Posted 21.02.2017 by Ruzinovcan in Spanking
Od tej udalosti uplynulo asi dvanásť mesiacov. Ak sa pýtate, prečo som to zverejnil až takto neskoro. No, z taktu. A kvôli ochrane. Mňa, nej, nás. Keď som niekedy v apríli minulého roku, tri mesiace po tom, napísal túto poviedku prvýkrát, neklamal som, keď som napísal, že „ma odvtedy o nič podobné nepožiadala.“ To som však vtedy samozrejme nemohol tušiť, že sa to celé ešte raz zopakuje.
Aby ste mi lepšie rozumeli, boli sme kamaráti. Nie najlepší, ale boli sme. Mali sme spoločných kamarátov a často sme sa vídavali. Nikdy však nepadla reč na to, čo sa stalo. Bolo to tabu. Tvárili sme sa, že sa to nestalo. Necítili sme sa trápne, keď sme sa videli, nepoznali sme stud, hanbu a ani nič podobné. Akurát myslím, že v každom z nás bola zakorenená spomienka na to, čo sa stalo.
Bol koniec mája, keď mi napísala na Facebooku. Tentoraz bola o dosť pasívnejšia. Najprv sa uisťovala, či si na to, čo sa stalo pamätám a potom sa ma opýtala, či ju znova môžem potrestať. Moje otázky opäť smerovali k tomu istému – za čo chceš potrestať? Čo si urobila? Bolo to závažné? Bez odpovedí. Namiesto toho mi napísala nevídano ponížene „prosím, urobíš to pre mňa znova?“
Nechcem a nebudem vám klamať, moje sebecké pocity a túžby opäť zvíťazili. Bolo zvláštne, že pri nej tá moja sebakontrola nebola taká silná. Prišla v piatok. Ako to viem? Vyfotili sme sa na Facebook. Tie stovky kamarátov a známych netušili, že tá fotografia vznikla na konci dňa, po tom všetkom. Pamätám si, že v ten deň bolo teplo a ona prišla v sukni, ktorá siahala po kolená, a v tričku.
Sadli sme si do obývačky a rozprávali sa o tom, čo bude nasledovať. Rezignoval som na otázky o tom, prečo a zameral som sa na to, ako. „Dnes to chcem, nie potrebujem, inak“. Pamätám si túto vetu dodnes, keďže povedala „potrebujem“. Čo je to za potrebu? Minule pri tom nemasturbovala, nezdá sa, že je to čokoľvek sexuálne. Či sa to stalo až potom? A prečo to teraz potrebuje inak? To bolo len zopár otázok, ktoré mi vírili v hlave.
A potom mi začala, so sklonenou hlavou a s tichým hlasom rozprávať, ako by to chcela. Až keď skončil jej dlhý monológ plný toho, čo sa smie a čo už nie, zodvihla hlavu a pozrela sa mi do očí a opýtala sa tú najzásadnejšiu otázku: „Dokážeš to?“ Páčilo sa mi hrať túto hru na nevinného a neskúseného. Povedal som, dobre, skúsme to. Chcelo sa mi do toho, a aj jej do nej, tak prečo nie. Usmiala sa. Úprimnejšie, než keď prvýkrát vstupovala do bytu.
Vyzliekla sa do pol pása. Za hanby, studu. Prvýkrát v živote som videl jej prsia. Alebo skôr, prsíčka. Boli malé, no pekné. Detské, než ženské, ako hrozienka, červené. Naše zoznámenie však nemalo byť nežné a priateľské, ale práve naopak, hrubé, drsné a bolestivé. A také aj bolo. Z červenej sa stala červenšia. Keď už intenzita hry s prstami prekročila únosnú hranicu, povedala „dosť“ a ja som prestal. Bolo to zvláštne zoznámenie.
Stiahol som jej dole nohavičky. Pokľakol som. Dotkol som sa jej na miestach, kde som sa jej ešte nikdy nedotkol. Nežne som jej roztiahol jej pysky a odhalil klitoris. Nebol iný, než tie, ktoré som už videl predtým. Zodvihol som hlavu a pozrel na ňu. Mala zavreté oči, nechcela sa asi pozerať. Rozmýšľal som, či jej bolo príjemné alebo nepríjemné, keď jej kamarát ako ja zízal na klitoris, ktorý podľa všetkého neukazovala komukoľvek.
Ak si myslíte, že som jej ho začal dráždiť a ona vyvrcholila v mohutnom orgazme a potom mi ho láskyplne vyfajčila alebo vyhonila, ste na veľkom omyle. Toto nie je poviedka z červenej knižnice, kde hlavná hrdinka či hrdina skôr či neskôr dosiahnú orgazmus. Dotyky ako takéto boli tabu. Po klitorise som jej každopádne podobne prezrel i jej zadný otvor. Tým táto vizuálna prehliadka skončila. Až neskôr vám prezradím, prečo to takto chcela.
Nasledovalo to, čo minule. Spanking. Začal obyčajne, rukou. Prehla sa mi cez koleno, pevne sa chytila čela postele a hrdinsky znášala každú jednu ranu. Hrdinskejšie, než minule. Keď sme skončili, prekvapila ma. Vyskočila z postele, odišla do vedľajšej miestnosti a priniesla akýsi drevený nástroj. Nikdy som nič podobné nevidel. Pripomínal veľké pravítko, no mal rukoväť pre lepšie uchopenie.
Kľakla si, opäť sa chytila postele a bezoslova čakala. Nepoznal som nástroj a preto som nevolil silnú intenzitu. I tak však po každej jednej z rán jej vyšiel bolestný vzdych či výkrik. Skončili sme niekde pri desiatke, kedy to opäť zastavila svojim „dosť“. V zrkadle vo vchodovej hale si prezerala červené rany obdĺžnikového tvaru, ktorý jej nástroj zanechal. Osprchovala sa a nechala si namazať zadok.
Ak sa pýtate, či som sa dozvedel odpovede na to, prečo toto všetko, tak žiaľ nie. Dozvedel som sa však aspoň to, na čo bola dobrá tá „vizuálna“ predohra. Odpoveď: Ako motivácia. Nemala rada, keď si ju ktokoľvek podobne prezeral, ako by bola objekt na nejakej výstave, a nepríjemné pocity, ktoré pri tom cítila ju mali motivovať k tomu, aby sa snažila, aby sa to už nikdy nemuselo opakovať.
Dopekla, veľmi veľmi rád by som vedel, kvôli čomu sa musí tak snažiť. Prečo musí byť motivovaná niečím takýmto, bolesťou a ponížením. A čo bude nasledovať nabudúce? Na konci som sa jej opýtal, či je pre ňu ešte aj niečo ponižujúcejšie, než je toto. Spätne si myslím, že to bola hlúpa otázka. Odpovedala mi jednoducho – samozrejme. Takže si niečo necháva ešte v zálohe, ak sa nebude dostatočne snažiť.
Je teplý jún a ja píšem tento blog. Už teraz viem, že jej aj nabudúce poviem áno. Nepriťahuje ma sexuálne, nepredstavujem si, ako do nej vsúvam svoj penis. Páči sa mi celé toto mysteriózno okolo, tie tajomstvá, nejasnosti a postupné odhaľovania. Tá moc, ktorú mi dáva a pritom neviem či mi ju chce alebo musí dať. Občas sa prichytím ako rozmýšľam nad tým, čo by chcela nabudúce.
Dodatok: Je september. Nič nové sa neudialo.
Aby ste mi lepšie rozumeli, boli sme kamaráti. Nie najlepší, ale boli sme. Mali sme spoločných kamarátov a často sme sa vídavali. Nikdy však nepadla reč na to, čo sa stalo. Bolo to tabu. Tvárili sme sa, že sa to nestalo. Necítili sme sa trápne, keď sme sa videli, nepoznali sme stud, hanbu a ani nič podobné. Akurát myslím, že v každom z nás bola zakorenená spomienka na to, čo sa stalo.
Bol koniec mája, keď mi napísala na Facebooku. Tentoraz bola o dosť pasívnejšia. Najprv sa uisťovala, či si na to, čo sa stalo pamätám a potom sa ma opýtala, či ju znova môžem potrestať. Moje otázky opäť smerovali k tomu istému – za čo chceš potrestať? Čo si urobila? Bolo to závažné? Bez odpovedí. Namiesto toho mi napísala nevídano ponížene „prosím, urobíš to pre mňa znova?“
Nechcem a nebudem vám klamať, moje sebecké pocity a túžby opäť zvíťazili. Bolo zvláštne, že pri nej tá moja sebakontrola nebola taká silná. Prišla v piatok. Ako to viem? Vyfotili sme sa na Facebook. Tie stovky kamarátov a známych netušili, že tá fotografia vznikla na konci dňa, po tom všetkom. Pamätám si, že v ten deň bolo teplo a ona prišla v sukni, ktorá siahala po kolená, a v tričku.
Sadli sme si do obývačky a rozprávali sa o tom, čo bude nasledovať. Rezignoval som na otázky o tom, prečo a zameral som sa na to, ako. „Dnes to chcem, nie potrebujem, inak“. Pamätám si túto vetu dodnes, keďže povedala „potrebujem“. Čo je to za potrebu? Minule pri tom nemasturbovala, nezdá sa, že je to čokoľvek sexuálne. Či sa to stalo až potom? A prečo to teraz potrebuje inak? To bolo len zopár otázok, ktoré mi vírili v hlave.
A potom mi začala, so sklonenou hlavou a s tichým hlasom rozprávať, ako by to chcela. Až keď skončil jej dlhý monológ plný toho, čo sa smie a čo už nie, zodvihla hlavu a pozrela sa mi do očí a opýtala sa tú najzásadnejšiu otázku: „Dokážeš to?“ Páčilo sa mi hrať túto hru na nevinného a neskúseného. Povedal som, dobre, skúsme to. Chcelo sa mi do toho, a aj jej do nej, tak prečo nie. Usmiala sa. Úprimnejšie, než keď prvýkrát vstupovala do bytu.
Vyzliekla sa do pol pása. Za hanby, studu. Prvýkrát v živote som videl jej prsia. Alebo skôr, prsíčka. Boli malé, no pekné. Detské, než ženské, ako hrozienka, červené. Naše zoznámenie však nemalo byť nežné a priateľské, ale práve naopak, hrubé, drsné a bolestivé. A také aj bolo. Z červenej sa stala červenšia. Keď už intenzita hry s prstami prekročila únosnú hranicu, povedala „dosť“ a ja som prestal. Bolo to zvláštne zoznámenie.
Stiahol som jej dole nohavičky. Pokľakol som. Dotkol som sa jej na miestach, kde som sa jej ešte nikdy nedotkol. Nežne som jej roztiahol jej pysky a odhalil klitoris. Nebol iný, než tie, ktoré som už videl predtým. Zodvihol som hlavu a pozrel na ňu. Mala zavreté oči, nechcela sa asi pozerať. Rozmýšľal som, či jej bolo príjemné alebo nepríjemné, keď jej kamarát ako ja zízal na klitoris, ktorý podľa všetkého neukazovala komukoľvek.
Ak si myslíte, že som jej ho začal dráždiť a ona vyvrcholila v mohutnom orgazme a potom mi ho láskyplne vyfajčila alebo vyhonila, ste na veľkom omyle. Toto nie je poviedka z červenej knižnice, kde hlavná hrdinka či hrdina skôr či neskôr dosiahnú orgazmus. Dotyky ako takéto boli tabu. Po klitorise som jej každopádne podobne prezrel i jej zadný otvor. Tým táto vizuálna prehliadka skončila. Až neskôr vám prezradím, prečo to takto chcela.
Nasledovalo to, čo minule. Spanking. Začal obyčajne, rukou. Prehla sa mi cez koleno, pevne sa chytila čela postele a hrdinsky znášala každú jednu ranu. Hrdinskejšie, než minule. Keď sme skončili, prekvapila ma. Vyskočila z postele, odišla do vedľajšej miestnosti a priniesla akýsi drevený nástroj. Nikdy som nič podobné nevidel. Pripomínal veľké pravítko, no mal rukoväť pre lepšie uchopenie.
Kľakla si, opäť sa chytila postele a bezoslova čakala. Nepoznal som nástroj a preto som nevolil silnú intenzitu. I tak však po každej jednej z rán jej vyšiel bolestný vzdych či výkrik. Skončili sme niekde pri desiatke, kedy to opäť zastavila svojim „dosť“. V zrkadle vo vchodovej hale si prezerala červené rany obdĺžnikového tvaru, ktorý jej nástroj zanechal. Osprchovala sa a nechala si namazať zadok.
Ak sa pýtate, či som sa dozvedel odpovede na to, prečo toto všetko, tak žiaľ nie. Dozvedel som sa však aspoň to, na čo bola dobrá tá „vizuálna“ predohra. Odpoveď: Ako motivácia. Nemala rada, keď si ju ktokoľvek podobne prezeral, ako by bola objekt na nejakej výstave, a nepríjemné pocity, ktoré pri tom cítila ju mali motivovať k tomu, aby sa snažila, aby sa to už nikdy nemuselo opakovať.
Dopekla, veľmi veľmi rád by som vedel, kvôli čomu sa musí tak snažiť. Prečo musí byť motivovaná niečím takýmto, bolesťou a ponížením. A čo bude nasledovať nabudúce? Na konci som sa jej opýtal, či je pre ňu ešte aj niečo ponižujúcejšie, než je toto. Spätne si myslím, že to bola hlúpa otázka. Odpovedala mi jednoducho – samozrejme. Takže si niečo necháva ešte v zálohe, ak sa nebude dostatočne snažiť.
Je teplý jún a ja píšem tento blog. Už teraz viem, že jej aj nabudúce poviem áno. Nepriťahuje ma sexuálne, nepredstavujem si, ako do nej vsúvam svoj penis. Páči sa mi celé toto mysteriózno okolo, tie tajomstvá, nejasnosti a postupné odhaľovania. Tá moc, ktorú mi dáva a pritom neviem či mi ju chce alebo musí dať. Občas sa prichytím ako rozmýšľam nad tým, čo by chcela nabudúce.
Dodatok: Je september. Nič nové sa neudialo.
