Zápisky z mŕtveho domu - byt č. 2

Byt č. 2
V byte č. 1 žije dôchodkyňa, ktorá umrie prirodzenou smrťou, preto obráťme pozornosť k bytu č. 2.
Potichu som sa priblížil k miske s vodou a pomaly sa z nej napil. Moja pani mala dnes dobrú náladu, z hifi veže sa ozývala ária Una furtiva lagrima z opery Nápoj lásky v podaní Rolanda Villazóna. Pani si pomalými ťahavými pohybmi prifarbovala nechty na krvavo červeno, čím si ich doladila k farbe pier. Lak rýchlo vyschol a tak už nedočkavo zapínala svoj notebook. Kým naskočila úvodná obrazovka, stihla hifi veža vychrliť ešte asi tri árie. Áno už je to tam, www.pogrc.sk, som si mohol myslieť. Nazerám spoza jej voňavej šije, čo za zúfalcov zas nechalo odkaz v pošte. „Pekný deň, nepopíšete?“, „dobrý deň madam, chcem Vám slúžiť“, „rád nastúpim k Vám do služby“, proste nuda, nuda, šeď, šeď. Jeden odkaz však čítala dlhšie. Vedel som, že je to on, ten kto bude mať dnes šťastie. Písala si s ním už dlhšie. Zrejme zaujal. Mal aj foto. Nebudem súdiť, lebo ako povedal Je-žid: „Nesúďte, aby ste neboli súdení“ (Mt. 7,1). Pani rýchlo písala, prsty po klávesnici lietali a ťukanie po tlačítkach bolo intenzívnejšie ako telegrafické ťukanie SOS z potápajúceho sa Titanicu. Zavibrovalo véčko Alcatel a mne bolo jasné, že príde. „Za desať minút je tu“ povedala pani natešene. Nervózne pobehovala po svojom dvojizbáku. Hmm, takže čierne podväzky, čierne nohavičky (vraj je to tu klišé, ale obliekla si ich), čierne lodičky, čierny kosticový korzet a župan. Môže byť, môže sa už aj vydať.
Zazvonil zvonček, pani na chvíľku pobledla a celá vzrušená šla otvoriť. Bol to on, prišiel o minútu skôr. Pri prahu tvrdil, že presnosť je výsada kráľov, načo sa mi núkalo ho doplniť, že aj zlodej času, ako to skonštatoval Oscar Wilde u Doriana Greya. Vstúpil do bytu krívajúcou chôdzou, na čo hneď chytil pani pod krk, pritlačil k stene a do úst jej vtisol svoj jazyk. Neodporovala. Celkom automatiky a pre ňu prirodzene si kľakla a ruky si dala za chrbát. „Tak ty si budeš vypisovať s kadekým?“ Ticho zašepkala, že nie, no hlásku e už prehlušila facka, zrejme dosť silná, keďže jej z očí vybehli slzy. Zhodil zo seba krátke tričko, spod ktorého sa vyvalilo brucho havajského bubeníka. Do ucha jej čosi zašepkal, načo zvlhla (aj to je tu vraj klišé, ale čo naštím proti vetru, keď ju to vzrušuje?), súdiac podľa fľaku na čiernych nohavičkách. Spustil si nohavice, a vrazil jej do úst svojho vtáka. Po troch minútach bolo jasné, že už nám penisy nestoja tak, ako kedysi. Zlosť si samozrejme vybil na mojej pani. Stála v podväzkoch pred posteľou, chrbtom otočeným ku mne a k borcovi z pogrcu. Dotyčný vytiahol zo zásuvky predlžovací kábel a silou svojej stratenej potencie ju šľahol po hebkom chrbte. Zvrieskla od bolesti, ale nebolo jej to nič platné. Dostala ďalšie štyri rany, slzy sa už kotúľali a asi to už nebolo to pravé orechové, čo čakala. Kázal jej ľahnúť na posteľ a odišiel do kuchyne, odkiaľ sa vrátil s miskou plnou ľadových kociek. Vydesený pohľad mojej pani hovoril za všetko. Roztiahol jej nohy a kocku po kocke vopchal tam, kde sme to očakávali. Ani už radšej nemukla. Páčilo sa jej to. Zdrapil ju za vlasy, postavil ju pred posteľ a napľul do tváre s bonusom v podobe facky. Opäť jej vrazil jazyk do úst a odsotil ju smerom k posteli. Dopadla temenom na roh nočného stolíka. Neobzrel sa, krivkajúc odchádzal a zabuchol dvere. Mojej pani sa pohľad zakalil a začal byť čím viac neprítomnejší. Ešte by jej ostalo osem životov, pomyslel som si, zoskočil k miske s granulami za 4,30 (500g. Whiskas len za 4,30 už od pondelka v Lidli), napil som sa z misky s vodou, usadil na gauči a spokojne priadol. Z hifi veže práve spieval Dmitrij Hvorostovskij „...Et Satan conduit le bal...“ z árie Le veau d´or.