Sempre Viva

Prinášam vám v tomto temnom a magickom novembrovom období svoj pokus o fantasy - hororový príbeh o neuveriteľnom zážitku ženy v temnom lese niekde na Panstve Bressac. Stal sa jej naozaj, alebo sa jej len prisnil počas driemot na pláži pri tajuplnom lese?

Tento príbeh vznikol a prebehol len a len vo svete BDSM fantázie. Od akéhokoľvek jeho prenášania do reálneho života sa dištancujem a považujem to za neprípustné.

SEMPRE VIVA

Bežala nahá lesom. Konáre ju bolestivo šľahali po nahom tele a korene stromov tlačili do bosých chodidiel. Bolesť však nevnímala. Poháňal ju strach. Nevšímala si krvavé rany na chodidlách, ani napuchnuté stopy po tvrdých konároch. Chcela len utiecť. Utiecť pred tými hrozivými krokmi, ktoré ju prenasledovali.

Bola zmätená. Ešte pred chvíľou sa opaľovala s kamarátkami na trávnatej pláži pri Templárskom jazere blízko Bressackých hôr neďaleko francúzskych hraníc. Chodievali sem radi a často. Čistá príroda, priezračná voda v jazere a všadeprítomný pokoj im dávali príležitosť oddýchnuť si od rušného života doma. Navyše, z ich mesta vo Francúzsku to bolo len nejakú hodinu a pol jazdy autom. Aj dnes tak prišli. Na cestu vyrazili skoro ráno a už po deviatej ležali na mäkučkej trávičke. Ich obľúbené miesto bolo ďaleko od turistických miest okolo jazera a ďaleko aj od zvedavých zrakov miestnych. Neváhali preto a rozhodli sa plavky odložiť a oddychovať, ako ich príroda stvorila. Trochu sa rozprávali, ohovárali tie, čo neboli s nimi, hodnotili mužov, s ktorými sa stretli. Trochu aj driemali. Na obed si spravili piknik z toho, čo priniesli so sebou. Padla aj fľaška lahodného ružového vína. Pocítila nutkanie a tak sa rozhodla zájsť pod stromy do lesíka. Ani nevedela, prečo to nespravila do vody. Nejako ju ten čistý, zelený les lákal. A možno sa chcela len na chvíľu vzdialiť od svojich kamarátiek. Vbehla medzi stromy, za jeden sa učupila. Vtedy začula tie kroky. „Do kelu,“ pomyslela si, „práve teraz tu niekto musí byť“. Rozbehla sa teda ďalej do húštia. Kroky však stále počula. Znepokojene sa obzrela. Nikoho nevidela. „Možno nejaký miestny hubár.“ pomyslela si. Pridala do kroku. Kroky sa však neustále približovali. Premkol ju strach. Rozbehla sa. Bežala a bežala a kroky boli stále za ňou. Ešte aj les akoby sa postavil proti nej. Stromy boli stále hustejšie, množstvo mladiny a kríkov, ktoré musela obiehať. Rozhodla sa otočiť smerom k jazeru. Urobila široký oblúk a bežala ďalej. Jazero však stále nevidela. Bola zadýchaná a nevládala. Zastala. Kroky boli stále bližšie, ale nikoho nevidela. Zase sa rozbehla. Jej veľké prsia divoko skákali. Srdce jej bilo v krku ako zvon.

Vtedy sa to stalo. Potkla sa o koreň stromu a spadla tvárou na zem. Začula praskanie vetví vedľa seba. Vystrašene otočila tvár tým smerom. Zbadala mužské nohy v čiernych topánkach. Pokúsila sa odplaziť ďalej, aby sa mohla zase rozbehnúť. Neznámy ju však nohou pritlačil k zemi: „Nehýb sa, lebo zomrieš!“ začula pokojný hlboký mužský hlas. Znel zvláštne, akoby z veľkej diaľky, alebo skôr, akoby vznikal v jej mozgu. Bola však tak vystrašená, že nad tým nerozmýšľala. Uvedomila si, že sa v lese rozhostilo zvláštne ticho. Prestali čvirikať vtáky, nepočula šum lístia. Nič, len ticho a hlas toho muža. Zároveň ucítila chlad, ktorý akoby hladil jej nahé telo. Roztrasená zostala ležať na zemi. Ucítila, ako muž vložil jednu nohu pod jej telo a obrátil ju na chrbát. Snažila sa posunúť od neho ďalej. Opätovne ju však pritlačil svojou nohou k zemi. „Nehýb sa, lebo zomrieš!“ zopakoval pokojne, no výhražne. Obkročmo sa nad ňu postavil. Vtedy mala možnosť si ho lepšie obzrieť. Bol to vysoký a chudý starý muž. Celý bol oblečený v čiernom a jeho oblečenie pôsobilo zvláštnym dojmom, akoby pochádzalo z inej doby. Bolo čisté a upravené, no všimla si, akoby ho pokrýval jemný prach. Mal dlhé biele vlasy zviazané akousi čiernou mašľou do copu. Jeho tvár bola stará a pokrytá hlbokými vráskami. Napriek starému výzoru však jeho postava pôsobila pružne a silno. Najdesivejšie však boli jeho čierne oči. Sálal z nich chlad, ľahostajnosť a krutosť. Akoby ani neboli ľudské. Akoby nemali dúhovku a zreničku. Okrem bielok boli celé čierne. Pozeral sa na jej nahotu svojim krutým pohľadom. „Prosím, neubližujte mi.“ zaprosila. Muž nereagoval. Chladne jej nohou ľahkými kopancami do členkov roztiahol nohy a zadíval sa do jej rozkroku. „Teraz ma isto znásilní.“ pomyslela si. „Taký starý chlap. Len aby mi neublížil.“ bežali jej ďalej myšlienky. „Som starší, ako si myslíš.“ ozval sa zrazu. „Som starší, ako si dokážeš predstaviť.“ pokračoval. Vtedy si to uvedomila. Ten muž rozprával, no jeho ústa sa ani nepohli. Jeho hlas počula priamo vo svojom mozgu. „Preboha, kto, alebo čo to je?“ prebehlo jej mysľou. „Som Thibaud, piaty markíz z Bressacu. Som živý bez života, som mŕtvy bez hrobu.“ odvetil na jej myšlienku so vznešeným tónom. „On číta moje myšlienky.“ pomyslela si a neverila vlastnému mozgu. To nemôže byť pravda. „Vidím všetky tvoje myšlienky, vidím aj najtajnejšie zákutia tvojej mysle.“ dostala rýchlu odpoveď. História bola jej koníček. Meno Thibaud de Bressac jej nebolo neznáme. Vedela, že to bol naozaj piaty markíz z Bressacu, panoval v prvej polovici 13. stor. a jeho hrobka sa nachádzala niekde v lesoch okolo Templárskeho jazera. Nikdy pri nej však nebola. Je to absurdné, nemožné, akoby mohol muž 13. stor. behať po lesoch v 21. storočí. Historky o upíroch mala rada, nikdy im však neverila. Neverila, že by mohli existovať bytosti, ktoré sa regenerujú pitím krvi a žijú večne. „Nechcem tvoju krv. Máš pravdu, nepotrebujeme na regeneráciu krv ľudí. Chcem tvoju bolesť.“ ozvala sa jej odpoveď starého muža v mozgu. Nechápavo sa na neho pozrela. Starý muž sa jej uprene zadíval do očí. V strede jeho očí sa pri tom objavila červená bodka, akoby mu sčervenali zreničky. Zatočila sa jej hlava a ucítila príšerný chlad. Namiesto hlasu videla vo svojom mozgu tento krát obrazy. Videla ukrutné utrpenie množstva nahých žien, ktoré tento muž mučil, aby čerpal energiu z ich bolesti. Videla nahé ženy na krížoch, pri stĺpoch, sediace na drevených koňoch, bičované, pálené, dopichané ihlami, visiace za ruky zviazané za chrbtom s bolestivo skrútenými ramenami. Videla, ako ich mučí on osobne, alebo sa len prizerá, ako ich mučia jeho pacholkovia, alebo priatelia. Počula ten hrozný nárek, počula, ako chrčia, keď už nevládzu kričať. Vtedy ich tento muž znásilňoval do ubolených kundičiek, do zadkov, do úst. Pri každej bolesti týchto úbožiačok akoby mocnel. Tie obrazy prechádzali epochami. Začínali v 13. storočí, no pokračovali ďalej. Stredovek skončil, prišla renesancia, francúzska revolúcia, parné stroje, svetové vojny až prišla súčasnosť. V každej epoche tento muž čerpal životnú energiu z bolesti svojich obetí. Starol, keď mu energia dochádzala a mladol keď mučil ďalšiu ženu. Prežil osem storočí a pri tom mučil stovky žien. Zostalo jej zle, mala pocit, že stratí vedomie. Obrazy ustali.

Muž sa nad ňu sklonil, chytil ju za bradavku a mykol nahor. „Vstávaj!“ prikázal jej. Opatrne sa postavila. „Teraz by som sa mohla rozbehnúť.“ prebleslo jej mysľou. Mužov pohľad skĺzol na jej lono. Oči mu opäť zažiarili červeným svetlom a okolo jeho postavy sa vytvorila jemná červená žiara. Ucítila príšernú bolesť v podbrušku, akoby ju páralo žeravé železo. Skrčila sa od bolesti. „Mne neujdeš. Poslúchaj na slovo, inak zomrieš!“ prehovoril k nej zase hlasom v jej mozgu. Bolesť ustala. „Rozumela si?“ ucítila otázku. Ustrašene pritakala. Starec ju pritlačil chrbtom k stromu a pohladil ju po tvári. Jeho ruky boli jemné, mäkké, pestované. No boli studené, ako ľad. Pomaly nimi prechádzal po jej tele. Akoby nasával jeho život. Jej veľké prsia ho zaujali. Boľavo jej ich stláčal a miesil. Zachytil bradavky medzi prsty a tvrdo ich tlačil. Z jeho studeného dotyku ich mala tvrdé ako kameň. Stonala od bolesti. Ako sa krčila, starec akoby naberal síl. Ako pred ňou stál, uvedomila si, že je neuveriteľne vysoký. Meral možno aj stodeväťdesiat centimetrov. Rukami postupne prešiel do jej lona. Pošúchal jemné rusé kučierky. „Roztiahni nohy!“ zaznelo jej v hlave. So strachom splnila jeho rozkaz. Prstom oddelil veľké pysky, pohladil klitoris, roztvoril malé pysky a kúsok vnikol do jej vnútra. Bola tesne zatvorená. Pritlačil až zasyčala a prstom vnikol do jej kundičky. Pár krát ju plesol po vnútorných stranách oboch stehien. Potom ju otočil a pritlačil tvárou k stromu. Opäť prehmatal celé jej telo, tento krát zozadu. Roztiahol polky jej zadku a chladným prstom jej krúžil okolo análu. Zachvela sa. Neľútostne jej prst vrazil dovnútra. Našťastie len na chvíľu. Ani nevedela ako, zrazu jej povrazom zviazal ruky za stromom tesne nad nízko rastúcou spodnou vetvou. Druhým povrazom jej priviazal členky takmer za stromom. Bolo to nepohodlné, trochu visela. Nevedela, čo sa bude diať. Zrazu ucítila ostrú bolesť na chrbte. Starec ju začal bičovať býkovcom. Rany padali jedna za druhou, kým nepokryli celý úbožiačkin chrbát, zadok, boky aj stehná. Dopadali neľútostne a pravidelne. Kričala od bolesti a jej krik postupne prechádzal do chrčania. Prišla o hlas. Od bolesti sa pomočila. Netušila, koľko rán dostala, už takmer strácala vedomie. Bičovanie zrazu ustalo. Starec ju odviazal od stromu, no len na to, aby ju k nemu mohol zase priviazať chrbtom. Hlava jej bezmocne visela. Starec ju svojou chladnou rukou chytil za bradu a zdvihol jej hlavu. „Pozri sa na mňa! Pozri sa mi do očí ty malá ničomná suka!“ zaznelo jej v hlave. Obrátila k nemu ubolený zrak. Vpíjal sa jej do očí svojim pohľadom. Aj napriek tomu, že pomaly strácala vedomie, všimla si určitú zmenu vo výzore svojho mučiteľa. Vrásky akoby už neboli také hlboké, v bielych vlasoch sa objavilo zopár čiernych. Pery nabrali ružovkastý nádych. Starec opäť o kúsok odstúpil a napriahol ruku s bičom. Rany opäť začali dopadať na jej zúbožené telo. Pokračoval, kým nebolo husto pokryté fialovými stopami hrubými ako prst. Konečne prestal s bičovaním. Chladnou rukou preskúmal jej veľké prsia. Z menšieho koženého puzdra vybral asi dvadsať centimetrovú dlhú striebornú ihlu, ktorej koniec, za ktorý ju držal, tvorila malá postava nahej ženy. Opäť jej jednou rukou podvihol tvár za bradu, aby jej mohol pred oči ukázať tento hrozný nastroj. S plačom pokrútila hlavou v nemom odpore. Jej strach a hrôza ho sýtili. Priložil ihlu na spodnú vnútornú stranu jej prsníka a pomaly ju zatláčal, kým nevyšla na opačnej strane. Pokračoval ďalšou ihlou z opačnej strany a napokon to zopakoval aj na druhom prsníku. Slzy bolesti jej stekali po tvári. Muž jej ich zotrel ľadovým prstom a prinútil ju mu ho oblízať. Na jazyku ucítila ich slanosť. Pozrela do tváre svojho mučiteľa. Bola takmer hladká. Vrásky takmer zmizli. Vlasy boli čierne a jemne prešedivené. Pery úzke avšak výrazne červenej farby. V očiach sa mu zračila sila muža vo veku okolo päťdesiat rokov. Odstúpil od nej o krok. Roztiahol ruky. Okolo jeho postavy zažiarila červená aura. V očiach mu zažiarili červené plamene. Vzniesol sa asi desať centimetrov nad zem. Z hrôzou ho pozorovala. „Sempre viva! Život večný!“ zvolal silným hlasom. Nie v jej mysli. Tento krát to bol skutočný hlas. Zrevanie predátora, ktorý sa práve nasýtil na svojej koristi. Thibaud, piaty markíz z Bressacu sa práve nasýtil. Vtáky so strachom vyleteli z korún stromov a odleteli.

V otvorených ústach revúceho predátora sa zaleskli dva dlhé horné očné zuby. Triasla sa strachom. Klesol na nohy. Priblížil sa k nej a so sadistickou rozkošou sa začal hrať s ihlami, ktoré prepichovali jej veľké prsia. Krútil nimi, mykal nimi a užíval si jej bolesť. Trochu ich povytiahol a zase zasunul, aby vyšli kúsok vedľa ranky z pôvodného prepichnutia. Omdlievala od bolesti. Jeho oči stále planuli. Hlboko v mozgu cítila jeho slasť. Bola nekonečná. Bol to pôžitok, ktorý sa nedal popísať, bolo treba ho prežiť spolu s ním. Miešal sa jej s vlastnými myšlienkami, so strachom, čo s ňou urobí. Nakoniec povyťahoval ihly z jej ubolených pŕs a obtrel jej ich o pery. Na drobných rankách sa zarosili kvapôčky jej krvi. S pôžitkom ich oblízal. Stále regeneroval. Pozrel jej do tváre a nenásytne sa svojimi zubami vrhol na jej prsia. Hlboko sa zahryzol. Stratila vedomie. Keď sa prebrala, stále bola priviazaná ku stromu a on stál pred ňou. Z rán na prsiach jej vytekala krv a stekala na brucho. „Nezabijem ťa.“ odvetil na jej ustrašenú myšlienku. Trochu od nej odstúpil a uprene sa na ňu zahľadel. Stalo sa niečo nepochopiteľné. Rany po uhryznutiach aj ranky po ihlách začali pomaly miznúť. Cítila pri tom tak hrozný chlad, že mala pocit, že mrzne. Postava upíra žiarila červeným svitom. Keď pohasol, jej rany boli preč. Prvý krát uvidela úsmev na jeho tvári. Bol to krutý a chladný úsmev prezrádzajúci jeho vlastné uspokojenie. Úsmev asi štyridsaťpäť ročného niekdajšieho panovníka a vládcu, ktorý cez bolesť svojich obetí našiel cestu k nesmrteľnosti.

Odviazal ju od stromu. „Stoj a nebráň sa!“ prikázal jej. Ruky jej zviazal za chrbtom dlhým povrazom, ktorého konce potom previazal okolo pása a pretiahol medzi jej pyskami a polkami zadku naspať k uzlu na rukách, aby nimi nemohla ani pohnúť. Ďalším povrazom pevne podviazal obe jej veľké prsia, takže boli vyduté ako dva balóny. V strede medzi prsníkmi urobil uzol a voľné konce povrazu si obmotal okolo ruky tak, aby ju mohol ťahať ako suku na vôdzke. Prikázal jej kľaknúť si. Rozopol si nohavice a odhalil pred ňou svoj vztýčený úd. „Máme rovnaké potreby, ako za života, len trochu intenzívnejšie a častejšie. Vyfajčíš ma!“ prikázal jej v mysli a mala pocit, že v jeho tóne cíti trochu veselosti. Ešte kým sa pustila do jeho ukojenia, letmo jej pozrel planúcim pohľadom do očí. Bolo to varovanie. V mysli sa jej premietol obraz krásnej nahej čiernovlásky, naťahovanej na škripci a pálenej žeravými železami na celom tele. Jej krik bol neznesiteľný. „Nebola poslušná a uhryzla ma.“ vysvetlil jej ľadovým vnútorným trochu veselým hlasom. Vzala do úst upírov penis. Od penisu iných mužov sa líšil len tým, že bol studený ako cencúľ. Aj semeno, ktoré jej o chvíľu zaplavilo hrdlo bolo ako z chladničky. Musela počkať, kým mu zmäkne v jej ústach a dôkladne mu ho pooblizovať. Za povraz na prsníkoch ju prinútil vstať a následne ju začal ťahať v miernom predklone. „Ideme.“ zaznelo jej v hlave.

Ťahal ju lesnou cestičkou už potemneným lesom. Išli asi trištvrte hodinu. Potkýnala sa o korene, chodidlá ju boleli, no upír nespomalil, neľútostne ju ťahal za sebou. Keď zastali, uvidela pred sebou prastarú kamennú a machom obrastenú hrobku. Roztriasla sa. Písmo na hrobke už bolo takmer nečitateľné, no napriek tomu v písmenách spoznala meno Thibaud de Bressac. Zomrel v roku 1254, nech odpočíva v pokoji. Keď čítala záver nápisu, upír sa cynicky zasmial. Zahľadel sa na vlastný hrob a jeho oči opäť zažiarili. Veko hrobky sa s rachotom kameňa šúchajúceho sa po druhom kameni odsunulo a odkrylo temnotu. Vykročil k hrobke a ju ťahal za sebou. V tme sa vynorili schody, ktoré viedli do hĺbky. Začali po nich zostupovať. On prvý, ona, ťahaná za povraz sťahujúci jej prsia, za ním. Začula, ako sa hrobka za nimi uzavrela. Schody osvetľovala jemná červená žiara. Zostupovali nižšie a nižšie. Zrazu jej zostalo zle. Zatočila sa jej hlava. Akoby sa celá geometria priestoru a času pokrútila. Zostupovali dole, no zrazu, bez akejkoľvek zmeny v chodbe, začali po schodoch vystupovať. Dostali sa do malej miestnosti pripomínajúcej kryptu. Pred upírom sa otvorili dvere a spolu vyšli do tmavého zámockého parku osvetleného svitom obrovského mesiaca v splne.

„Vitaj v mojom svete fľandra. Nepýtaj sa ma, kde to je, sám poriadne neviem. Možno, na tom istom mieste, len v inej dimenzii času a priestoru, možno niekde inde v nekonečnom vesmíre. Neviem, ale možné je všetko. Počas vekov svojho života som mal možnosť zoznámiť sa s najvýznamnejšími osobami svojich dôb, ktoré skúmali podstatu vesmíru. Rozprával som sa s Galileom, s Brunom, s Kopernikom, s Newtonom, s Einsteinom aj s nedávno na večnosť odídeným Hawkingom. Čítal som ich diela. Môj dar mi dal možnosť študovať vývoj ich názorov na podstatu sveta. Zatiaľ stále nevieme, kde tento môj svet je, dôležité však je, že mi umožňuje žiť môj večný život a uskutočňovať moje vytúžené pôžitky.“ odvetil na otázky, ktoré jej prebehli mysľou. „Ty mi tu budeš slúžiť, poskytovať mi všetky slasti mojich túžob. Dovtedy, kým ma budeš baviť. Budeš moja otrokyňa.“ dodal odľahčene.

Park bol veľký a upravený. Zelené trávniky boli rozdelené chodníčkami vysypanými bielym štrkom. V strede bola fontána, v ktorej z úst troch sôch nahých zviazaných žien tryskali pramene vody. Trávniky boli zdobené sochami nahých žien v rôznych situáciách utrpenia. Medzi nimi boli rozmiestnené kríže, stĺpy, klady a iné zariadenia o ktorých účely nemala žiadne pochybnosti. Krásne a zároveň hrozné miesto. Ťahal ju po jednom chodníčku vedúcom ku vchodu do zámku. Vyšli po pár schodíkoch a dvere sa pred nimi samé otvorili. Za nimi bola hala, po stranách ktorej viedli schody na vyššie poschodie. Všetko naokolo prezrádzalo posadnutosť nahotou, sexom a ovládaním. Stĺpy v miestnosti tvorili sochy zviazaných nahých žien rovnako ako zábradlie schodov. Steny pokrývali obrazy s výjavmi mučenia tých najrozličnejších spôsobov. Rovnako podlaha bola tvorená mozaikou s výjavmi utrpenia nahých úbožiačok. Tu, v hale, už nebolo prázdno, ako v parku. Vydali sa k dverám oproti vchodu, ktoré zdobila rezba s výjavmi rovnakými ako v celej výzdobe haly. Nad nimi sa skvel erb rodu Bressac. Niekde z vnútra zámku sa ozvalo bolestivé zajačanie ženského hlasu. Potom ďalšie a ďalšie. Striasla sa. Dvere strážili členovia markízovej gardy v oblečení ako z čias mušketierov. Zdvorilo sa uklonili a zamávali klobúkom. Upír im kývol na pozdrav. Vedľa nich, pred krídlami dverí, stáli dve nahé ženy. Na pozdrav zaujali zvláštnu polohu, pri ktorej zopli ruky nad hlavou a nohy pokrčili v kolenách, ktoré roztiahli od seba. Markíz im zrejme mysľou prikázal otvoriť dvere. Urobili tak okamžite.

Vošli do sálu. Mala pocit, že vstúpila do samotného pekla. Najskôr ju omráčil odvšadiaľ sa rinúci nárek, stony, plač a jačanie. Hrôzostrašné zvyky utrpenia a bolesti. Miestnosť bola osvetlená obrovskými lustrami, no tiež všadeprítomnou jemnou červenou žiarou. Bola to obrovská miestnosť. V strede stál dlhý stôl. V jeho strede ležalo niekoľko nahých žien, okolo ktorých bolo rozložené jedlo, karafy s vínom a čaše. Okolo stola sedelo niekoľko mužov, zjavne tiež upírov. Bolo vidieť, že pochádzajú z rôznych dôb ľudskej histórie. Pri ich nohách kľačalo množstvo nahých otrokýň pripravených ich obsluhovať a poslúžiť im podľa ich zvrhlých chutí. Na pohovkách po stranách miestnosti sa rozvaľovali ďalší upíri so svojimi obeťami. Niektorí z nich svoje spoločníčky s pôžitkom trýznili a nadchýnali sa ich nárekom a výkrikmi. Markíz de Bressac prítomných pozdravil hlasitým zvolaním: „Sempre viva!“. Ostatní upíri mu odpovedali rovnakým zvolaním. Ucítila na sebe ich lačné pohľady. Myseľ jej zaplavilo množstvo výjavov z ich životov. Podobali sa tým zo života Thibauda de Bressac, len niesli znaky doby a miesta svojich pôvodcov. Od starovekého Ríma až po súčasnosť. Okrem všadeprítomného utrpenia nahých žien sa v miestnosti vznášala atmosféra hýrenia a sexu. Jeden upír na pohovke sa nenechal vyrušovať a rytmicky za hlavu pobádal svoju obeť k fajčeniu svojho penisu. Thibaud de Bressac viedol svoju novú korisť cez miestnosť k svojmu miestu za vrcholom stola. Zjavne bol hostiteľ ostatných. Pohodlne si sadol na veľký zdobený trón dekorovaný, ako všetko na zámku, telami nahých a zmučených žien. Jedna z otrokýň okamžite priskočila, naliala mu do krištáľovej čaše červené víno a so sklopeným zrakom mu ho podala. De Bressac ju za odmenu spokojne pleskol po zadku. Zjavne si vydýchla, že obišla len s tým. „Páni!“ zvolal de Bressac svojim fyzickým hlasom, „Radujte sa a zabávajte sa! Táto nevinná kurva práve vliala novú životnú silu do môjho tela!“ Postavil sa, schmatol ju za husté, dlhé, kučeravé rusé vlasy a prinútil ju vstať. Mocne ju schytil v páse oboma rukami a ako pierko ju vyzdvihol na stôl, aby si ju ostatní mohli obzrieť. „Uštval som ju v lese ako zver, zmocnil som sa jej a nasýtil som sa na nej!“ pokračoval, „Teraz si budem užívať jej mladé, hebké telo, kým úplne neobnovím svoju večnú mladosť! Sempre viva!“ „Sempre viva!“ odvetili mu ostatní tiež fyzickými hlasmi a pozdvihli čaše. Obzerali si ju. Neklamal, telo mala mladé a svieže. Veľké prsia zduté a podviazané povrazmi už nabrali tmavú fialovú farbu. Drobné bradavky a veľké dvorce nebolo kvôli sfarbeniu z podviazania takmer vidno. Mala štíhly driek a pekné výrazné boky. Jej kundička bola zospodu vyholená a všetkým ukazovala pevné, mäsité pysky, ktoré ponechávali trochu odhalenú brázdičku jej výrazných, štruktúrovaných malých pyskov a črtala sa pomerne vysoko na plný, vyklenutý pahorok pokrytý jemným kožúškom rusých chĺpkov. Nebola vysoká, nohy mala pevné a pružné, pekne tvarované stehná a štíhle lýtka. Pri otáčaní, ku ktorému ju vyzval de Bressac vynikli jej malé chodidlá. Upíri sa kochali na jej peknom a výraznom zadku, pekne vyklenutom. Nadchýnala ich jej svetlá pokožka pripomínajúca farbou čerstvú smotanu. Cítila ich lačnosť a mysľou jej prebleskovali ich chlipné a ukrutné túžby. De Bressac ju zložil zo stola. Konečne jej rozviazal povrazy okolo prsníkov aj tie, ktoré pútali jej ruky a lono. Trochu sa jej uľavilo, keď sa jej bordové prsia uvoľnili. Víťazoslávne si ju posadil na kolená a bruškami chladných prstov prešiel po jemných bradavkách.

„Drahý priateľ, myslím, že by bolo vhodné, keby si nás svojej novej krásnej priateľke predstavil.“ vyhlásil upír sediaci najbližšie po de Bressacovej pravej strane. Bol to muž v podobnom čiernom oblečení, aké mal na sebe de Bressac, no s bielou parochňou na hlave, ktorej vlasy boli nad krkom zopnuté ozdobnou mašľou. Mal príjemnú tvár a dvorné správanie. De Bressac sa na neho usmial: „Prečo nie, drahý priateľu.“ „Moja drahá.“ prihovoril sa jej, „Okolo tohto stola sedí výkvet vznešených mužov svojej doby. Váž si, že máš možnosť s nimi sedieť pri jednom stole.“ pokračoval. „Hľa, vznešený muž, ktorý by sa ti rád predstavil je muž, ktorý obdaroval svojim menom všetkých nás, milovníkov bolesti. Dovoľ, aby som ti predstavil vznešeného markíza de Sade.“ uviedol de Bressac zdvorilo svojho priateľa. Ten sa postavil zo stoličky a dvorne sa uklonil. „Teší ma moja drahá, nesmierne ma teší. Drahý Thibaud to s mojou slávou trochu preháňa.“ „Verím, že budeme mať príležitosť sa zoznámiť aj bližšie. Viete, aj napriek tomu, že vás váš Pán predstavil ako kurvu, nepochybujem, že ste slušná žena. Je to však skôr na vašu škodu, ako kurva by ste určite ľahšie zniesla všetko to, čo s nami zažijete.“ dodal pobavene. Neverila vlastným očiam. Upír sediaci najbližšie k de Bressacovi po ľavej strane bol vysoký statný veľmi tmavý muž s hrivou rozpustených čiernych kučeravých vlasov. Na hlave mal zvláštnu červenú čiapku s bielym lemom, ktorej prednú časť zdobila veľká, zlatá hviezda s ôsmimi cípmi v strede ktorej trónil veľký a hranatý, krvavočervený rubín. Mal husté čierne fúzy a veľký orlí nos. „Knieža Vlad III. zvaný tiež Narážač, a známy aj pod menom Drakula.“ predstavil ho de Bressac. Vlad jej milostivo pokynul hlavou. Oči mu zažiarili červeným svitom a jej preleteli mysľou obrazy kolov, na ktorých sa zvíjali nastoknutí nepriatelia, ale tiež ženy, ktoré sa Vladovi nepodriadili, alebo ktoré narazil na kôl pre svoju zábavu. Striaslo ju. „Ten anglický spisovateľ ho celému svetu predstavil ako upíra pijúceho krv, preslávil ho tak a rovnako aj jeho rodné Valašsko. Pravdou však je, že môj drahý priateľ miluje bolesť takých štetiek, ako si ty. Rovnako ako my všetci.“ doplnil de Bressac. „Tam ďalej, tí muži v tógach, to sú cisári Rímskej ríše, vznešený cisár Caligula a vznešený cisár Nero.“ pokračoval de Bressac v predstavovaní. Rimania však boli viac zaneprázdnení svojimi vlastnými otrokyňami, ktoré na ich záujem reagovali uboleným skučaním a tak len kývli hlavou.

Po chvíli hodovania a pitia sa zrazu de Bressac obrátil k svojim dvom najbližším priateľom: „Vznešení moji druhovia, je čas, aby sme okúsili dezert a pochutili si na bolesti tejto chutnej mladej štetky. Pozývam vás, aby ste sa spolu so mnou pobavili s jej rozkošným telom.“. Vlad a de Sade nadšene vstali. „Vstávaj kurva, dosť bolo oddychu!“ prikázal jej de Bressac. Pozviechala sa z kolien. „A ruky pekne za chrbát, na úrovni krížov. Nikdy, naozaj nikdy nesmieš pred nami zakrývať svoje prsia, kundu a ani kúsok svojej veľkej riti. Dobre si to zapamätaj!“ doplnil. Vystrašene si chytila ruky za chrbtom, ako jej prikázal. Mocne ju chytil zozadu za krk, predklonil ju a vliekol k bočným dverám miestnosti. Jeho dvaja priatelia kráčali za nimi. V mysli jej burácalo ich vzrušenie.

Viedol ju niekoľkými chodbami zámku. Pri každých dverách stála nahá otrokyňa, ktorá im ich otvorila. Dostali sa k užším točitým schodom vedúcim nadol. Zišli po nich do dlhej a širokej chodby. Celkom blízko začula ukrutný vresk nasledovaný bolestivým úpením a plačom. Akoby sa nešťastná neznáma zadúšala vlastným nárekom. „Čoskoro sa k nej pridáš.“ začula v mysli slová de Bressaca. Napokon vošli do veľkej a tmavej slabo osvetlenej miestnosti. Bola celá z kameňa. Na stenách, na podlahe aj na strope boli pripravené okovy. Niekde viseli zo stropu reťaze, na jednej stene, kúsok od nej, stála veľká, železná mreža. Na iných stenách boli na háčikoch povešané biče všetkých možných typov a dĺžok. De Bressac ju priviedol do stredu miestnosti, zviazal jej ruky pred telom a vytiahol jej ich ku kladke na strope. Upevnil ju tak, aby mohla stáť na nohách a ruky mala tesne nad hlavou. Upíri sa vyzliekli do boxeriek a chopili sa býkovcov visiacich na stene. Najskôr jej s rukoväťami svojich nástrojov prechádzali po kundičke, prikladali jej ich k análu a pchali do úst. Napokon sa rozostúpili okolo svojej koristi a začali s bičovaním. Šľahy dopadali na jej ubolené telo so železnou pravidelnosťou. Čoskoro sa jej výkriky a nárek miešali s výkrikmi a nárekom neznámej úbožiačky z niektorej z iných mučiarní. Často sa od bolesti neudržala na nohách a ovisla na rukách priviazaných ku kladke. Vtedy pocítila nával rozkoše vychádzajúci z myslí jej mučiteľov. Netušila, ako dlho ju bičovali. Mala pocit, že celú večnosť. Čoraz viac ju premáhala agónia z bolesti. Napokon stratila vedomie. Upíri ešte chvíľu pokračovali s bitím nevládneho tela. Aj to im prinášalo pôžitok. Keď sa prebrala, ležala na zemi, skláňal sa nad ňou de Bressac. Musel ju v bezvedomí svojou silou zahojiť, lebo sa cítila celkom dobre a stopy po bičovaní takmer nebolo vidno. „Na chvíľku si sa nám vzdialila ty mizerná štetka. Už sme nadržaní, kľakni si na štyri, ale rýchlo!“ prikázal jej. Keď zaujala požadovanú pozíciu, de Sade k nej pristúpil zozadu. Kľakol si za ňu a rukami roztiahol jej pekný zadok. Najskôr priložil svoj tvrdý penis k jej análu a užíval si dotyk. Nečakane do nej vnikol takou silou, až zrevala od bolesti. „Ach akú tesnú riť má táto fľandra. A akú teplučkú.“ pochvaľoval si. Vlad si kľakol pred jej tvár a prinútil ju vziať jeho penis do úst. Zatiaľ ju de Bressac bičoval deväť chvostovou mačkou po chrbte. De Sade sa po chvíli urobil. Vlad sa presunul na jeho miesto a de Bressac si začal užívať jej úst. „Ach, vidím, že môj vzácny priateľ úplne rozmrdal tú tvoju veľkú riť. Vezmem si preto tvoju ešte nepoužitú kundu. Roztvor ju, dobre ti radím, lebo ju už jak živ nezavrieš!“ komentoval Vlad svoje vnikanie do úbožiačkinej kundičky. S de Bressacom sa urobili takmer naraz. Naraz zalialo jej hrdlo aj vnútro chladné semeno upírov. V tej chvíli ju ešte stále šľahal de Sade po doráňanom chrbte. Zvrhlým upírom však stále nebolo dosť a tak svoje kruté kolečko zopakovali a opäť sa vystriekali do zvodných otvorov svojej obete.

Čas na zámku s de Bressacom jej plynul rýchlo. Upír si z nej spravil svoju osobnú otrokyňu a musela mu byť neustále k dispozícii svojim telom, ale aj svojou službou. Dva, alebo niekedy aj tri krát za deň ju mučil buď sám, alebo so svojimi priateľmi Vladom a de Sadem. Všimla si, že títo dvaja upíri sú mu z celej spoločnosti najbližší. Možno to bolo aj ich vekom. Rimania boli o vyše tisíc rokov starší a dosť lipli na zvykoch svojej doby. Zatiaľ čo Vlad bol od de Bressaca mladší len o nejakých 150 rokov a v podstate boli rovesníci. Aj de Sade bol de Bressacovi vekovo bližší, aj keď mladší o celé storočia. De Bressac ho niekedy kamarátsky oslovoval „môj mladý priateľ“. Na rozdiel od Rimanov a iných starších upírov, títo traja kráčali s dobou a bez okolkov využívali výdobytky súčasnosti, ktoré si priniesli z jej moderného sveta, ktorý aj často navštevovali. Okrem mučenia ju de Bressac používal aj na osobnú službu. Obliekala ho, vyzliekala, pripravovala mu kúpeľ, podávala čaše s nápojmi a tácky s jedlom. Bola stále v jeho blízkosti pripravená poslúžiť mu a uspokojiť jeho večný chtíč.

Mučieval ju tými najnepredstaviteľnejšími spôsobmi a mala pocit, že vo vymýšľaní techník, ako jej spôsobiť bolesť a utrpenie nemá jeho fantázia hraníc. Vešal ju za podviazané prsníky, za ruky skrútené za chrbtom, za nohy dole hlavou, bičoval a šľahal ju bičmi, prútmi a metlami rozličných druhov a dĺžok. Drvil jej bradavky a pysky svorkami, zverákmi, kliešťami. Skrúcal jej telo do tých najstrašnejších polôh v povrazoch, reťaziach, okovách, v kladách, na mrežiach a v zariadeniach, ktoré si na to nechal špeciálne vyrobiť. Dal jej okúsiť metódy mučenia vynájdené v celej histórii ľudstva, od staroveku, cez obdobie inkvizície, japonskú éru Edo až po moderné techniky súčasnosti. Vo svojom sadizme bol svojim spôsobom ohľaduplný, snažil sa čo najmenej poškodiť jej telo a ak sa to aj náhodou stalo, vždy ju zahojil svojou silou. Zároveň veľmi dbal na jej odpočinok, výživu a hygienu. Každý deň jej dovolil spať aspoň šesť – sedem hodín. Stolovala spolu s ním a jedla vyberané jedlá a nápoje. Sprchovala a umývala sa niekoľko krát za deň, aby bola vždy čistá, voňavá a upravená, lebo takú ju chcel používať. Mala k dispozícii luxusnú kozmetiku zo svojho sveta, ktorú jej pravidelne zabezpečoval. Jej bolesť a utrpenie ho neustále regenerovali. Po niekoľkých týždňoch jej utrpenia na zámku bol z neho pohľadný mladý muž, asi tridsiatnik s havraními dlhými vlasmi, hladkou tvárou s výrazným orlím nosom a pružným atletickým telom. Nebyť zvláštnych okolností, ktoré ich zviedli dohromady, vedela by si predstaviť, že by sa do neho zamilovala. Obzvlášť ju fascinovali jeho ruky. Jemné mäkké pestované ruky s dlhými prstami a starostlivo udržiavanými nechtami vedeli okrem bolesti aj pohladiť a vtedy boli jeho chladné dotyky príjemné. Jediné, čo sa na ňom nezmenilo ani regeneráciou boli kruté čierne oči, ktoré vzplanuli červeným svitom vždy, keď použil svoju silu.

V službe upírovi sa postupne dozvedela veľa aj o jeho svete. Niečo pri pozorovaní sveta okolo seba a niečo aj zo zvláštnych myšlienkových rozhovorov, ktoré so svojim Pánom zažívala v čase oddychu. Časom si zvykla, že jej myseľ je mu odhalená rovnako, ako jej telo. Odpovede dostávala spravidla tesne po tom, ako jej myšlienka s otázkou skrsla v mysli. Upír s ňou bol spokojný a väčšinou jeho odpovede prichádzali v dobrej nálade a ochotne. Zistila, že je nesmierne vzdelaný a svoj večný čas napĺňa nielen ukájaním svojho nekonečného chtíča, ale tiež ukájaním svojej túžby po nových poznatkoch. Dozvedela sa, že de Bressacov priateľ de Sade je na zámku stálym hosťom a prebýva tu takmer neustále, aj keď má vlastný zámok. Aj Vlad býva na zámku de Bressaca často a vždy veľmi dlho.

Okrem nej mal de Bressac na zámku množstvo ďalších otrokýň, žien rôznych národov a rás. Pochopila, že najviac ho priťahujú ženy s veľkými prsníkmi, dlhými bradavkami, veľkými dvorcami, dlhými pyskami, skrátka ženy s výraznými až extrémnymi anatomickými zvláštnosťami na prsníkoch a kundičkách. Všimla si, že okrem bežných otrokýň sú niektoré už na prvý pohľad zvláštne. Pôsobili na ňu dojmom, akoby boli umelé, akoby všetky znaky ich ženskosti boli neúmerne zväčšené. Mali gigantické prsia, plné, ťažké a visiace im až po pupok. Aj bradavky mali extrémne dlhé a hrubé a v obrovských dvorcoch. Mali tiež výrazne štíhly pás a k nemu veľmi široké boky. Ich zadky boli výrazne vystrčené. Pôsobili umelým dojmom sexuálnych bábik. V očiach s dlhokánskymi mihalnicami mali zvláštnu zádumčivosť. Otrokyne sa medzi sebou smeli rozprávať len výnimočne a iba v súvislosti s plnením povinností. Tieto ženy sa však držali od ostatných ešte viac stranou. Raz, keď nad tým premýšľala a upír uvidel jej myšlienky jej vysvetlil: „To sú sukuby. Sú ako my. Sú nesmrteľné, ale energiu získavajú len od nás, svojich majiteľov. Máme tú moc premeniť človeka a vo výnimočných prípadoch dávame svoj dar otrokyniam s ktorými sme nadmieru spokojní a ktorých spoločnosť nechceme stratiť. Ten proces je pre nás veľmi namáhavý, stratíme pri tom veľa svojej energie, ktorú potom musíme doplniť z bolesti inej živej ženy. Musíme tiež potom sukubám dopĺňať energiu na regeneráciu, samé to nedokážu a ani my nedokážeme po ich premene regenerovať z ich bolesti. Mučíme ich už len pre radosť a pôžitok. Stať sa sukubou je pre otrokyňu veľká odmena. Premenou získajú sukuby aj niektoré naše vlastnosti, dokážu napríklad prechádzať portálmi medzi našim a vašim svetom. Niektoré si tak za odmenu smú ísť zašústať s mužmi vášho sveta. Pri ich premene dochádza aj k zmene ich fyzického vzhľadu podľa našich predstáv. Preto sú si sukuby každého Pána také podobné.“ Naozaj si to všimla. Sukuby Vlada boli všetky tmavé ženy podobné tým z jeho rodného Valašska, s hustými, dlhými, kučeravými, alebo vlnitými čiernymi vlasmi, zatiaľ čo sukuby de Sadeho vyzerali všetky ako nevinné a cnostné, hanblivé šestnástky. „Prečo teda nezostanú v našom svete a neujdú od svojich hrôzostrašných majiteľov?“ prebehlo jej mysľou. „Nemôžu, bez našej energie by zahynuli. No ešte skôr by sme ich vypátrali a odchytili. Cítime ich myšlienky, vidíme ich očami, okamžite by sme vedeli, kde ujdená sukuba je.“ odvetil na jej myšlienku. „Navyše ich k nám neodolateľne priťahuje naša sila. Vrátili by sa aj samé a aj napriek krutému trestu, ktorý by ich čakal.“ dodal ešte.

Najskôr ju nechával spať na kožušine na zemi vedľa jeho honosnej postele. Neskôr jej dovolil spávať v posteli s ním. Podľa toho, čo zistila, on nepotreboval spánok, no väčšinou aspoň čiastočne dodržiaval denný režim a v kľude a tichu ležal vystretý na posteli vedľa nej s otvorenými očami a premýšľal. Keď na ňu dostal chuť, bez okolkov ju prebudil tak, že ju rovno začal používať. Nad posteľou mal v strope pripevnenú veľkú okrúhlu okovu. Často si ju užíval tak, že bola k tejto okove priviazaná za krk, alebo podviazané prsníky a on držal druhý koniec povrazu a podľa chute ju vyťahoval ako na kladke. Ona mu pri tom musela jazdiť brázdou svojej kundy, alebo zadku po postavenom úde bez toho, aby do nej vnikol. Inokedy ho zas musela takto osúložiť. Pri použití v posteli k nej bol menej sadistický, ako v mučiarňach. Často sa uspokojil len s mučením jej bradaviek svorkami, alebo krúžkami so skrutkami, ktoré sa jej do nešťastných bradaviek bolestivo zarezávali. Po úľave z uspokojenia sa k nej potom niekedy správal celkom nežne.

Raz, keď sa jej uvoľnil do úst a dovolil jej si oddýchnuť, zamyslela sa nad tým, či bol niekedy tento krutý a sadistický muž aj skutočne zamilovaný. Či dokáže, alebo aspoň niekedy dokázalo jeho tvrdé srdce zahorieť citom. Upír si ju vtedy posadil obkročmo na seba, aby cítil teplo jej lona a uprene sa jej zahľadel do očí. Tie jeho vzplanuli červenou žiarou. Zostalo jej mierne malátno, ako vždy, keď jej do mysle prenášal obrazy svojich spomienok. Zároveň pocítila hrozný strach. Jeho myseľ bola zmietaná poryvmi, aké u neho ešte nezažila. Svet okolo nej sa zrazu stratil. Uvidela ženský kláštor zaliaty slnkom. V záhradách plných červených ruží sa prechádzali mníšky. Medzi nimi aj nesmierne mladá abatiša. Aj pod čiernym habitom bolo vidno zvodné krivky krásnej mladej ženy, ktorej príťažlivosť ešte zdôrazňovala prekrásna tvár s výraznými modrými očami, dlhými mihalnicami a veľkými, plnými perami. Spod závoja jej nedbanlivo vytŕčal prameň vlnitých, plavých vlasov. Genevieve von Rohann pochádzala zo severu. Jej otec, drobný šľachtic, ju zasvätil Bohu, keď prežil ťažké zranenie z vojny. Do kláštora, neďaleko hraníc Panstva Bressac, nastúpila, keď mala pätnásť. Bola vzdelaná, inteligentná a zbožná. Abatišou sa stala aj z dôvodu svojho urodzeného pôvodu, keď mala len dvadsaťtri. Teraz mala dvadsaťpäť. Mladý Thibaud de Bressac, ešte človek, sa do nej zahľadel na jednej audiencii u svojho priateľa, biskupa Antoine de Saint-Martin, s ktorým potajme zdieľal svoje sadistické sexuálne chúťky. Spolu s biskupom nastražili na mladú abatišu pascu, keď ju pod zámienkou návštevy ťažko chorej šľachtičnej, nalákali na návštevu Panstva. Do kláštora potom prostredníctvom biskupa ohlásili, že po ceste na Panstvo bola abatiša prepadnutá lúpežnými rytiermi a zavraždená. Zmizla tak zo sveta bez stopy a nikto po nej nepátral. Mladý markíz ju hneď po príchode uväznil, strhal z nej jej mníšsky habit a najskôr spolu s biskupom, a potom sám, dlhé týždne mučil a znásilňoval. Jej krásna, svetlá, alabastrová pokožka, krásne zákutia mladého tela, jej vôňa a nežná tvár ho v kombinácii s ukrutnými mukami, ktoré jej denne pripravoval, privádzali do extázy, akú ešte nezažil. Jedného dňa, keď bolo jeho mučenie obzvlášť kruté, stalo sa to, čo zatiaľ nepoznal a čo navždy zmenilo jeho život. Keď úbohá zbožná žena strácala od hrozných múk vedomie, vzopla sa jej myseľ v návale nenávisti k svojmu mučiteľovi a v strašnom prekliatí vyslala energiu, ktorá mladým Thibaudom de Bressac otriasla. Stratil vedomie, jeho myseľ sa rozplynula vo víre temnej energie, ktorá ho celého pohltila. Podlomili sa mu nohy. Spadol na zem a jeho telom prešli strašné kŕče, akoby sa mu celé telo menilo zvnútra. Viac si nepamätal, prebral sa po vyše hodine na svojom lôžku, kam ho preniesli jeho stráže. Okamžite sa vrátil do mučiarní. Najskôr mal v pláne úbožiačku za trest umučiť na smrť. Neskôr však svoje rozhodnutie zmenil a naďalej ju nahú väznil, mučil a znásilňoval. Po pár mesiacoch si všimol, že utrpenie úbohej abatiše, ale aj ďalších jeho väzenkýň, mu začalo okrem potešenia a rozkoše prinášať akúsi zvláštnu silu. Dokázal prenikať do myslí iných ľudí, dokázal hojiť vlastné rany aj rany iných, získal neuveriteľnú silu a rýchlosť. Jeho tretie horné zuby sa začali predlžovať. V okolí sa začali šíriť fámy, že ich Markíz sa zmenil na upíra. Thibaud de Bressac svoju novú silu začal využívať nielen na ukájanie svojej rozkoše, ale tiež v prospech Panstva a jeho vplyvu. Panstvo začalo prosperovať viac, ako pri jeho nástupe do vlády. Zistil tiež, že svojou novou mocou dokáže preniesť niektoré vlastnosti, ktoré z nej získal, aj na iné osoby. Po rokoch pobadal, že jeho najobľúbenejšia väzenkyňa Genevieve začína starnúť. Po každom mučení ju síce uzdravoval, ale nemilosrdnému času nedokázal zabrániť v ničení jej krásy, ktorá mu bola taká drahá. Rozhodol sa teda svoju krásnu otrokyňu premeniť. Jej myseľ však bola aj po rokoch spurná a zanovito odolávala jeho vôli. Presviedčal ju bolesťou aj nehou. Zbožná žena však zanovito odolávala a svojou mysľou odrážala jeho energiu. Po niekoľkých pokusoch to s hlbokou urážkou v srdci vzdal. Nedokázal prekonať svoju urazenú pýchu a ponechal Genevieve napospas neúprosnému času. Nemala ešte ani päťdesiat, keď ju ako zabudnutú starenu nechal previezť do kláštora, v ktorom bola kedysi abatišou a kde si ju už nikto nepamätal. Dožila tam s povesťou pomätenej ženy. Jej príbehom o ukrutnom markízovi nikto neveril. Zomrela, keď mala asi sedemdesiat a Thibaud de Bressac vyzeral stále na tridsať. Nikdy na ňu nezabudol. Nikdy nezabudol ani na cit, ktorý k nej ukrýval vo svojom krutom srdci a ktorý už viac nezažil. Nikdy nedokázal odpustiť sám sebe, že sa kvôli vlastnej pýche nepokúšal viac. Od tej doby sú všetky sukuby, ktoré kedy premenil podobné obrazu úbohej Genevievy s akoby zvýraznenými črtami. Vždy, keď z neho vyráža energia premeny, vidí pred očami jej obraz, tak, ako ho videl kedysi. Upír privrel oči a bez slov ju zvalil na bok vedľa seba, tak, aby mu nevidela do tváre.

Raz popoludní jej de Bressac oznámil, že pôjde s ním na nádvorie sledovať exemplárne potrestanie novej Vladovej otrokyne, ktorá sa pokúsila o útek a ktorú Vlad chytil pri hrobke s portálom, ako sa beznádejne snaží do neho preniknúť bez upírovej pomoci. Upíri na zámku sa rozhodli, že z potrestania tejto ženy urobia odstrašujúci príklad pre všetky ostatné otrokyne a pre seba krutú zábavu. Šla s ním teda na zadné nádvorie, kde mal byť trest vykonaný. Už sa stmievalo. Sadla si na päty vedľa trónu svojho Pána na provizórnom stupňovitom drevenom hľadisku, ktoré pre tento účel postavili. Upíri s niekoľkými otrokyňami a sukubami boli v prvom rade, vyššie boli ostatné otrokyne a sukuby. Pred nimi, tak, aby naň dobre videli, bolo postavené drevené pódium, ktoré vyzeralo ako popravisko a na ňom sa týčil drevený stĺp. Vedľa stál malý stôl, na ktorom boli pripravené nástroje na mučenie. Keď sa všetci usadili, zavírili bubny. Na nádvorie vkročil Vlad a na skrátenej, okolo ruky omotanej reťazi viedol v hlbokom predklone nahú ženu. Bola to vysoká štíhla čiernovláska s dlhými vlnitými vlasmi, zjavne z jeho domoviny. Nútil ju kráčať tak zohnutú, že sotva mohla vidieť ukrutný stĺp, ktorý sa mal stať miestom jej hrozného trestu. Vlad bol oblečený celý v čiernom koženom oblečení, len hlavu mu zdobila jeho červená čiapka s červeným rubínom nad čelom. Kráčal pomaly, vychutnával si každý krok. Nešťastnica bola spútaná v ťažkých, železných okovách. Vlad ju vyviedol po schodoch, postavil ju tvárou k stĺpu a prinútil ju sa vystrieť. Nešťastná žena sa vzoprela, odpľula si pred Vladove nohy a zlostne mu niečo vykríkla do tváre v neznámom jazyku. Vlad sa vystrel a zarehotal sa diabolským smiechom. Jeho oči vzplanuli a okolo jeho postavy sa rozžiarila červená žiara. „Teraz ju zabije.“ pomyslela si so strachom a sklopila pohľad. „Nezabije.“ dostala rýchlu odpoveď z mysle svojho Pána. „Bude mu ešte dlho slúžiť a tešiť ho svojim telom aj svojou bolesťou.“ dodal de Bressac. „A ty sa dívaj a neskláňaj zrak! S nesmiernou radosťou ťa potrestám rovnako, ak nebudem s tebou spokojný!“ doplnil napoly výhražne a napoly veselo. S hrôzou pozorovala príšerné divadlo. Vlad sa uprene zahľadel na kľajúcu ženu a tá sa v bolesti zvalila na zem. Žiara vo Vladových očiach zhasla. Zohol sa k úbožiačke, sňal jej okovy, jednou rukou ju chytil za vlasy na temene a nadľudskou silou ju postavil a pritlačil tvárou k stĺpu. Až teraz si všimla, že pod nohami ženy bola aj malá, asi pätnásť centimetrov vysoká podložka. Vlad priviazal žene ruky za stĺpom vyššie nad úrovňou hlavy. Zvyšok tela ponechal voľný. Žena mala krásne, okrúhle, stredne veľké prsia ozdobené drobnými, takmer čiernymi bradavkami a rovnako tmavými veľkými dvorcami. Vlad vzal zo stola dlhý klinec a kladivo. Opäť ženu pritlačil k stĺpu, oprel sa o ňu, aby sa nemohla odtiahnuť, jednou rukou jej priložil klinec tesne za pravú bradavku do dvorca. Tou istou rukou jej ju aj trochu natiahol a pritlačil k stĺpu. Kladivom v druhej ruke pribil niekoľkými údermi nešťastnici prsník k stĺpu. Od bolesti zarevala. Upíri v hľadisku zažiarili vzrušením, celé nádvorie zaliala jemná, červená žiara. Všetci začali regenerovať na bolesti nešťastnej ženy. Vlad pokračoval v pribíjaní, kým neboli oba prsníky ženy priklincované k stĺpu, každý troma klincami, jedným za bradavkou a po jednom nad a pod týmto klincom. Rev úbožiačky bol taký strašný, že vtáky zo strechy zámku so strachom uleteli. Vlad potom podkopol žene podstavec, na ktorom stála. Mierne poklesla, čím si bolestivo natiahla priklincované prsia. Jej rev sa zmenil na skučanie a chrčanie. Vlad jej obradne, takmer s nehou, odhrnul dlhé vlasy z chrbta a jemne jej rukou prešiel po chrbte, cez zadok až na stehná. Akoby ju hladil. Vzal do rúk ťažký býkovec a začal nešťastnicu neľútostne bičovať. V jej náreku prizerajúci sa upíri šaleli. Hľadisko sa zmenilo na miesto orgií. Upíri prizerajúci sa na utrpenie ženy si nechali od svojich otrokýň fajčiť tvrdé údy. Najskôr de Sade, postupne sa pridali ďalší. Uľavilo sa jej, keď si ju de Bressac narazil ústami na svoj ľadový stojaci penis. Aspoň už nemusela sledovať príšerné divadlo. Vlad pokračoval v bičovaní, kým sa chrbát, boky, zadok a stehná úbožiačky nepokryli fialovými klobásami. Potom sa pridal k ostatným v orgiách. Úbožiačku nechali visieť na stĺpe za priklincované prsia niekoľko hodín, zatiaľ čo sa ukájali na všetkých možných aj nemožných miestach tiel svojich otrokýň. Popri tom pili, hodovali a vyhrávala im renesančná hudba. Občas nešťastníčke na stĺpe priložili pár rán bičom, občas jej kliešťami poštípali zmučené prsia, inokedy jej ich pichali dlhými ihlami. Ukrutná zábava upírov pokračovala do neskorej noci. Na záver zmučenú a doráňanú ženu sňal Vlad zo stĺpu. Kliešťami jej musel povyťahovať klince z pŕs. Doráňaná sa zvalila na zem. Vlad a de Bressac sa nad ňu postavili. Zaliala ju studená žiara. Po pár minútach všetky rany z jej tela zmizli. De Bressac mal pravdu, už na druhý deň svojmu krutému Pánovi slúžila a určite nepomýšľala na ďalší útek.

Mesiac sa míňal s mesiacom a ona prestala počítať dni, ktoré na zámku upíra Thibauda de Bressac strávila. Privykla si na svoj nový život a snažila sa ho prežiť, ako sa dalo. Z rozhovorov a obrazov, ktoré jej upír premietal do mysle zistila množstvo podrobností o rode de Bressac, o upíroch, o ich zvláštnom ne-živote a svete. Raz večer si ju de Bressac opäť odviedol do svojej spálne. Namiesto obvyklého komunikovania myšlienkami k nej prehovoril svojim fyzickým hlasom. „Si u mňa už celý rok. Neviem, ako sa ti to podarilo, ale získala si si moje sympatie.“ začal a ona skromne sklopila zrak. „Rozhodol som sa, že spravím niečo, čo som ešte nikdy nespravil.“ pokračoval. „Dnes sa vrátiš do svojho sveta.“ Prekvapene sa na upíra pozrela. „Nebojím sa, že by si mi mohla nejako uškodiť. Kto by ti uveril, keby si začala rozprávať. Nevrátiš sa tam však navždy. Zostaneš mojou otrokyňou a ja si pre teba prídem vždy, keď dostanem chuť. Predo mnou sa nikdy a nikde neskryješ, tak ti radím, aby si sa o to ani nepokúšala.“ hovoril ďalej. V rukách držal zlatú retiazku s veľkým oválnym zlatým príveskom. V jeho strede bol z červeného rubínu vybrúsený kvet Bressackej ruže. Po okraji v hornej a dolnej časti oválneho prívesku bol ozdobným písmom vypísaný reliéfny nápis „SEMPRE VIVA“. Jemne jej retiazku s príveskom zopol na krku pod vlasmi. „Tento medailón ťa ochráni pred všetkými okrem mňa. Ľuďmi aj upírmi. Bez neho zomrieš! Stráž ho preto, ako oko v hlave! Zároveň ti dá najavo, že prichádzam.“ povedal a zahľadel sa na medailón planúcim zrakom. Červená ruža v medailóne jasne zažiarila. Pocítila únavu, zatočila sa jej hlava a stratila vedomie.

Driemala nahá na pláži vedľa svojich kamarátiek. Teraz sa zobudila a ucítila silné nutkanie. Lenivo sa pretiahla, posadila sa na deke a poobzerala sa okolo seba. Chvíľu nevedela, kde je, akoby sa jej sníval nejaký hrozný, živý sen. Uvedomila si, že je s kamoškami na výlete pri Templárskom jazere na Panstve Bressac. Vyrazili ráno, no mala pocit, že prešiel rok. Rozmýšľala, kam ísť. Pozrela na svieži zelený les kúsok za plážou. Vždy ju lákal, no teraz sa jej zdal akýsi strašidelný. Možno kvôli hrobke Thibauda de Bressac, piateho markíza z Bressacu. Uvedomila si, že presne vie, kde tá hrobka je, ako vyzerá a že nejako dobre pozná muža v nej pochovaného a celý jeho zvláštny rod. Nechápala, kde k týmto informáciám prišla. Pozrela na modrú hladinu jazera a bolo rozhodnuté. S pôvabným zavlnením svojej ženskej postavy odbehla do vody. Keď sa vrátila, kamošky sa tiež prebudili. „Aký krásny medailón máš! Ani si sa s ním nikdy nepochválila“ zvolala Michelle. Udivene sa pozrela na zlatý medailón na svojom dekolte. Ruža z červeného rubínu v ňom jemne zažiarila, akoby na ňu žmurkla...