Až potom...

S nádejou pred svojou Pani stojíš,
tešíš sa na bolesti.
Očakávaš pokyny,
chceš vyblázniť sa v neresti
pre orgazmus jediný.
Nechápeš nespokojnosť svojej Pani,
a hoc ste tu len vy sami,
v kobke čo je temným rajom,
napriek štipcom, bičom, reťaziam a putám,
cudzí ste si navzájom.
Múdra Pani, prísna a tak chápavá
...odviaže ťa z reťazí.
Dovolí ti nasledovať, svoju ruku podáva.
Brániš sa a nechápeš, nechceš nič,
len otročiť jej , nech trýzni tvoje telo,
na chrbte chceš cítiť bič.
Koľko času prešlo v nečasoch ...
toľko krát videl si tú Pani v jej prirodzených prejavoch,
ako koná, myslí, vníma, jej povahu a charakter...
A potom zas, už možnosť posledná,
v kobke stojíš, však trasú sa ti kolená,
hlas chveje sa, nie preto, že sa má,
lež že premknutý si úžasom, úctou
vydobitou zápasom ...medzi tým čo sa má a tým čo je naozaj.
Až teraz kobka je váš temný raj,
až teraz Pani môže rozprávať ti príbeh zvláštnej lásky
a súčasne s ním na tvoj chrbát, bičom prekresľovať
dávne čiary Nazcy.