruky zviazané hrubým lanom za chrbtom. Každý krok, každý pohyb jej pripomínal realitu jej podriadenosti. Pán ju viedol lesom ako vládca svojho územia, jeho kroky pevné, neochvejné.
Keď vyšli z tieňa stromov, pred nimi sa rozprestierala nádherná lúka. Mesačné svetlo sa odrážalo od vysokej trávy, svet sa zdal nekonečný—ale v tej chvíli existovalo len jedno pravidlo. Pán. A jeho vôľa.
Ostrým pohybom ju stiahol na kolená.
Tvrdé pristátie jej rozozvučalo celé telo, ale ani na okamih nezaváhala. Sklonila hlavu a čakala.
„Dnes sa naučíš skutočnej disciplíne.“
Vzduchom sa mihlo niečo rýchle a pružné. Zvuk švihnutia biča sa rozľahol nocou ako ostrý príkaz. Subinka ani nedýchala.
Ich pohľady sa stretli.
V jeho očiach videla všetko—moc, kontrolu, chladnokrvnú istotu muža, ktorý vždy dostane, čo chce.
A potom prišla prvá rana.
Ostrá bolesť sa rozochvela celým jej telom, horúca, pálčivá. Druhá. Tretia. Každý úder bol presne vypočítaný, bez zaváhania. Len čistá, neúprosná dominancia.
Jej telo sa napínalo pod údermi, ale nevydala ani hláska. Vedela, že to nie je len o bolesti. Bolo to o jej podriadenosti. O jej ochote patriť.
Keď skončil, kľakol si k nej.
Jeho ruka sa obtrela o jej tvár. Žiadna nežnosť—len tvrdé, kontrolované gesto muža, ktorý presne vie, čo robí. Palcom jej zotrel slzu, ktorá sa jej vykĺzla z oka. Ale v jeho pohľade nebola ľútosť. Bola tam spokojnosť.
„Od dnes patríš len mne,“ povedal pomaly, chladne, neochvejne. Jeho ruka jej pevne zdvihla bradu, aby sa mu nemohla vyhnúť. „Si môj majetok. Moja túžba. Patríš do môjho sveta.“
Slová sa jej vpálili do mysle ako rozžeravené železo. Nemusela odpovedať. Už nebola sama sebou. Už bola jeho.
Zovrel ju vo svojom náručí, pevne, vlastnícky, silno—ako by ju už nikdy nepustil. Chvela sa pod jeho rukami, jej telo ešte stále horelo pod údermi biča, ale v jeho zovretí sa cítila… bezpečne.
„Si v bezpečí,“ zašepkal jej do vlasov. Ale v jeho hlase nebola útľak. Bola tam definitíva. Nedožadoval sa jej súhlasu. Už si ho vzal.
„Si moja.“
A v tej chvíli vedela, že už nikdy nebude patriť nikomu inému.
Bez ďalších slov ju zdvihol do náručia a odviedol si ju preč. Jeho kroky boli pevné, neochvejné, nezastavil sa ani na okamih.
Lúka ostala prázdna. Len jemný vietor sa preháňal cez vysokú trávu. No v jej vzduchu zostalo niečo viac—neviditeľná stopa jeho prítomnosti. Dominantná energia, ktorú tu zanechal, sa vznášala ako neviditeľná pečať.
Toto miesto už nikdy nebude také isté. Tak ako ani ona.
Subinka kráčala s hlavou sklonenou, ruky zviazané hrubým lanom za chrbtom. Každý krok, každý pohyb jej pripomínal realitu jej podriadenosti. Pán ju viedol lesom ako vládca svojho územia, jeho kroky pevné, neochvejné.
Keď vyšli z tieňa stromov, pred nimi sa rozprestierala nádherná lúka. Mesačné svetlo sa odrážalo od vysokej trávy, svet sa zdal nekonečný—ale v tej chvíli existovalo len jedno pravidlo. Pán. A jeho vôľa.
Ostrým pohybom ju stiahol na kolená.
Tvrdé pristátie jej rozozvučalo celé telo, ale ani na okamih nezaváhala. Sklonila hlavu a čakala.
„Dnes sa naučíš skutočnej disciplíne.“
Vzduchom sa mihlo niečo rýchle a pružné. Zvuk švihnutia biča sa rozľahol nocou ako ostrý príkaz. Subinka ani nedýchala.
Ich pohľady sa stretli.
V jeho očiach videla všetko—moc, kontrolu, chladnokrvnú istotu muža, ktorý vždy dostane, čo chce.
A potom prišla prvá rana.
Ostrá bolesť sa rozochvela celým jej telom, horúca, pálčivá. Druhá. Tretia. Každý úder bol presne vypočítaný, bez zaváhania. Len čistá, neúprosná dominancia.
Jej telo sa napínalo pod údermi, ale nevydala ani hláska. Vedela, že to nie je len o bolesti. Bolo to o jej podriadenosti. O jej ochote patriť.
Keď skončil, kľakol si k nej.
Jeho ruka sa obtrela o jej tvár. Žiadna nežnosť—len tvrdé, kontrolované gesto muža, ktorý presne vie, čo robí. Palcom jej zotrel slzu, ktorá sa jej vykĺzla z oka. Ale v jeho pohľade nebola ľútosť. Bola tam spokojnosť.
„Od dnes patríš len mne,“ povedal pomaly, chladne, neochvejne. Jeho ruka jej pevne zdvihla bradu, aby sa mu nemohla vyhnúť. „Si môj majetok. Moja túžba. Patríš do môjho sveta.“
Slová sa jej vpálili do mysle ako rozžeravené železo. Nemusela odpovedať. Už nebola sama sebou. Už bola jeho.
Zovrel ju vo svojom náručí, pevne, vlastnícky, silno—ako by ju už nikdy nepustil. Chvela sa pod jeho rukami, jej telo ešte stále horelo pod údermi biča, ale v jeho zovretí sa cítila… bezpečne.
„Si v bezpečí,“ zašepkal jej do vlasov. Ale v jeho hlase nebola útľak. Bola tam definitíva. Nedožadoval sa jej súhlasu. Už si ho vzal.
„Si moja.“
A v tej chvíli vedela, že už nikdy nebude patriť nikomu inému.
Bez ďalších slov ju zdvihol do náručia a odviedol si ju preč. Jeho kroky boli pevné, neochvejné, nezastavil sa ani na okamih.
Lúka ostala prázdna. Len jemný vietor sa preháňal cez vysokú trávu. No v jej vzduchu zostalo niečo viac—neviditeľná stopa jeho prítomnosti. Dominantná energia, ktorú tu zanechal, sa vznášala ako neviditeľná pečať.
Toto miesto už nikdy nebude také isté. Tak ako ani ona.
