F ako fikcia

„Myslím, že ľudia sa nemenia. Myslím, že ostávajú veľmi podobní tomu akí boli, keď boli deťmi. Niekto sa rád predvádzal a ostal z neho narcis. Niekto sa nerád delil o hračky a ostal lakomý. Veď nie nadarmo sa hovorí, čo sa za mladi naučíš v starobe akoby si našiel.“ Začala svoje rozprávanie, sediac v kresle oproti psychologičke. „ Pokračujte“, vyzvala ju psychologička.
„ Som masochistka – duševná masochistka, ak by som ňou nebola už dávno by som sa stala sebeckou a od tohto všetkého ušla, ale ja nie. Ja som tu stále. Asi ma baví trpieť. Vlastne nie, nebaví. Nespím, som nervózna a neochotná rozprávať sa, keď ma niečo trápi. Tak čo teda som?“

Bolo toho veľa, viac ako bolo slušné.

„Začnime od začiatku, čo vás ako prvé napadne pri slove detstvo?“, spýtala sa psychologička. „ Hádky, hádky mojich starých rodičov, strach z hádok, sedenie na schodoch a záchvaty plaču.“
„Dobre, čo ešte?“ „ Pamätám si svojho deda, ako mi rozprával rozprávky o našo psovi Punkovi, bol to vlastne Punťo, ale ako deti sme to nevedeli vysloviť. Pamätám si, že sa naši chceli rozviesť, lebo mamina si niekoho našla. Dlhé prechádzky s druhou babkou, to ako sme si zvykli hádzať loptu, a keď niektorá nechytila mala „deravé ruky“. Pamätám si na deň, keď zomrel dedo, bola nedeľa ráno, pršalo. Mám výčitky, že som za ním deň predtým nebola, že som ho nevidela odkedy ho previezli na JIS. Dlho som bola a možno z časti som presvedčená, že je to moja chyba, že bol vymenený môj život za ten jeho. Pár mesiacov predtým som totiž zletela z bicykla na hranu chodníka, len zázrakom som do toho nevrazila hlavou. „ Myslíte, že by za vás vymenil svoj život?“ On? Určite, neviem či sa ešte nájde niekto kto by ma dokázal tak bezpodmienečne milovať ako on. Kým tu bol on vedela som, že nech sa stane čokoľvek on ma ochráni. Bol mojím prístavom bezpečia. To vlastne hľadám teraz, niekoho pri kom sa budem cítiť tak bezpečne ako pri ňom.“

Aha, no poďme ďalej, čo ešte bolo vo vašom detstve?“
„Fuu, automaty, ocino ich po dedovom pohrebe začal hrať, myslím, že to bol jeho únik pred tým všetkým, čo sa dialo. Každý občas potrebujeme únik, tento bol bohužiaľ dosť nešťastný.
Pár rokov po dedovej smrti, sa k nám nasťahoval nejaký človek maminin kamarát najprv mal byť u nás len kým sa nevymenia okná. Je u nás už 7 rokov. Že ho nenávidím hovoriť nemusím, že robi prieky v rodine a stará sa do všetkého, že človek nemá súkromie je druhá vec. Či sme sa ho snažili vyštvať? Snažili, neúspešne. Či má niečo s maminou? Neviem, a ani nechcem vedieť.
Medzi tým boli ešte problémy s mojím bratom, rozoberať to už nechcem, ale trvali dlho a boli plné hádok. Radšej som bola v škole ako doma. Aj toto prešlo, v konečnom dôsledku tak ako všetko.“

„Strata blízkeho človeka zabolí ale strata dvoch ľudí, vám dá zabrať. Čo z toho, že jeden odišiel „len“ z vášho života, tak či onak je to strata. Najmä ak sa vám stal viac než blízkym. Lebo ak sa vám raz niekto vryje pod kožu, prelomí všetky bariéry a prelezie elektrické oplotenie vašej duše a srdca, tak sa ho nezbavíte už nikdy. Nikdy. Ostane tam visieť jeho obraz, ako visia obrazy Santa Clausov niekde na Severnom póle.
Keď z vášho života odíde niekto, kto vám len žral nervy je to ako, keď si dáte zmenšiť prsia, ľahšie sa vám dýcha. Keď z vášho života odíde niekto koho zbožňuje každá jedna bunka vášho tela, je to naopak ako keby si dáte implantáty, istú dobu sa vám dýcha ťažšie. Ale zvyknete si spomienka tam je navždy, ale časom vyvolá už len úsmev.“
Pár dní na to, po náročnom období kedy chodila z nemocnice domov a z domu do nemocnice zomrela druhá babka. Videla som ju pomaly odchádzať, každý deň. Videla som ako sa jej veselé oči zmenili na prázdne, videla som človeka vzdať sa života a odovzdať sa osudu, či Bohu ako sa vám páči.
Vtedy som sa topila, k tomu všetkému som menila aj školu, bola som unavená, nehovorila som, nejedla, nespala a keď som spala budila som sa s plačom. Trvalo to dlho a občas sa to ešte ozve, ale už viem ako s tým bojovať.
Keď sme sa všetci po roku spamätali a ja som s druhým dedom k sebe konečne našla cestu a fakt sme si rozumeli, tak prišla ďalšia rana. Dedo dostal porážku alebo mozgovú mrtvicu. Nečakane. Vlastne nikto to neočakáva, že? Asi vám nikto nepovie: sorry Julka dnes na kávu neprídem čakám mrtvicu.
Dedovi lekári nedávali žiadnu šancu. Vek bol alarmujúcim číslom. Mali sme rátať s najhorším. Nakoniec dedo prežil, ale nežil. Nebol to on, vnímal, videl, cítil, ale rozum bol preč. Trvalo to 3 mesiace kým zomrel naozaj. Rodina bola uťahaná, rodičia už nevládali, brat nechápal. Bolo to zlé. Keď zomrel, nech to vyznie akokoľvek, vydýchla som si. Deda som milovala, ale nevládala som sa naňho pozerať ako mi umiera pred očami. Myslím, že sa na to nevedel pozerať nikto.“

„Pol roka na to moja babka začala mať psychické problémy, stále plakala a veľmi schudla. Vedeli sme, že má alzhaimera, ale to čo prišlo sme si nepredstavovali ani v najhoršom sne. Vieme len toľko, že budeme radi, ak si nás ešte tieto vianoce bude pamätať. S tým vedomím sa vám nežije najľahšie.“

„Dobre, a teraz k tým vašm ranám na tele, ako ste k nim prišli, keď ste si ich teda nespôsobila sama?“

„Jednoducho, patrí to k BDSM, k tomu, čo mi pomáha prežiť. Pár rán sem, pár rán tam. Bolesť vyplavuje na povrch všetko zlé. Viete, tak ako kedysi vypúšťali zlú krv, ja vypúšťam bolesť. Vďaka za ňu. Samotná lekcia je namáhavá a bolestivá a sem tam máte na kraji slzy, ale na konci sa cítite akosi ľahšie. Spokojnejšie. Vyrovnanejšie. Ani si neviete predstaviť aký úžasný je to pocit, keď váš život patrí niekomu inému, nachvíľu sa zbavíte zodpovednosti, nemusíte premýšľať ani nič riešiť, úplne vypnete. Ten pocit, keď vás zviaže, tak pevne, že sa neviete ani pohnúť, keď vám po lane ostanu otlačky a odreniny na koži. Pocit napätia, čo bude ďalej nasledovať. Nedá sa to opísať, to musí človek zažiť.“

Takže ak to správne chápem to, čo ste zažila vás priviedlo k BDSM? Áno?

„Nie tak úplne, myslím, že sa s tým človek musí kúsok narodiť. Mať v sebe túžbu niekomu sa podrobiť, o niekoho sa starať. Alebo naopak musíte mať tužbu niekoho viesť, niekoho si „osvojiť“. Záleží od toho na ktorej strane brehu stojíte. Mňa osobne k tomu priviedla jedna osoba z môjho príbehu. Samozrejme najprv som sa bránila, hnusilo sa mi to a nechápala som ako to niekto môže robiť. Čas, trpezlivosť a správne dávkované informácie mi pomohli celé to akceptovať. Čím viac som vedela a chápala, tým viac vecí v mojom správaní dávalo zmysel. Čiže aj po strate danej osoby, som pokračovala a stále pokračujem v objavovaní tohto sveta.“

„Myslíte, že je to správne riešenie?“

„Pani psychologička odpoviem vám tak ako chcete, nie, nie je to správne ale je to ohromne zábavné.“


V čom myslíte, že vám to pomohlo?

„Vyrovnávam sa sama so sebou, naučila som sa počuvať seba a veriť svojim inštinktom samozrejme, občas ich ešte neposlúchnem. Prijala som minulosť a som za ňu vďačná, z mnohých spomienok sa vytratil hnev a ostal len príjemný pocit. Stále sú ale spomienky, pri ktorých cítím hnev, tie sa týkajú rodiny, je to zvláštne, ale mám pocit, že práve rodine odpúšťame najťažšie. Možno je to práve tým, že od nich čakáme ochranu a nie „podrazy“.“

„Nechem, aby niekto mal pocit, že sa sťažujem, len hovorím to ako sa veci naozaj majú. Je to suché konštatovanie toho, čo a prečo som a ako som sa sem dostala.“
„Uvedomujem si, že kvôli súhre týchto vecí som prišla o milión možností a príležitostí, vždy som kládla na prvé miesto moju rodinu. To asi ani nikdy nezmením, ale uvedomujem si, že je čas vytvárať si svoje vlastné zázemie, kde moja rodina bude len jedna zo súčastí.
Veľa ľudí mi hovorilo, aby som odišla, ale ja som nemohla. Odišla by som síce preč, ale svedomie by išlo so mnou a pred tým sa utiecť nedá.
Pochopila som, že nemôžem čakať, že to niekto pochopí. Nepochopí, nech sa pri najlepšej vôli akokoľvek snaží. Kým nezažiješ nepochopíš. Dnes už viem, že ma nepochopia, už sa nesnažím niekomu vysvetliť svoj život. Možno ho raz niekto pochopí aj bez toho, aby som to musela vysvetľovať, ktovie.
Ostáva mi len dúfať, že ma nieko bude mať rád takú aká som. Komplikovaná.“


A začal som chápať, že žiaľ a sklamanie a smútok nie sú tu na to, aby nás rozladili a urobili z nás ľudí bezcenných a nedôstojných, ale na to, aby nás priviedli k zrelosti a osvieteniu.
H.Hesse-Peter Camenzind