Posted 2.09.2014 by Riaditel_Vesmiru
V byte č. 1 zomrie dôchodkyňa prirodzenou smrťou. Osud bytu č. 2 a 3 (V jedálnom vozni) je zachytený v predošlých poviedkach, preto obráťme pozornosť na byt č. 4
Preplnená Škoda 14 Tr sa lenivo pohla zo zastávky a kovový jazyk, ktorý vždy doprial potrebný prúd začal s iskrením kĺzať po vedení, rozbehujúc sa už po dobre známej trase. S cestujúcimi to zamávalo, aj by popadali, keby bolo kam. Každý si rukou rýchlo našiel svoj dielik na plastovej tyči a ponoril sa do vlastných úvah.
Pokrčený lístok pchal do škáry prístroja, aby ho označil a nevdojak mu to pripomenulo podobné, ale intímne situácie vo väčšom formáte. Kiež by bol niekedy ten penis z papiera, že by sa rýchlo dokrčil a vopchal tak obratne. Prístroj zabzučal, cvakol...Á tak radšej nie, je to dobré takto....penis s dvoma dierkami....mala tá matka Príroda Boha pri sebe. Odkrivkal do prostred trolejbusu, spokojný, že nemá penis z papiera.
Zodvihla sa presne na poludnie. Celá nesvoja. Ani hladná, ani smädná, ani unavená...nič. Nevedela si spomenúť, žeby tento pocit niekedy zažila. Nebola jej zima, ani teplo. Pohybovala sa celkom ľahko, ba až neprirodzene. Prišlo jej to divné, ale nemala kedy nad takými vecami rozmýšľať. Mal čoskoro prísť, preto tieto úvahy ďalej nerozvíjala. Ešteže včera bola nakúpiť, čosi navarila, teraz má viac času pre seba. Tešila sa
V trolejbuse bolo na nevydržanie. Jedenásť hodín, ale ten pravý úpek mal ešte len prísť. V noci cestoval, nevyspal sa...mohol si každý prečítať z jeho očí, ktoré skôr pripomínali oči zváračovho psa. Vo vrecku nahmatal kľúč. Ten pasoval nie len k dverám ale aj k srdcu jeho červenovlasej konkubíny. Pošúchal ho, pousmial sa, v hlave mu preblyslo kvantum okamihov, poväčšine sexuálneho charakteru. Spať sa mu nechcelo...však onedlho zabrechá do búdy, s touto ideou ( a ideou papierového penisu) sa v mysli už dlho zaoberal, čo ho udržiavalo v bdelom stave.
Kľúče dopadli so štrngotom na poličku, zľakla sa, ale pokorne čakala. Ani nepočula, že odomkol. Topánky nechal na rohožke pred dverami a vyzliekol si mikinu s tričkom. Von sa vyvalilo pivné brucho. Keby si ľahol na chrbát, človek si ho aj zmýli so slimákom. Najprv na zem spadla jedna nohavica, potom druhá. Za nimi modré trenky. Vedel že ho bude čakať pripravená. Konkubíne stačila len myšlienka na riaditeľa jej vesmíru a v nohavičkách sa v momente vytvorilo vlhko.
Velká a odvěká tajemství přírody,
že jenom z člověka člověk se narodí,
že kořen s větvemi ve strom se spojuje
a krev našich nadějí vesmírem putuje
...ich vesmírom...
Ruky jej pripútal k radiátoru, zatiahol žalúzie. Aj keď bolo celkom vidno, mal rád aspoň kúsok romantiky pri bohapustej jebačke, preto zapálil aromatické čajové sviečky a položil ich na okennú parapetu. „Musím ešte niečo zariadiť, povenujem sa ti dôkladnejšie večer.“ Bez servítky (ako v Markíze vravia) jej ho tam zasunul, potreboval to čím skôr. Prirážal, fučal, no dajme tomu tak minútu a pol, nech nepreháňam, a bolo. Pobozkal ju na čelo, nasadil roubik, presvedčil sa že obe ruky sú v putách a od radiátora sa teda nepohne ďalej ako na pár centimetrov. S prísľubom dvojhodinovej neprítomnosti odkrivkal a zabuchol dvere.
Stála a zacítila prievan po zabuchnutí dvermi. Vietor posunul sviečku k záclone. Dobrý sluha vyšprintoval až ku garníži, odkiaľ preskočil na záves. Vôňu vanilky pomaly striedal dráždivý zápach dymu. Videla samú seba ako sa snaží oslobodiť z pút. Márne.
Hoří má panenko.
Pozrel na hodinky, za päť dvanásť, vyzul sa ešte pred dverami, potichu odomkol a vošiel. Vedel že jeho konkubína bude v izbe čakať. Kľúče hodil na poličku, dopadli s patričným štrngotom. Topánky nechal pred dverami a do izby vchádzal už bez mikiny a trička.
Po piatich minútach vyšiel z bytu, ponáhľajúc sa na poštu po balík. V mysli sa mu odohrávalo predstavenie, ktoré ho bude zaiste čakať večer. Nový korzet o ktorom netušila. Zahrialo ho pri srdci. Vychádzajúc z bytovky pozrel na hodinky. Ukazovali presne 12:00. Sekundová ručička sa však vôbec nehýbala, stáli. „Veď pár dní dozadu som menil baterku, divné..."
Preplnená Škoda 14 Tr sa lenivo pohla zo zastávky a kovový jazyk, ktorý vždy doprial potrebný prúd začal s iskrením kĺzať po vedení, rozbehujúc sa už po dobre známej trase. S cestujúcimi to zamávalo, aj by popadali, keby bolo kam. Každý si rukou rýchlo našiel svoj dielik na plastovej tyči a ponoril sa do vlastných úvah.
Pokrčený lístok pchal do škáry prístroja, aby ho označil a nevdojak mu to pripomenulo podobné, ale intímne situácie vo väčšom formáte. Kiež by bol niekedy ten penis z papiera, že by sa rýchlo dokrčil a vopchal tak obratne. Prístroj zabzučal, cvakol...Á tak radšej nie, je to dobré takto....penis s dvoma dierkami....mala tá matka Príroda Boha pri sebe. Odkrivkal do prostred trolejbusu, spokojný, že nemá penis z papiera.
Zodvihla sa presne na poludnie. Celá nesvoja. Ani hladná, ani smädná, ani unavená...nič. Nevedela si spomenúť, žeby tento pocit niekedy zažila. Nebola jej zima, ani teplo. Pohybovala sa celkom ľahko, ba až neprirodzene. Prišlo jej to divné, ale nemala kedy nad takými vecami rozmýšľať. Mal čoskoro prísť, preto tieto úvahy ďalej nerozvíjala. Ešteže včera bola nakúpiť, čosi navarila, teraz má viac času pre seba. Tešila sa
V trolejbuse bolo na nevydržanie. Jedenásť hodín, ale ten pravý úpek mal ešte len prísť. V noci cestoval, nevyspal sa...mohol si každý prečítať z jeho očí, ktoré skôr pripomínali oči zváračovho psa. Vo vrecku nahmatal kľúč. Ten pasoval nie len k dverám ale aj k srdcu jeho červenovlasej konkubíny. Pošúchal ho, pousmial sa, v hlave mu preblyslo kvantum okamihov, poväčšine sexuálneho charakteru. Spať sa mu nechcelo...však onedlho zabrechá do búdy, s touto ideou ( a ideou papierového penisu) sa v mysli už dlho zaoberal, čo ho udržiavalo v bdelom stave.
Kľúče dopadli so štrngotom na poličku, zľakla sa, ale pokorne čakala. Ani nepočula, že odomkol. Topánky nechal na rohožke pred dverami a vyzliekol si mikinu s tričkom. Von sa vyvalilo pivné brucho. Keby si ľahol na chrbát, človek si ho aj zmýli so slimákom. Najprv na zem spadla jedna nohavica, potom druhá. Za nimi modré trenky. Vedel že ho bude čakať pripravená. Konkubíne stačila len myšlienka na riaditeľa jej vesmíru a v nohavičkách sa v momente vytvorilo vlhko.
Velká a odvěká tajemství přírody,
že jenom z člověka člověk se narodí,
že kořen s větvemi ve strom se spojuje
a krev našich nadějí vesmírem putuje
...ich vesmírom...
Ruky jej pripútal k radiátoru, zatiahol žalúzie. Aj keď bolo celkom vidno, mal rád aspoň kúsok romantiky pri bohapustej jebačke, preto zapálil aromatické čajové sviečky a položil ich na okennú parapetu. „Musím ešte niečo zariadiť, povenujem sa ti dôkladnejšie večer.“ Bez servítky (ako v Markíze vravia) jej ho tam zasunul, potreboval to čím skôr. Prirážal, fučal, no dajme tomu tak minútu a pol, nech nepreháňam, a bolo. Pobozkal ju na čelo, nasadil roubik, presvedčil sa že obe ruky sú v putách a od radiátora sa teda nepohne ďalej ako na pár centimetrov. S prísľubom dvojhodinovej neprítomnosti odkrivkal a zabuchol dvere.
Stála a zacítila prievan po zabuchnutí dvermi. Vietor posunul sviečku k záclone. Dobrý sluha vyšprintoval až ku garníži, odkiaľ preskočil na záves. Vôňu vanilky pomaly striedal dráždivý zápach dymu. Videla samú seba ako sa snaží oslobodiť z pút. Márne.
Hoří má panenko.
Pozrel na hodinky, za päť dvanásť, vyzul sa ešte pred dverami, potichu odomkol a vošiel. Vedel že jeho konkubína bude v izbe čakať. Kľúče hodil na poličku, dopadli s patričným štrngotom. Topánky nechal pred dverami a do izby vchádzal už bez mikiny a trička.
Po piatich minútach vyšiel z bytu, ponáhľajúc sa na poštu po balík. V mysli sa mu odohrávalo predstavenie, ktoré ho bude zaiste čakať večer. Nový korzet o ktorom netušila. Zahrialo ho pri srdci. Vychádzajúc z bytovky pozrel na hodinky. Ukazovali presne 12:00. Sekundová ručička sa však vôbec nehýbala, stáli. „Veď pár dní dozadu som menil baterku, divné..."
