Neumieraj

...
Ešte neumieraj, ty bolesťou bohatý,
neupadaj do hmly nad jazerom neživých.
Hoci utíchol už huslí spev, ruža mystická pichla ťa
a strom s koreňmi do neba bol zoťatý,
ty vydržíš, s utrpením zohratý,
ďalej budeš dušu svoju
zo dňa na deň prenášať.
Budeš poznávať sto tvárí nádeje,
všetky jej zákutia, dúfať,
že na druhom konci lana, ktosi sa usmeje.
Tak neumieraj,
nemôžeš sa vziať tým, ktorých nepoznáš,
len privri oči, keď duša tvoja scvrknutá beznádejou bude
-vzdať sa seba, nástrojom vyšších cieľov sa stať a byť v kľude...
Potom rozoznáš, čo ľudstvo skúsenosťou,
od veky vekov na bedrách nosilo,
a do slov im k pochopeniu pretavilo,
že Boh navštevuje jemu milých bolesťou
a vôbec nie povinne.
Tak nevzdávaj to,
veď si milovaný javmi, dejmi nehmotnými,
čo nitky svoje zo všetkých strán,
tak bolestivo upnú k nultej hodine.
S fanfárami zmätku, útrap, bodných rán,
nie sám v sebe a pre seba, ale pre tú nultú hodinu
všetky pochybnosti zo dna vypusti na hladinu,
vkladaj bolesti do herbára kvetov svojej vzácnosti
a ži, dýchaj, nepochybuj,
za bielu vymeň čiernu modlitbu.