Posted 4.10.2015 by Riaditel_Vesmiru
Česť práci, úchyláci!
Keďže 22. októbra 2015 uplynie presne 130 rokov od úmrtia Pavla Dobšinského, zberateľa ľudových rozprávok, rozhodol som sa pre reedíciu jeho rozprávok. Pali bol totižto evanjelický farár, nuž preto aj zozbierané rozprávky editoval tak, aby sa mohli šíriť ľudom, neurážali vrchnosť a nekazili mládež. Preto vám prinášam tieto rozprávky v pôvodnom znení, tak ako ich náš ľud skutočne vykladal.
Sprostonáhodné slovenské rozprávky: O jelenčekovi (ktorý vlastne psom bol)
V dolinááách, kde kvitne kvet, ktorý lásku nám dáva, jeho jas v tmavom ráne vždy svieti ako brieždenie, stála malá drevená chalúpka. V nej sa tlačili štyri kusy ľudí. Horár Hans Jägermeister, potomok odsunutých sudetských Nemcov, druhá žena, niekdajšia profi domina niekde od Piešťan (meno zámerne neuvádzam), unavená životom i dementnými subíkmi a dve deti, mladší syn Rudy a staršia dcéra Hilda. Starý Jägermeister čo to občas v lese ulovil, no dostatočne to nenasýtilo rodinu a keďže dopyt po jedle prevýšil ponuku, druhá žena rýchlo pomíňala úspory z lekcii a tak jej ostávalo jediné – oči pre plač. Nejedenkrát, keď slnko zašlo za hory líhala k svojmu manželovi a do uška mu pošepla tónom, jej príznačným: „Boha keby aspoň wifonka, ale nič tu nie je, nič!“ A za málo peňazí sa opäť ozvalo veľa muziky...zo žalúdka.
Horár pri poľovačke veľa šťastia nemával, hlad sa plazil cez všetky škáry zvetranej chlúpky, nuž jedného pekného dňa žena neboráka Jägermeistera pripútala k posteli a bičovala ho dovtedy, kým nesúhlasil, že na ďalší deň, bude na obed detské soté. Hilda to počula, nelenila, pobrala čo ostalo vo výbave macochy, vzala mladšieho brata za ruku a trielila s ním v ústrety neznámemu lesu. Malý brat Rudy trpiaci ADHD sa však akoby utrhol z reťaze, skákal, behal výskal, no proste samé neprístojnosti. Hilda, preto vytiahla z igelitky roubík, obojok a vodítko. V lese zavládlo ticho. Takto súrodenci putovali pár dní po lese, hlad zaháňali lesnými plodmi, no horšie to bolo so smädom. Zásoby vody sa míňali a malý Rudy i vďaka roubiku púšťal toľko slín navnivoč, až to pekné nebolo. Nečudo, že začal byť dehydrovaný. Z posledných síl prišli k čistinke, Hilda bratovi vytiahla roubík a ponorila mu hlavu do vody. „Pi, ty skurvený pes!“ prikázala, no ako to vyriekla malý Rudy sa premenil na psa. No psa...premenil sa na čivavu, no proste fraška, čo si budeme. Takýto pes ani na poriadny dogplay ani na doggy style a ani do hotdogu. Jediná výhoda bola, že malý Rudy nerobil prieky pri transporte. Sestra ho jednoducho zapla do ruksaku a mohla pokračovať v ceste.
Hilda vedela, že tento stav pustovníctva nemôže trvať večne. Jednak dochádzali financie, z ktorých si platila odvody do sociálnej a zdravotnej poisťovne, nemala strechu nad hlavou, ale hlavne Rudy si začal prehryzávať dieru v ruksaku. Ako tak tuho nad tým rozmýšľala, nevšimla si, že z neďalekého krovia ju ktosi pozoruje. Strhla sa, keď k nej podišiel urastený muž, vzal ju do náručia a pobozkal. Hilda v momente zvlhla. Mladík sa jej predstavil, že je princ, že býva v neďalekom zámku, je na prechádzke, že počul kroky a zazrel prekrásnu dievčinu. Slovo dalo slovu a mladý princ riadne Hildu vytrtkal. Po súloži, keď spokojný párik oddychoval z ničoho nič sa z ruksaku dierou vyrútila čivava Rudy a začala oblizovať princov penis. Na veľké prekvapenie obidvoch zúčastnených sa po konzumácii ľudského semena Rudy opäť premenil na človeka. Jeho obojok sa zapáčil princovi a ten ho menoval dvorným lokajom v zámku. A Hilda s princom? Žili a súložili až kým nepomreli
Keďže 22. októbra 2015 uplynie presne 130 rokov od úmrtia Pavla Dobšinského, zberateľa ľudových rozprávok, rozhodol som sa pre reedíciu jeho rozprávok. Pali bol totižto evanjelický farár, nuž preto aj zozbierané rozprávky editoval tak, aby sa mohli šíriť ľudom, neurážali vrchnosť a nekazili mládež. Preto vám prinášam tieto rozprávky v pôvodnom znení, tak ako ich náš ľud skutočne vykladal.
Sprostonáhodné slovenské rozprávky: O jelenčekovi (ktorý vlastne psom bol)
V dolinááách, kde kvitne kvet, ktorý lásku nám dáva, jeho jas v tmavom ráne vždy svieti ako brieždenie, stála malá drevená chalúpka. V nej sa tlačili štyri kusy ľudí. Horár Hans Jägermeister, potomok odsunutých sudetských Nemcov, druhá žena, niekdajšia profi domina niekde od Piešťan (meno zámerne neuvádzam), unavená životom i dementnými subíkmi a dve deti, mladší syn Rudy a staršia dcéra Hilda. Starý Jägermeister čo to občas v lese ulovil, no dostatočne to nenasýtilo rodinu a keďže dopyt po jedle prevýšil ponuku, druhá žena rýchlo pomíňala úspory z lekcii a tak jej ostávalo jediné – oči pre plač. Nejedenkrát, keď slnko zašlo za hory líhala k svojmu manželovi a do uška mu pošepla tónom, jej príznačným: „Boha keby aspoň wifonka, ale nič tu nie je, nič!“ A za málo peňazí sa opäť ozvalo veľa muziky...zo žalúdka.
Horár pri poľovačke veľa šťastia nemával, hlad sa plazil cez všetky škáry zvetranej chlúpky, nuž jedného pekného dňa žena neboráka Jägermeistera pripútala k posteli a bičovala ho dovtedy, kým nesúhlasil, že na ďalší deň, bude na obed detské soté. Hilda to počula, nelenila, pobrala čo ostalo vo výbave macochy, vzala mladšieho brata za ruku a trielila s ním v ústrety neznámemu lesu. Malý brat Rudy trpiaci ADHD sa však akoby utrhol z reťaze, skákal, behal výskal, no proste samé neprístojnosti. Hilda, preto vytiahla z igelitky roubík, obojok a vodítko. V lese zavládlo ticho. Takto súrodenci putovali pár dní po lese, hlad zaháňali lesnými plodmi, no horšie to bolo so smädom. Zásoby vody sa míňali a malý Rudy i vďaka roubiku púšťal toľko slín navnivoč, až to pekné nebolo. Nečudo, že začal byť dehydrovaný. Z posledných síl prišli k čistinke, Hilda bratovi vytiahla roubík a ponorila mu hlavu do vody. „Pi, ty skurvený pes!“ prikázala, no ako to vyriekla malý Rudy sa premenil na psa. No psa...premenil sa na čivavu, no proste fraška, čo si budeme. Takýto pes ani na poriadny dogplay ani na doggy style a ani do hotdogu. Jediná výhoda bola, že malý Rudy nerobil prieky pri transporte. Sestra ho jednoducho zapla do ruksaku a mohla pokračovať v ceste.
Hilda vedela, že tento stav pustovníctva nemôže trvať večne. Jednak dochádzali financie, z ktorých si platila odvody do sociálnej a zdravotnej poisťovne, nemala strechu nad hlavou, ale hlavne Rudy si začal prehryzávať dieru v ruksaku. Ako tak tuho nad tým rozmýšľala, nevšimla si, že z neďalekého krovia ju ktosi pozoruje. Strhla sa, keď k nej podišiel urastený muž, vzal ju do náručia a pobozkal. Hilda v momente zvlhla. Mladík sa jej predstavil, že je princ, že býva v neďalekom zámku, je na prechádzke, že počul kroky a zazrel prekrásnu dievčinu. Slovo dalo slovu a mladý princ riadne Hildu vytrtkal. Po súloži, keď spokojný párik oddychoval z ničoho nič sa z ruksaku dierou vyrútila čivava Rudy a začala oblizovať princov penis. Na veľké prekvapenie obidvoch zúčastnených sa po konzumácii ľudského semena Rudy opäť premenil na človeka. Jeho obojok sa zapáčil princovi a ten ho menoval dvorným lokajom v zámku. A Hilda s princom? Žili a súložili až kým nepomreli
