Na malej zelenšej než zelenej lúčke žil rohatý. Mal dve srstnaté, kozie nohy s kopytami, ľudské telo a rohy. Chodil väčšinou nahý, jeho prirodzenie z časti zakrývala dlhá srsť, teda pokiaľ sa nestoporilo, čo v jeho prípade bolo celkom často. Ale bolo mu to jedno, aj tak ho nikto z ľudí nemohol vidieť pokiaľ on sám nechcel .
Zelená lúčka bola pod ochranným kúzlom, takže každý kto mieril tým smerom sa z nenazdajky otočil alebo aspoň zmenil smer. Jedinou výnimkou boli osoby v núdzi. Tie sa dokázali dostať do lesa a aj na zelenú lúčku, no či tam našli pomoc to nechám posúdiť vás.
Toto čarovné miesto obývalo len pár bytostí, lesných žienok, jeden faun, nejaké riečne nymfy a starý stromochod, posledný svojho druhu.
Faun väčšinu času sedával na kameni, hral na píšťale a pomerne dosť chľastal a zabával sa. Žil v bútľavom strome na kraji lúčky.
Vedľa neho mal ohnisko kde si pravidelne pripravoval večeru.
Ryby na bazalke, cesnačku, kuracie stehienka zbožňoval ale bolo dosť nebezpečné vkrádať sa v noci do dediny aby si dáku kurenku ukradol. Rád sa učil od ľudí nové recepty. Pomaly sa z neho stal gurmán.
Dokonca sa naučil pestovať zeleninu a keďže žil sám tak aspoň nejako strávil čas.
Raz si dokonca vybudoval veľkú pec, chcel sa naučiť robiť pečené prasa. Nikdy sa mu však nepodarilo nejaké vychovať.
Aj si jedno mláďa ulovil ale to mu časom zdrhlo. Na veľké divé prasa si netrúfol. Nebol lovec ani žiadny bojovník.
Z času na čas zvolal zopár známych z dediny a popri hudbe a speve lesných víl popíjali medovinu. Avšak pokiaľ šlo o ženy tak to bol lovec jak sa patrí, len máloktorá nymfa odolala jeho píšťalke.
Rohatý si sadol ku ohňu a díval sa ako plamene tancujú. Vzal píšťalku a začal hrať.
Mámivé tóny sa rozleteli po celom kraji. V duchu si premietal aké by to bolo mať deti....radosti.....starosti..... celkom iné hodnoty ale spomenul si na kamarátovu radu." Žena to je plémně hadí, kto ji hladí toho zradí, kdo ji souží po tom toužíí."
Lesné žienky nechápu čo to je v dobrom aj zlom. Berú ho len ako darcu spermatu. Lesné žienky majú vždy len dievčatá a nie chlapcov. Vychovávajú ich svojimi tajnými feministickými zvykmi a nenávisť k mužom im tak vryjú pod kožu už od detstva.
Kto som aby som ich súdil? Veď ja sám utekám pred láskou. To ja ničím všetky tie bijúce srdcia zrovna tak ako to svoje kamenné.
Toho diabla čo schovávam niekde dole na samom spodku mojej duše. Nedovolím, nevypustím ťa von. Nedovolím ti to a utopím ťa v medovine.
Natiahol sa po sa po fľaši a stiahol dobrú polku. Zgúľal sa z pníka na ktorom sedel. Nie že by bol opitý ale v polohe na boku a schúlenému mu bolo nejako príjemnejšie. V pití bol trénovaný. Pri dlhých zimných večeroch mu nič iné neostávalo a ukradnúť medovinu z dediny nebolo tak nebezpečné, ako kradnúť sliepky. Teda nebezpečné to bolo rovnako, ale starý krčmár chľastal tak moc že si nepamätal koľko toho vypil a tak nemohol nikoho podozrievať.
Samota nie je nič čo nezvládnem.
Ležal stále na boku, ľutoval sa, snažil sa presvedčiť sám seba že samota je lepšia než aby sa mal s niekým deliť o svojho diabla.
Tak prečo na to stále myslím? Nie už som sa rozhodol. Je pekná, má úžasné boky a vždy mi vie spraviť úsmev na tvary. ale... Čo vlastne chce? Zíde z očí zíde z mysle. Pomyslel si. Na lásku som neni stvorený som predsa satyr.
Nakoniec vstal, vzal medovinu a popri pískaní na píšťalku vychľastal celú fľašu, až kým neupadol do slastnej kómy.
Na malej zelenšej než zelenej lúčke dopadalo slnko na vysokú trávu ktorá by šteklila na nohách, a rosa by prijemne chladila keby si uvedomovala svoje telo. Ležala nevedela o sebe. Slnečné lúče jej ohrievali nahé telo a ona si ako prvé uvedomila príjemné teplo na nohe ktorou ale nemohla pohnúť. Chcela otvoriť oči ale nič ju neposlúchalo.
Cítim a myslím. Čo sa deje?
Zmätene si nemohla spomenúť kde je, kto je a vlastne nič. Bez pohybu ležala. Slnečné lúče jej postupne ohrievali telo. Objavila svoju ruku ktorou následne mohla pohnúť ale s bolesťou.
Keď postupne prišla na to ako hýbať končatinami, zdvihla sa na rukách a po štvornožky sa chcela niekam pohnúť. Preskúmať kde je. Bola však moc slabá a niečo ju príšerne tlačilo na chrbte.
- Oči. Nemôžem otvoriť oči.
Chytila sa za tvár, chcela nahmatať oči, ale nič nevidela. Ja nevidím. Zúfalstvo a panika prestúpila jej telom. V hrudníku sa niečo naplo a bránilo jej dýchať. Uvedomila si aj hrdlo pretože nemohla prehltnúť ani vydýchnuť tu horkosť čo ju tak dusila.
- Nevidím, to ma boh potrestal za to že som slepo bojovala za bláznivého kráľa a zabíjala vinných či nevinných.
Táto myšlienka jej rozprúdila spomienky. Nenávisť, zúrivosť, smútok, niečo čierne a temné čo jej bráni vstať ,.... vykríkla a v momente sa ocitla znovu na zemi. Ruky schúlila ku prsiam.
Nohy pokrčila k sebe a schúlená sa chcela rozplakať. Znovu nemohla nabrať dych.
Slzy ju štípali na viečkach a pálili na lícach. Vtedy si uvedomila jak uvoľňujúci je plač a jak moc očisťuje jej dušu od temnoty, nenávisti, bolesti a stále prítomnej čiernoty a temnoty. Znovu stratila vedomie.
Niečo čierne a temné čo mu bráni vstať. Niečo ulepené v žalúdku. Rozlepil oči a zbadal prázdnu fľašu pred sebou. Chcel sa posadiť ale telo ho ešte neposlúchalo a tak znovu zaspal. Keď sa nakoniec odhodlal vstať a vyprázdniť mechúr, hlava sa mu zakrútila ale ustál to.
Haha, to zvládnem.
Táto kocovina je dosť slabý trest za to jak chladný a krutý som. Bičuj ma, trestaj ma a ja znovu vstanem, rozchodím všetko čo mi na chrbát naložíš. Rozchodím ako aj túto kocovinu.
V Duchu prehováral k bohovi aj keď v žiadneho neveril a zároveň odmietal využívať vieru len v prípadoch kedy sa cítil previnilo alebo sám. Odmietal naňho zhadzovať vinu aj keď by to tak mohlo byť jednoduchšie.
-To je zase nálada po ránu. Dôjdem po vodu a potom si ešte zdriemnem. Vzal mech a vykročil cez zelenšiu než zelenú lúku ktorá pri rannom slnku vypadala žiarivo zelene ale pri večernom slnku vyzerala tmavo a záhadne.
Ležala s tvárou zarytou do zeme. Premýšľala aký kríž to má na chrbte že sa nemôže odlepiť od zeme.
To zvládnem, aj tak si za to všetko môžem sama. Som slepá ale nie preto že som slepo nasledovala bláznivého kráľa, ale teba. Verila som že ho ušetríš a vždy prinesieš späť ku mne. To v tvoju lásku som verila a slepo nasledovala. Môžem si za to sama.
A teraz to sama aj zvládnem.
Zdvihla ruky, zaprela sa a ucítila meč. Na znak pevnosti nášho vzťahu, ostrosti tvojho jazyka a odvahy v našej budúcnosti.
Áno to som ja, odvážna a pevná, pevná, pevnááááá.
Pri týchto slovách sa podvihla na ruky a kolená. Áno krôčik po krôčiku ako nemluvňa.
Povedala si a začala rukami prehľadávať okolie ale nič viac než meč nenašla. Vykríkla a znovu padla k zemi ako kameň. Skúsim kričať snáď ma niekto bude počuť.
Čo mám kričať? Halooo pomóóóóc alebo čo vlastne.
V tom započula vtáky ako sa niekde v diaľke vyplašili a rozleteli. Uvedomila si tak aspoň trochu priestor v ktorom sa nachádza. Pravdepodobne lúka z orosenou trávou. Na ľavej strane listnaté stromy. Za mnou asi ihličnatý les, ide odtiaľ chlad. Po pravici asi pár desiatok metrov odo mňa potok a nejaké stromy. Skúšala sa znovu započúvať .
Sluch jej nahradil zrak a ona sa cítila akoby priam vyliezla z maternice. Bolesť, chlad a temnota ktorú vidím či nevidím?
Kopytá. Počujem kone? Nie, len jeden kôň. Čo to? Nejako divne cvála. Dupot kopýt sa približoval a ona si uvedomila že sú to len dve kopytá a že kôň to asi nebude. Čert? No keby to bolo peklo tak je tu asi trošku teplejšie. Heej vydala zo seba celkom hlasno. Čert pricválal bližšie a zbadal nahého anjela s tvárou zaborenou do zeme. Kto si? Spýtal sa rohatý.
- No pekárka asi nebudem nevidíš ten meč?
- Škoda že nie si pekárka, naučila by si ma piecť chleba a moja pec by tam aspoň nestála nadarmo. A kto teda si?
- žena v núdzi nevidíš? Nemôžem sa pohnúť , nedal by si mi napiť tej vody čo máš v tom mechu?
-ako vieš že mám vodu však si ani nezdvihla hlavu aby si sa na mňa pozrela.
-počujem jak ti to tam čvachtá a nedívaj sa na mňa.
Rohatý jej podal mech a otočil hlavu na stranu, ale aj tak ju kútikom oka sledoval. Keď pila všimol si že má šedé oči. Anjel s krídlami a nevidí. Padol na zadok ale v poslednej chvíli to zahral tak že sa vlastne chcel posadiť.
- Kto si ? Spýtala sa a znovu zaborila tvar do zeme a skryla si ju rukou.
- Ja som satyr, rohatý, faun, volajú ma všelijako.
-Kde to sme?
-Na zelenej lúčke, neďaleko môjho domu. Ako si sa sem dostala?
-Neviem...... čo to mám na chrbte? Nedáš to dolu ? nemôžem vstať .
Rohatý sa začudoval, však tam... ona to nevie.... čo teraz ako jej to mám ...
- čo tam mám, čo mlčíš. Mám tam nejaké zranenie? Chvíľu bolo ticho.
Naposledy si pamätám že som bojovala a niekto ma prebodol priamo do hrude ale potom neviem prečo som ešte na žive.
- Si medzi živými a na chrbte máš krídla.
Marika sa schúlila znovu do klbka a bola ticho. Rohatý bol tiež ticho. Zmätene na ňu pozeral. Anjela ešte žiadneho nevidel.
-Prinesiem ti šaty a niečo na jedenie ak si hladná.
Bola stále ticho. Neodpovedala. Rohatý sa rozbehol domov, vzal šaty ktoré tam kedysi nechala jedna z jeho mileniek. Vytrhol mrkvu zo záhradky a bežal späť k nej.
Obliecť jej šaty bolo náročnejšie než sa zdalo. Nejavila žiadnu snahu o pohyb.
Šaty musel vzadu roztrhnúť kvôli krídlam, takže nakoniec to aj tak vypadalo ako kus handry omotanej okolo jej tela.
Nemohol si nevšimnúť jej popadnutých pŕs. Niečo sa mu na nich páčilo. Boli iné než tie ktoré bežne videl u lesných žienok alebo žien v dedine. Tieto boli tak nejako žensky popadnuté.
Ženskosť áno to je to správne slovo. Ucítil jak sa jeho libido začína búriť.
Dosť, upokoj sa lebo ťa vyrežem ako škodnú. Pomyslel si. Posadil ju oblečenú na trávu a sadol si k nej aby ju podoprel. Chvíľu tak sedeli .
-Dívaš sa mi do tváre? ....... ako to vypadá? Mám ju moc zohyzdenú ?
- nevypadá to moc pekne ale neboj niečo s tým spravíme.
-Ty si teda lichotník.
Utrhol zo šiat ešte kus látky a omotal jej to okolo hlavy, tak aby nebolo vidieť jej nepríjemne šedé oči. Chcel ju nejako potešiť. Hovoriť o niečom peknom, ale nič ho nenapadalo.
-zvládneš sa hýbať? Skúsiš sa postaviť na nohy?
Ani to poriadne nedopovedal a Marika spadla dozadu na vlastné krídla. Rohatý ju chytil za ruky, a odvliekol na chrbte k sebe do bútľavého obydlia. Pár dní sa o Mariku staral, ale ani jeden z nich na tom neboli moc dobre.
Faun často trieskal hlavou do stromu. Plakal. Znovu zakopal lásku, znovu sa prepadal hlbšie a jeho temnota narastala. Ďalšia lesná žienka ktorú odkopol. To že sa staral o Mariku mu pomáhalo cítiť sa lepšie.
Nikdy jej nedal najavo jeho depresie a vždy pred ňou hral usmievavého chlapíka a silnú povahu, aby sa Marika cítila v bezpečí.
Marika sa vyrovnávala so svojim novým výzorom a snažila sa pochopiť kto vlastne je a prečo tu je.
Vďaka jej posilneným zmyslom nahradila svoje oči a začala tak vnímať svet úplne inak.
Cítila nejakú lesnú energiu, akoby lesy okolo nej boli naozaj živé.
Zbystrený sluch jej dal predstavu o veľkosti sveta v ktorom sa nachádza. Vnímala tak ďaleké dýchajúce hory na severe.
Vytušila existenciu mesta a mora na východe. Hučiacu rieku na juhu a pravdepodobne malú dedinu na západe.
Čuch jej pomohol identifikovať, čo jej dnes Satyr pripraví na večeru, skôr než vôbec vošiel do príbytku. Taktiež každé ráno a večer z neho cítila sperma čím si uvedomila že veľmi často masturbuje ale nič mu nepovedala a cítila vďačnosť za to že sa o ňu stará.
Milovala jeho hlas keď jej večer čítal z jeho kníh a spolu tak hľadali vysvetlenie pre jej krídla a jej existenciu. Prečítal jej všetko o anjeloch, o okrídlených bytostiach o reinkarnácii a posmrtnom živote ale nič nevysvetľovalo Marikinu existenciu a dôvod bytia.
Po pár týždňoch Satyr vtrhol dnu, vzal Mariku za ruku a ťahal ju von.
- Poď to sa ti bude páčiť. Marike sa však už páčila vôňa spermatu z jeho penisu a ruky ktorou ju ťahal von.
Prší. Ostali stáť pred príbytkom na mokrej tráve. Marika počula ako dážď dopadá na trávu, do rieky. Vnímala aj stúpajúcu paru z lesa. Vnímala satyrove nahé telo. Jeho rohy, bradatú tvár, mužnú hruď a túžila ho chytiť za jeho penis. Túžila zase žiť. Už bolo dosť tých depresií a chce to zmenu. Čoraz viac sa upínala k jeho telu a penisu. Začala vlhnúť v rozkroku.
Satyr mal zdvihnutú hlavu a nechal si teplé letné kvapky dopadať na tvár.
Všimol si že Marikine biele šaty sú celé premáčané a priesvitné. Vidí jej popadnuté prsia a obrovské bradavky.
Ešte že som si to priam spravil a že sa mi nepostaví ale aj tak to nejdem riskovať. Odstúpil od Mariky práve v moment keď sa ho chcela dotknúť. Chcela mu siahnuť na tvár a vnímať jeho krásu aj dotykom.
-Kam ideš? Spýtala sa neisto.
-Jaaaa musím si odskočiť.
Jeho penis už narastal a tak sa rozbehol preč od nej.
Marika sa rozhodla ho nasledovať. Vedela že sa skryl za bútľavý strom. Prišla za ním, chytila ho za ruku a ťahala ho s pod stromu na dážď kde sa mohla kochať jeho krásou.
Tu ťa môžem vidieť . Kvapky dopadajúce na tvoju tvár. Priložila jemne ruky na jeho líca a bradu.
Skĺzla na chlpaté ramená.
Satyr stál ako kameň. Bál sa čo príde. dúfal že si nevšimne jeho stoporeného údu. Očami blúdil po jej nádherných prsiach a mokrom tele. Podľahol a zavrel oči.
Vychutnával si jej dotyky. Dych sa mu spomalil a Marika siahla na jeho príjemne chlpatú a mohutnú hruď. Šla dole na jeho brucho a on vedel že sa nezastaví, že už čoskoro siahne na jeho falus.
O pár minút už Marika jazdila na faunovi a orgazmom ktorým sa uvoľnila energia nielen po jej tele ale aj po celej zelenej lúke sa jej vagína stiahla okolo jeho penisu. Cítila ako ide vyvrcholiť, každý jeho tep.
Satyr sa ale začal vrtieť a chcel ju zhodiť aby sa v nej neurobil. Marika okamžite zliezla a narazila hlavu na jeho kolík až po koreň. Faun zaťal prsty do zeme a pri mohutnom výstreku v jej ústach sa tráva začala stavať a skláňať akoby bola prepojená energiou, akoby boli súčasťou celého sveta. Akoby príroda, život a smrť, láska a nenávisť radosť aj smútok, akoby to všetko bol jeden spoločný vesmír, jedna obrovská bytosť plná energie ktorú práve faun aj Marika pocítili na krátky moment svojej maličkosti.
Marika sa položila na trávu a v ruke stále držala jeho pomaly vädnúci penis. Bola spokojná a šťastná. Lapala po dychu. Po veľmi dlhej dobe zase cítila život a to hneď na čarovnej lúke. Cítila sa plná energie.
Satyrove pocity boli tiež uvoľnenejšie. Bol rád že nebol inseminátor, bol rád že ho Marika pri sexe nedržala za rohy ako väčšina lesných žien alebo driád.
Jeho myseľ však stále prepadala temnota a myšlienky na jeho diabla. Mám sa vziať a odísť ako vždy? Ublížim jej ak hneď odídem ale ak ostanem tak jej ublížim ešte viac lebo odídem inokedy. Ublíži jej môj diabol ktorého si nosím na dne duše.
Tá hnusná temnota ktorá mi nedá precítiť jednoduchý pocit šťastia. Nechcem jej ublížiť. Trpela už dosť, no musím jej ho ukázať.
-Zmačkni
Marika sa na neho pozrela a zovrela v ruke jeho penis.
-Viac,
-ešte
-Naťahuj ho akoby si ho chcela utrhnúť aj s koreňom.
Marika začala chápať že satyr asi dosť trpí. Že ho lesné ženy využívajú ako plemenného býka. Že asi neznáša svoj penis.
Povolila zovretie a satyr sa jej otočil chrbtom a schúlil sa. Cíti sa teraz zraniteľný a asi túži po objatí ako ja keď som manželovi nemohla dať dieťa.
Vždy som chcela aby ma potom pevne držal v objatí. Áno, láska vylieči každú bolesť každé trápenie. Pritisla sa k nemu. Prsia pritlačila na jeho chlpatý chrbát a rukou ho objala. Cítila jeho spomaľujúci sa tlkot srdca. Rozlieval sa po celej lúke a tráva sa pohupovala v jeho rytme.
-Pokazila som niečo? Spýtala sa. Nie všetko je v poriadku, to len ja mám temného démona v žalúdku.
-Démona?
-Vždy po sexe cítim strach. Sexom sa to všetko zničí. Keď som sa o teba staral bolo to pre mňa uzdravujúce. Vstúpila si do môjho života a rozjasnila si mi ho. Cítil som konečne iný zmysel života než len rozdávať semeno. Cítil som sa užitočný, potrebný, cítil som sa ako muž. Teraz to ale asi skončí. Ten démon ma plní strachom a slabosťou.
Sex všetko pokazí. Vždy odídem aby nikto nepoznal môjho démona.
Nikdy neostanem na raňajky. Ukončím to skôr než sa ten môj strach začne prenášať na ostatných ľudí ktorých mám rád.
-Neviem či ťa chápem.
- Vidím svet veľmi temný a preto tu žijem v tejto panenskej krajine sám. Stránim sa ľudí. Mám tu pokoj. Keby som s niekým žil tak svoje temné myšlienky a strach prenesiem na niekoho na kom mi záleží. Nechcem aby ten démon zožieral aj niekoho iného než som ja.
Preto ani nechcem deti. Som vlastne rád že lesné žienky mi nikdy moje deti neukážu. Vieš ako sa hovorí z otca na syna? Presne tak by som preniesol svoje vnímanie sveta na každého kto sa ku mne moc priblíži.
-Sám tu ale žiť nemôžeš. Zošalieš z toho. Veď o mňa si sa staral a ja teraz vďaka tebe znovu túžim žiť. Chcem sa postaviť na vlastné nohy. Zistiť kto som a to len kvôli tebe. Ty si mi pomohol a myslím si že by si bol dobrý otec. To samota ťa ničí.
Nie ty neodídeš.
To ja. Je čas aby som sa vyhrabala z tých sračiek. Si úžasný človek ale potrebuješ ženu. Nepodceňuj ženskú silu. My vieme odolávať démonom. Sama síce neverila že je to pravda ale vedela že to potrebuje počuť. Nebuď strachopud. Uvedomila si že sa zase prejavuje jej štipľavá povaha.
- Ty máš ale prerezaný jazyk. Obrátil sa satyr a pozrel jej do očí. Usmiala sa a pokrčila ramenami.
-Ošukal som ťa a tebe sa ten jazyk nejako rozmotal. S údivom a smiechom sa na ňu stále díval.
- No počkaj. Kto koho ošukal? To ja som teba hodila do trávy šuhajko.
- Tak s tým by som mal rýchlo niečo spraviť.
Marika sa zachichotala a rozbehla sa k rieke.
- To by si si ma musel najskôr chytiť.
Lesné žienky skrývajúce sa v lese za stromami sa chichotali tiež a utekali preč, od divadla ktoré potajomky sledovali. Teraz im však už nechali súkromie a bosé skákali pomedzi korene, po ihličí a nezlomili jedinú halúzku, aby sa neprezradili.
Bežali k ich Pani, aby je povedali čo všetko sa udialo počas daždivého teplého dňa.
Dobehli k jazeru, kde Pani často sedávala a plánovala ďalšie výjazdy a zdokonaľovala lov na darcov semena.
Bola vysoká, vlasy mala potreté medom, aby je držali tvar, čím ju ale žiadny muž nemohol pohladiť alebo sa v nich nežne čičrať.
Mala dlhé a špicaté nechty, vďaka ktorým žiadnemu mužovi nemohla spraviť vnútornú masáž prostaty. Lovu podradného mužského plemena sa síce venovala celý život ale márne.
Lektvar ktorý lesné ženy používali aby plodili len dievčatá prestal správne fungovať a robil ich neplodné čoraz viac.
Faun tak vlastne nemal žiadne deti. Žienky mu to však nepovedali. Museli by priznať že za ním chodia len kvôli fyzickému uspokojeniu, čo bolo v ich viere zakázané.
Satyriasis je choroba hypersexuálnych mužov, tak isto ako Nymphomania u žien. Samotná diagnóza sa dáva vtedy ak sexualita človeka ovplyvňuje pracovný, rodinný alebo osobný život. Takže z toho dôvodu je najlepšia prevencia, neťahať sex do práce, rodiny, medzi kamarátov alebo čokoľvek čomu hovoríte osobný život.
Zelená lúčka bola pod ochranným kúzlom, takže každý kto mieril tým smerom sa z nenazdajky otočil alebo aspoň zmenil smer. Jedinou výnimkou boli osoby v núdzi. Tie sa dokázali dostať do lesa a aj na zelenú lúčku, no či tam našli pomoc to nechám posúdiť vás.
Toto čarovné miesto obývalo len pár bytostí, lesných žienok, jeden faun, nejaké riečne nymfy a starý stromochod, posledný svojho druhu.
Faun väčšinu času sedával na kameni, hral na píšťale a pomerne dosť chľastal a zabával sa. Žil v bútľavom strome na kraji lúčky.
Vedľa neho mal ohnisko kde si pravidelne pripravoval večeru.
Ryby na bazalke, cesnačku, kuracie stehienka zbožňoval ale bolo dosť nebezpečné vkrádať sa v noci do dediny aby si dáku kurenku ukradol. Rád sa učil od ľudí nové recepty. Pomaly sa z neho stal gurmán.
Dokonca sa naučil pestovať zeleninu a keďže žil sám tak aspoň nejako strávil čas.
Raz si dokonca vybudoval veľkú pec, chcel sa naučiť robiť pečené prasa. Nikdy sa mu však nepodarilo nejaké vychovať.
Aj si jedno mláďa ulovil ale to mu časom zdrhlo. Na veľké divé prasa si netrúfol. Nebol lovec ani žiadny bojovník.
Z času na čas zvolal zopár známych z dediny a popri hudbe a speve lesných víl popíjali medovinu. Avšak pokiaľ šlo o ženy tak to bol lovec jak sa patrí, len máloktorá nymfa odolala jeho píšťalke.
Rohatý si sadol ku ohňu a díval sa ako plamene tancujú. Vzal píšťalku a začal hrať.
Mámivé tóny sa rozleteli po celom kraji. V duchu si premietal aké by to bolo mať deti....radosti.....starosti..... celkom iné hodnoty ale spomenul si na kamarátovu radu." Žena to je plémně hadí, kto ji hladí toho zradí, kdo ji souží po tom toužíí."
Lesné žienky nechápu čo to je v dobrom aj zlom. Berú ho len ako darcu spermatu. Lesné žienky majú vždy len dievčatá a nie chlapcov. Vychovávajú ich svojimi tajnými feministickými zvykmi a nenávisť k mužom im tak vryjú pod kožu už od detstva.
Kto som aby som ich súdil? Veď ja sám utekám pred láskou. To ja ničím všetky tie bijúce srdcia zrovna tak ako to svoje kamenné.
Toho diabla čo schovávam niekde dole na samom spodku mojej duše. Nedovolím, nevypustím ťa von. Nedovolím ti to a utopím ťa v medovine.
Natiahol sa po sa po fľaši a stiahol dobrú polku. Zgúľal sa z pníka na ktorom sedel. Nie že by bol opitý ale v polohe na boku a schúlenému mu bolo nejako príjemnejšie. V pití bol trénovaný. Pri dlhých zimných večeroch mu nič iné neostávalo a ukradnúť medovinu z dediny nebolo tak nebezpečné, ako kradnúť sliepky. Teda nebezpečné to bolo rovnako, ale starý krčmár chľastal tak moc že si nepamätal koľko toho vypil a tak nemohol nikoho podozrievať.
Samota nie je nič čo nezvládnem.
Ležal stále na boku, ľutoval sa, snažil sa presvedčiť sám seba že samota je lepšia než aby sa mal s niekým deliť o svojho diabla.
Tak prečo na to stále myslím? Nie už som sa rozhodol. Je pekná, má úžasné boky a vždy mi vie spraviť úsmev na tvary. ale... Čo vlastne chce? Zíde z očí zíde z mysle. Pomyslel si. Na lásku som neni stvorený som predsa satyr.
Nakoniec vstal, vzal medovinu a popri pískaní na píšťalku vychľastal celú fľašu, až kým neupadol do slastnej kómy.
Na malej zelenšej než zelenej lúčke dopadalo slnko na vysokú trávu ktorá by šteklila na nohách, a rosa by prijemne chladila keby si uvedomovala svoje telo. Ležala nevedela o sebe. Slnečné lúče jej ohrievali nahé telo a ona si ako prvé uvedomila príjemné teplo na nohe ktorou ale nemohla pohnúť. Chcela otvoriť oči ale nič ju neposlúchalo.
Cítim a myslím. Čo sa deje?
Zmätene si nemohla spomenúť kde je, kto je a vlastne nič. Bez pohybu ležala. Slnečné lúče jej postupne ohrievali telo. Objavila svoju ruku ktorou následne mohla pohnúť ale s bolesťou.
Keď postupne prišla na to ako hýbať končatinami, zdvihla sa na rukách a po štvornožky sa chcela niekam pohnúť. Preskúmať kde je. Bola však moc slabá a niečo ju príšerne tlačilo na chrbte.
- Oči. Nemôžem otvoriť oči.
Chytila sa za tvár, chcela nahmatať oči, ale nič nevidela. Ja nevidím. Zúfalstvo a panika prestúpila jej telom. V hrudníku sa niečo naplo a bránilo jej dýchať. Uvedomila si aj hrdlo pretože nemohla prehltnúť ani vydýchnuť tu horkosť čo ju tak dusila.
- Nevidím, to ma boh potrestal za to že som slepo bojovala za bláznivého kráľa a zabíjala vinných či nevinných.
Táto myšlienka jej rozprúdila spomienky. Nenávisť, zúrivosť, smútok, niečo čierne a temné čo jej bráni vstať ,.... vykríkla a v momente sa ocitla znovu na zemi. Ruky schúlila ku prsiam.
Nohy pokrčila k sebe a schúlená sa chcela rozplakať. Znovu nemohla nabrať dych.
Slzy ju štípali na viečkach a pálili na lícach. Vtedy si uvedomila jak uvoľňujúci je plač a jak moc očisťuje jej dušu od temnoty, nenávisti, bolesti a stále prítomnej čiernoty a temnoty. Znovu stratila vedomie.
Niečo čierne a temné čo mu bráni vstať. Niečo ulepené v žalúdku. Rozlepil oči a zbadal prázdnu fľašu pred sebou. Chcel sa posadiť ale telo ho ešte neposlúchalo a tak znovu zaspal. Keď sa nakoniec odhodlal vstať a vyprázdniť mechúr, hlava sa mu zakrútila ale ustál to.
Haha, to zvládnem.
Táto kocovina je dosť slabý trest za to jak chladný a krutý som. Bičuj ma, trestaj ma a ja znovu vstanem, rozchodím všetko čo mi na chrbát naložíš. Rozchodím ako aj túto kocovinu.
V Duchu prehováral k bohovi aj keď v žiadneho neveril a zároveň odmietal využívať vieru len v prípadoch kedy sa cítil previnilo alebo sám. Odmietal naňho zhadzovať vinu aj keď by to tak mohlo byť jednoduchšie.
-To je zase nálada po ránu. Dôjdem po vodu a potom si ešte zdriemnem. Vzal mech a vykročil cez zelenšiu než zelenú lúku ktorá pri rannom slnku vypadala žiarivo zelene ale pri večernom slnku vyzerala tmavo a záhadne.
Ležala s tvárou zarytou do zeme. Premýšľala aký kríž to má na chrbte že sa nemôže odlepiť od zeme.
To zvládnem, aj tak si za to všetko môžem sama. Som slepá ale nie preto že som slepo nasledovala bláznivého kráľa, ale teba. Verila som že ho ušetríš a vždy prinesieš späť ku mne. To v tvoju lásku som verila a slepo nasledovala. Môžem si za to sama.
A teraz to sama aj zvládnem.
Zdvihla ruky, zaprela sa a ucítila meč. Na znak pevnosti nášho vzťahu, ostrosti tvojho jazyka a odvahy v našej budúcnosti.
Áno to som ja, odvážna a pevná, pevná, pevnááááá.
Pri týchto slovách sa podvihla na ruky a kolená. Áno krôčik po krôčiku ako nemluvňa.
Povedala si a začala rukami prehľadávať okolie ale nič viac než meč nenašla. Vykríkla a znovu padla k zemi ako kameň. Skúsim kričať snáď ma niekto bude počuť.
Čo mám kričať? Halooo pomóóóóc alebo čo vlastne.
V tom započula vtáky ako sa niekde v diaľke vyplašili a rozleteli. Uvedomila si tak aspoň trochu priestor v ktorom sa nachádza. Pravdepodobne lúka z orosenou trávou. Na ľavej strane listnaté stromy. Za mnou asi ihličnatý les, ide odtiaľ chlad. Po pravici asi pár desiatok metrov odo mňa potok a nejaké stromy. Skúšala sa znovu započúvať .
Sluch jej nahradil zrak a ona sa cítila akoby priam vyliezla z maternice. Bolesť, chlad a temnota ktorú vidím či nevidím?
Kopytá. Počujem kone? Nie, len jeden kôň. Čo to? Nejako divne cvála. Dupot kopýt sa približoval a ona si uvedomila že sú to len dve kopytá a že kôň to asi nebude. Čert? No keby to bolo peklo tak je tu asi trošku teplejšie. Heej vydala zo seba celkom hlasno. Čert pricválal bližšie a zbadal nahého anjela s tvárou zaborenou do zeme. Kto si? Spýtal sa rohatý.
- No pekárka asi nebudem nevidíš ten meč?
- Škoda že nie si pekárka, naučila by si ma piecť chleba a moja pec by tam aspoň nestála nadarmo. A kto teda si?
- žena v núdzi nevidíš? Nemôžem sa pohnúť , nedal by si mi napiť tej vody čo máš v tom mechu?
-ako vieš že mám vodu však si ani nezdvihla hlavu aby si sa na mňa pozrela.
-počujem jak ti to tam čvachtá a nedívaj sa na mňa.
Rohatý jej podal mech a otočil hlavu na stranu, ale aj tak ju kútikom oka sledoval. Keď pila všimol si že má šedé oči. Anjel s krídlami a nevidí. Padol na zadok ale v poslednej chvíli to zahral tak že sa vlastne chcel posadiť.
- Kto si ? Spýtala sa a znovu zaborila tvar do zeme a skryla si ju rukou.
- Ja som satyr, rohatý, faun, volajú ma všelijako.
-Kde to sme?
-Na zelenej lúčke, neďaleko môjho domu. Ako si sa sem dostala?
-Neviem...... čo to mám na chrbte? Nedáš to dolu ? nemôžem vstať .
Rohatý sa začudoval, však tam... ona to nevie.... čo teraz ako jej to mám ...
- čo tam mám, čo mlčíš. Mám tam nejaké zranenie? Chvíľu bolo ticho.
Naposledy si pamätám že som bojovala a niekto ma prebodol priamo do hrude ale potom neviem prečo som ešte na žive.
- Si medzi živými a na chrbte máš krídla.
Marika sa schúlila znovu do klbka a bola ticho. Rohatý bol tiež ticho. Zmätene na ňu pozeral. Anjela ešte žiadneho nevidel.
-Prinesiem ti šaty a niečo na jedenie ak si hladná.
Bola stále ticho. Neodpovedala. Rohatý sa rozbehol domov, vzal šaty ktoré tam kedysi nechala jedna z jeho mileniek. Vytrhol mrkvu zo záhradky a bežal späť k nej.
Obliecť jej šaty bolo náročnejšie než sa zdalo. Nejavila žiadnu snahu o pohyb.
Šaty musel vzadu roztrhnúť kvôli krídlam, takže nakoniec to aj tak vypadalo ako kus handry omotanej okolo jej tela.
Nemohol si nevšimnúť jej popadnutých pŕs. Niečo sa mu na nich páčilo. Boli iné než tie ktoré bežne videl u lesných žienok alebo žien v dedine. Tieto boli tak nejako žensky popadnuté.
Ženskosť áno to je to správne slovo. Ucítil jak sa jeho libido začína búriť.
Dosť, upokoj sa lebo ťa vyrežem ako škodnú. Pomyslel si. Posadil ju oblečenú na trávu a sadol si k nej aby ju podoprel. Chvíľu tak sedeli .
-Dívaš sa mi do tváre? ....... ako to vypadá? Mám ju moc zohyzdenú ?
- nevypadá to moc pekne ale neboj niečo s tým spravíme.
-Ty si teda lichotník.
Utrhol zo šiat ešte kus látky a omotal jej to okolo hlavy, tak aby nebolo vidieť jej nepríjemne šedé oči. Chcel ju nejako potešiť. Hovoriť o niečom peknom, ale nič ho nenapadalo.
-zvládneš sa hýbať? Skúsiš sa postaviť na nohy?
Ani to poriadne nedopovedal a Marika spadla dozadu na vlastné krídla. Rohatý ju chytil za ruky, a odvliekol na chrbte k sebe do bútľavého obydlia. Pár dní sa o Mariku staral, ale ani jeden z nich na tom neboli moc dobre.
Faun často trieskal hlavou do stromu. Plakal. Znovu zakopal lásku, znovu sa prepadal hlbšie a jeho temnota narastala. Ďalšia lesná žienka ktorú odkopol. To že sa staral o Mariku mu pomáhalo cítiť sa lepšie.
Nikdy jej nedal najavo jeho depresie a vždy pred ňou hral usmievavého chlapíka a silnú povahu, aby sa Marika cítila v bezpečí.
Marika sa vyrovnávala so svojim novým výzorom a snažila sa pochopiť kto vlastne je a prečo tu je.
Vďaka jej posilneným zmyslom nahradila svoje oči a začala tak vnímať svet úplne inak.
Cítila nejakú lesnú energiu, akoby lesy okolo nej boli naozaj živé.
Zbystrený sluch jej dal predstavu o veľkosti sveta v ktorom sa nachádza. Vnímala tak ďaleké dýchajúce hory na severe.
Vytušila existenciu mesta a mora na východe. Hučiacu rieku na juhu a pravdepodobne malú dedinu na západe.
Čuch jej pomohol identifikovať, čo jej dnes Satyr pripraví na večeru, skôr než vôbec vošiel do príbytku. Taktiež každé ráno a večer z neho cítila sperma čím si uvedomila že veľmi často masturbuje ale nič mu nepovedala a cítila vďačnosť za to že sa o ňu stará.
Milovala jeho hlas keď jej večer čítal z jeho kníh a spolu tak hľadali vysvetlenie pre jej krídla a jej existenciu. Prečítal jej všetko o anjeloch, o okrídlených bytostiach o reinkarnácii a posmrtnom živote ale nič nevysvetľovalo Marikinu existenciu a dôvod bytia.
Po pár týždňoch Satyr vtrhol dnu, vzal Mariku za ruku a ťahal ju von.
- Poď to sa ti bude páčiť. Marike sa však už páčila vôňa spermatu z jeho penisu a ruky ktorou ju ťahal von.
Prší. Ostali stáť pred príbytkom na mokrej tráve. Marika počula ako dážď dopadá na trávu, do rieky. Vnímala aj stúpajúcu paru z lesa. Vnímala satyrove nahé telo. Jeho rohy, bradatú tvár, mužnú hruď a túžila ho chytiť za jeho penis. Túžila zase žiť. Už bolo dosť tých depresií a chce to zmenu. Čoraz viac sa upínala k jeho telu a penisu. Začala vlhnúť v rozkroku.
Satyr mal zdvihnutú hlavu a nechal si teplé letné kvapky dopadať na tvár.
Všimol si že Marikine biele šaty sú celé premáčané a priesvitné. Vidí jej popadnuté prsia a obrovské bradavky.
Ešte že som si to priam spravil a že sa mi nepostaví ale aj tak to nejdem riskovať. Odstúpil od Mariky práve v moment keď sa ho chcela dotknúť. Chcela mu siahnuť na tvár a vnímať jeho krásu aj dotykom.
-Kam ideš? Spýtala sa neisto.
-Jaaaa musím si odskočiť.
Jeho penis už narastal a tak sa rozbehol preč od nej.
Marika sa rozhodla ho nasledovať. Vedela že sa skryl za bútľavý strom. Prišla za ním, chytila ho za ruku a ťahala ho s pod stromu na dážď kde sa mohla kochať jeho krásou.
Tu ťa môžem vidieť . Kvapky dopadajúce na tvoju tvár. Priložila jemne ruky na jeho líca a bradu.
Skĺzla na chlpaté ramená.
Satyr stál ako kameň. Bál sa čo príde. dúfal že si nevšimne jeho stoporeného údu. Očami blúdil po jej nádherných prsiach a mokrom tele. Podľahol a zavrel oči.
Vychutnával si jej dotyky. Dych sa mu spomalil a Marika siahla na jeho príjemne chlpatú a mohutnú hruď. Šla dole na jeho brucho a on vedel že sa nezastaví, že už čoskoro siahne na jeho falus.
O pár minút už Marika jazdila na faunovi a orgazmom ktorým sa uvoľnila energia nielen po jej tele ale aj po celej zelenej lúke sa jej vagína stiahla okolo jeho penisu. Cítila ako ide vyvrcholiť, každý jeho tep.
Satyr sa ale začal vrtieť a chcel ju zhodiť aby sa v nej neurobil. Marika okamžite zliezla a narazila hlavu na jeho kolík až po koreň. Faun zaťal prsty do zeme a pri mohutnom výstreku v jej ústach sa tráva začala stavať a skláňať akoby bola prepojená energiou, akoby boli súčasťou celého sveta. Akoby príroda, život a smrť, láska a nenávisť radosť aj smútok, akoby to všetko bol jeden spoločný vesmír, jedna obrovská bytosť plná energie ktorú práve faun aj Marika pocítili na krátky moment svojej maličkosti.
Marika sa položila na trávu a v ruke stále držala jeho pomaly vädnúci penis. Bola spokojná a šťastná. Lapala po dychu. Po veľmi dlhej dobe zase cítila život a to hneď na čarovnej lúke. Cítila sa plná energie.
Satyrove pocity boli tiež uvoľnenejšie. Bol rád že nebol inseminátor, bol rád že ho Marika pri sexe nedržala za rohy ako väčšina lesných žien alebo driád.
Jeho myseľ však stále prepadala temnota a myšlienky na jeho diabla. Mám sa vziať a odísť ako vždy? Ublížim jej ak hneď odídem ale ak ostanem tak jej ublížim ešte viac lebo odídem inokedy. Ublíži jej môj diabol ktorého si nosím na dne duše.
Tá hnusná temnota ktorá mi nedá precítiť jednoduchý pocit šťastia. Nechcem jej ublížiť. Trpela už dosť, no musím jej ho ukázať.
-Zmačkni
Marika sa na neho pozrela a zovrela v ruke jeho penis.
-Viac,
-ešte
-Naťahuj ho akoby si ho chcela utrhnúť aj s koreňom.
Marika začala chápať že satyr asi dosť trpí. Že ho lesné ženy využívajú ako plemenného býka. Že asi neznáša svoj penis.
Povolila zovretie a satyr sa jej otočil chrbtom a schúlil sa. Cíti sa teraz zraniteľný a asi túži po objatí ako ja keď som manželovi nemohla dať dieťa.
Vždy som chcela aby ma potom pevne držal v objatí. Áno, láska vylieči každú bolesť každé trápenie. Pritisla sa k nemu. Prsia pritlačila na jeho chlpatý chrbát a rukou ho objala. Cítila jeho spomaľujúci sa tlkot srdca. Rozlieval sa po celej lúke a tráva sa pohupovala v jeho rytme.
-Pokazila som niečo? Spýtala sa. Nie všetko je v poriadku, to len ja mám temného démona v žalúdku.
-Démona?
-Vždy po sexe cítim strach. Sexom sa to všetko zničí. Keď som sa o teba staral bolo to pre mňa uzdravujúce. Vstúpila si do môjho života a rozjasnila si mi ho. Cítil som konečne iný zmysel života než len rozdávať semeno. Cítil som sa užitočný, potrebný, cítil som sa ako muž. Teraz to ale asi skončí. Ten démon ma plní strachom a slabosťou.
Sex všetko pokazí. Vždy odídem aby nikto nepoznal môjho démona.
Nikdy neostanem na raňajky. Ukončím to skôr než sa ten môj strach začne prenášať na ostatných ľudí ktorých mám rád.
-Neviem či ťa chápem.
- Vidím svet veľmi temný a preto tu žijem v tejto panenskej krajine sám. Stránim sa ľudí. Mám tu pokoj. Keby som s niekým žil tak svoje temné myšlienky a strach prenesiem na niekoho na kom mi záleží. Nechcem aby ten démon zožieral aj niekoho iného než som ja.
Preto ani nechcem deti. Som vlastne rád že lesné žienky mi nikdy moje deti neukážu. Vieš ako sa hovorí z otca na syna? Presne tak by som preniesol svoje vnímanie sveta na každého kto sa ku mne moc priblíži.
-Sám tu ale žiť nemôžeš. Zošalieš z toho. Veď o mňa si sa staral a ja teraz vďaka tebe znovu túžim žiť. Chcem sa postaviť na vlastné nohy. Zistiť kto som a to len kvôli tebe. Ty si mi pomohol a myslím si že by si bol dobrý otec. To samota ťa ničí.
Nie ty neodídeš.
To ja. Je čas aby som sa vyhrabala z tých sračiek. Si úžasný človek ale potrebuješ ženu. Nepodceňuj ženskú silu. My vieme odolávať démonom. Sama síce neverila že je to pravda ale vedela že to potrebuje počuť. Nebuď strachopud. Uvedomila si že sa zase prejavuje jej štipľavá povaha.
- Ty máš ale prerezaný jazyk. Obrátil sa satyr a pozrel jej do očí. Usmiala sa a pokrčila ramenami.
-Ošukal som ťa a tebe sa ten jazyk nejako rozmotal. S údivom a smiechom sa na ňu stále díval.
- No počkaj. Kto koho ošukal? To ja som teba hodila do trávy šuhajko.
- Tak s tým by som mal rýchlo niečo spraviť.
Marika sa zachichotala a rozbehla sa k rieke.
- To by si si ma musel najskôr chytiť.
Lesné žienky skrývajúce sa v lese za stromami sa chichotali tiež a utekali preč, od divadla ktoré potajomky sledovali. Teraz im však už nechali súkromie a bosé skákali pomedzi korene, po ihličí a nezlomili jedinú halúzku, aby sa neprezradili.
Bežali k ich Pani, aby je povedali čo všetko sa udialo počas daždivého teplého dňa.
Dobehli k jazeru, kde Pani často sedávala a plánovala ďalšie výjazdy a zdokonaľovala lov na darcov semena.
Bola vysoká, vlasy mala potreté medom, aby je držali tvar, čím ju ale žiadny muž nemohol pohladiť alebo sa v nich nežne čičrať.
Mala dlhé a špicaté nechty, vďaka ktorým žiadnemu mužovi nemohla spraviť vnútornú masáž prostaty. Lovu podradného mužského plemena sa síce venovala celý život ale márne.
Lektvar ktorý lesné ženy používali aby plodili len dievčatá prestal správne fungovať a robil ich neplodné čoraz viac.
Faun tak vlastne nemal žiadne deti. Žienky mu to však nepovedali. Museli by priznať že za ním chodia len kvôli fyzickému uspokojeniu, čo bolo v ich viere zakázané.
Satyriasis je choroba hypersexuálnych mužov, tak isto ako Nymphomania u žien. Samotná diagnóza sa dáva vtedy ak sexualita človeka ovplyvňuje pracovný, rodinný alebo osobný život. Takže z toho dôvodu je najlepšia prevencia, neťahať sex do práce, rodiny, medzi kamarátov alebo čokoľvek čomu hovoríte osobný život.
