SVETIELKOVÝ STROM

Strom, so srdcom na dlani, čo konármi ťa obopína,
v koreňoch miazgu tvojho života nechá kolovať.
Tvoj strom, pre ktorý les už nevidíš, čo do svojho tela
nechal podobu tváre ženy vyrezať.
Každým slovom, čo láska v tebe zrodila a túžobne nalieha,
každým chcením, nové svetielko na ňom zapáliš.
V šume lístia žiť zatúžiš, nech čas tvojej hojnosti už prebieha.
Keď kvet ľahkosti náhle uvädol ,
na blízkom jazere labuť svoju pieseň zaspieva .
Ty opretý o svoj strom stojíš, myšlienky sa ti zbiehajú a dívaš sa
ako prvý list zo stromu na vodu dopadol.
Zjesenieva sa a tvoje slová horúčavu leta stratili.
Vietor odfúkol aj posledné pierko labutie
a hladina jazera nepokojom vlni sa.
Nahota konárov toho stromu
je tvojou vlastnou nahotou, čo
pod šatami a kožou v poznaní zrazu ukrývaš.
S otázkou kto je na vine, pohľad na strom bolí ťa,
je ticho, len čiesi volanie z diaľky začuješ,
pretože labute už dospievali, keď výčitky sadli k hladine.
Pár drobnučkých svetielok
visiacich ešte zo stromu, čo zapálené boli od lásky,
skutkami z bolesti ostrými jak žiletky,
chceš prerezať im povrázky.
Tak urob to, a urob to sám a hneď...!
A keď upokojí sa rozhodnutím tvoja unáhlenosť, pýtaj sa:
Ako cítiš sa strom, keď koniec svetielkovým je už dnom?
Strádajú všetci- to je odpoveď.