Domov sú ruky na ktorých smieš plakať.
Skryjú tvoju tvár, vlhkú od potu a od sĺz.
Môžu pritúliť zachrániť a zohriať.
Ale aj priložiť prsty na hrdlo a stisnúť.
Stojí vo vchode a Válkove verše jej rezonujú v hlave. "Veľmi príznačné pre túto situáciu", vraví si v duchu. Vonku je tma a prší, ale ona si len pretiahne kapucňu cez hlavu a vykročí smerom domov.
"Je v poriadku viesť vnútorný monológ? Vieš...nie je to tiež forma schizofrénie? Čo ak ti raz niekto nečakane odpovie? ................Našťastie to nebude dnes, však? Však? .....Tak nič. Nebolo by lepšie vopred zavolať? Možno tam ani nebude a idem zbytočne. Nemôže to byť zbytočné....čokoľvek je lepšie ako toto. Čokoĺvek je lepšie ako zostávať tu."
Konečne príde k dverám. Okolo žalúdka sa jej omotá nepríjemný pocit úzkosti. Chvíľu rozmýšľa či má zaklopať alebo sa radšej vrátiť....alebo? Neskoro.....dvere sa otvorili.
"Čakal som, že prídeš. Zas ti jebe, čo?", nečaká na odpoveď a flegmaticky dodá: "Poď dnu."
Kráča za ním, rozmýšľa nad šírkou jeho ramien a nad tým, že je na ňom niečo zvláštne príťažlivé. Miestnosť je osvetlená len svetlom sviečok, uprostred je veľký madrac s kopou vankúšov a starožitná drevená skrinka. Odniekiaľ znie tichá hudba. Celá atmosféra by sa dala vykresliť ako príjemne intímna, ale pre zainteresovaných je intímna až nepríjemne.
"Už si sa rozhodla či cúvneš ako vždy?"
Pozrie zahanbene do zeme. Neznáša ten jeho kárajúci tón v hlase a to, že nikdy neprejde jej prešľapy veľkorysým mlčaním.
Zahryzne si do pery, zdvihne k nemu zrak a tichým roztraseným hlasom povie: "Dnes nie. Chcem to."
"Čím je dnešok iný?", odpoveď ho síce vôbec nezaujíma, ale je to jej veľký deň, tak nech si užije svojich 15 minút slávy. O pár dní o nej možno budú písať aj v novinách.
"Nevládzem... Nevládzem kŕmiť tých démonov. Najskôr si myslíš, že im dáš len trochu, oni sa nažerú a zaspia. Ale o chvíľu chcú znova a s každým sústom rastú viac a viac...až ťa rozožerú zvnútra, roztrhajú tvoju dušu na franforce, nenechajú ťa nadýchnuť sa, nenechajú ťa spať ani bdieť, vyvŕtajú ti diery do mozgu a jediné, čo budeš počuť je zurivý brechot pekelného psa."
Taký príval teatrálnych sračiek nečakal, tak len stroho dodal: "Vyzleč sa a sadni si."
On zatiaľ otvoril starožitnú drevenú skrinku, z ktorej vybral niekoľko nožov. Starostlivo ich rozložil na bielu hodvábnu šatku a posadil sa za ňu.
"Nemaj strach, uvoľni sa, zhlboka dýchaj a nekrič. Toto je tá najlepšia vec, ktorá sa ti mohla stať."
Odhrnul jej vlasy zo šije cez ľavé rameno, jednou rukou ju zozadu chytil pod krk, do druhej vzal nôž. Pomaly jej ním prechádzal po tele, kým jej nestuhli bradavky.
"Kam to chceš?" spýtal sa, ale zároveň jej stisol hrdlo tak, aby nemohla odpovedať. Izbou sa rozlial len jej ston, keď jej zarezal do stehna. Biela rana sa pomaly začala napĺnať krvou. Pri nasledujúcich troch zárezoch ešte mala tendenciu sa trochu vzoprieť, napnúť svaly, bojovať s bolesťou. Neskôr ju však prepadla sladká slabosť, chvenie a všetky ostatné rany prijímala až s dojemnou odovzdanosťou. Človek by v tom obraze dokonca vycítil dávku harmónie a kľudu. Pri odložení posledného noža sa hodvábna šatka definitívne sfarbila na červeno.
Opäť ju chytil pod krk a pritiahol dozadu, bližšie k sebe. Pritisol ústa k jej uchu a rozprával. Ťažko povedať čo. Možno to boli životné pravdy typu "nejedzte žltý sneh" alebo zaklínadlá. Hlas pomaly slabol, pred očami sa jej začernelo a posledné, čo počula k nej doliehalo z veľkej diaľky. Posledné, čo počula bolo: "Vitaj doma, dievčatko."
Skryjú tvoju tvár, vlhkú od potu a od sĺz.
Môžu pritúliť zachrániť a zohriať.
Ale aj priložiť prsty na hrdlo a stisnúť.
Stojí vo vchode a Válkove verše jej rezonujú v hlave. "Veľmi príznačné pre túto situáciu", vraví si v duchu. Vonku je tma a prší, ale ona si len pretiahne kapucňu cez hlavu a vykročí smerom domov.
"Je v poriadku viesť vnútorný monológ? Vieš...nie je to tiež forma schizofrénie? Čo ak ti raz niekto nečakane odpovie? ................Našťastie to nebude dnes, však? Však? .....Tak nič. Nebolo by lepšie vopred zavolať? Možno tam ani nebude a idem zbytočne. Nemôže to byť zbytočné....čokoľvek je lepšie ako toto. Čokoĺvek je lepšie ako zostávať tu."
Konečne príde k dverám. Okolo žalúdka sa jej omotá nepríjemný pocit úzkosti. Chvíľu rozmýšľa či má zaklopať alebo sa radšej vrátiť....alebo? Neskoro.....dvere sa otvorili.
"Čakal som, že prídeš. Zas ti jebe, čo?", nečaká na odpoveď a flegmaticky dodá: "Poď dnu."
Kráča za ním, rozmýšľa nad šírkou jeho ramien a nad tým, že je na ňom niečo zvláštne príťažlivé. Miestnosť je osvetlená len svetlom sviečok, uprostred je veľký madrac s kopou vankúšov a starožitná drevená skrinka. Odniekiaľ znie tichá hudba. Celá atmosféra by sa dala vykresliť ako príjemne intímna, ale pre zainteresovaných je intímna až nepríjemne.
"Už si sa rozhodla či cúvneš ako vždy?"
Pozrie zahanbene do zeme. Neznáša ten jeho kárajúci tón v hlase a to, že nikdy neprejde jej prešľapy veľkorysým mlčaním.
Zahryzne si do pery, zdvihne k nemu zrak a tichým roztraseným hlasom povie: "Dnes nie. Chcem to."
"Čím je dnešok iný?", odpoveď ho síce vôbec nezaujíma, ale je to jej veľký deň, tak nech si užije svojich 15 minút slávy. O pár dní o nej možno budú písať aj v novinách.
"Nevládzem... Nevládzem kŕmiť tých démonov. Najskôr si myslíš, že im dáš len trochu, oni sa nažerú a zaspia. Ale o chvíľu chcú znova a s každým sústom rastú viac a viac...až ťa rozožerú zvnútra, roztrhajú tvoju dušu na franforce, nenechajú ťa nadýchnuť sa, nenechajú ťa spať ani bdieť, vyvŕtajú ti diery do mozgu a jediné, čo budeš počuť je zurivý brechot pekelného psa."
Taký príval teatrálnych sračiek nečakal, tak len stroho dodal: "Vyzleč sa a sadni si."
On zatiaľ otvoril starožitnú drevenú skrinku, z ktorej vybral niekoľko nožov. Starostlivo ich rozložil na bielu hodvábnu šatku a posadil sa za ňu.
"Nemaj strach, uvoľni sa, zhlboka dýchaj a nekrič. Toto je tá najlepšia vec, ktorá sa ti mohla stať."
Odhrnul jej vlasy zo šije cez ľavé rameno, jednou rukou ju zozadu chytil pod krk, do druhej vzal nôž. Pomaly jej ním prechádzal po tele, kým jej nestuhli bradavky.
"Kam to chceš?" spýtal sa, ale zároveň jej stisol hrdlo tak, aby nemohla odpovedať. Izbou sa rozlial len jej ston, keď jej zarezal do stehna. Biela rana sa pomaly začala napĺnať krvou. Pri nasledujúcich troch zárezoch ešte mala tendenciu sa trochu vzoprieť, napnúť svaly, bojovať s bolesťou. Neskôr ju však prepadla sladká slabosť, chvenie a všetky ostatné rany prijímala až s dojemnou odovzdanosťou. Človek by v tom obraze dokonca vycítil dávku harmónie a kľudu. Pri odložení posledného noža sa hodvábna šatka definitívne sfarbila na červeno.
Opäť ju chytil pod krk a pritiahol dozadu, bližšie k sebe. Pritisol ústa k jej uchu a rozprával. Ťažko povedať čo. Možno to boli životné pravdy typu "nejedzte žltý sneh" alebo zaklínadlá. Hlas pomaly slabol, pred očami sa jej začernelo a posledné, čo počula k nej doliehalo z veľkej diaľky. Posledné, čo počula bolo: "Vitaj doma, dievčatko."
