Bol to zvláštny čas – v bežný pracovný deň boli zavreté obchody, mesto vyzeralo ako keby ho obývali duchovia. Pandémia sa zarezávala do každého z nás, ale predsa som sa išiel prejsť do mesta. Štvrtok doobeda – prázdne ulice, nikde žiadne autá. Svet po apokalypse.
Keď som kráčal po obchodnej ulici, všetky obchody boli pozatvárané, vo výlohách oznámenia o dočasnom zatvorení, ktoré trvá už mesiace. Drevenými lištami zakryté okná. Nikde ani len možnosť zakúpiť si občerstvenie. Depresii pomáha aj mrholenie a šero. Preto ma prekvapili pootvorené dvere a svetlo v jednej z prevádzok. Išlo o obchod drobného tovaru.
Zo zvedavosti som vstúpil dnu a hneď ma prekvapila príjemná jemná vôňa. Nikoho som nevidel, dvere sa za mnou zatvorili a ja som osamel. Police boli zaprášené a tovaru málo, svetlo nebolo príliš jasné a preto som poriadne nevidel žiadne nápisy. Po nejakom čase, kedy som sa tam začal cítiť sám a nesvoj, rozhodol som sa, že pôjdem preč. Lenže dvere nešli otvoriť a kľučka nešla stlačiť. V tom som začul zozadu nejaký pohyb. Len čo som sa otočil, uvidel som krásnu ženu vychádzajúcu spoza pultu. Tmavé obtiahnuté oblečenie, ktorému dominovalo mohutné poprsie – výrazné, veľké, ale sympatické. Na tvári sa jej črtal malý nos, prívetivý úsmev a oči, ktoré svietili do tmy. Zaujali ma jej tmavé rovné vlasy, ktoré končili na poprsí.
„Prepáč, že som ťa tak vystrašila.“ povedala a pristúpila ku mne.
„Nie, to je v poriadku….“ otočil som sa k nej celým telom, ale na viac som sa nezmohol.
„Čo ťa priviedlo do môjho obchodu?“ úsmev sa črtal čoraz výraznejšie.
„Len, zvedavosť slečna….“
„Anna.“ podišla ku mne a išla mi podať ruku.
Uhol som a vyhýbavo som jej odvetil, že sa to kvôli vírusu nemá.
Vtedy som prvýkrát videl ako zmenila výraz tváre. Srdečnosť vystriedal hnev.
Okamžite som zamrzol, ale vzápätí mi ponúkla, či mi nespraví nápoj.
Súhlasil som a vďačne som sa zahanbene usmial.
„Prepáčte, len…je to nebezpečné…toto všetko.“
„Miláčik, poznáš nebezpečie, len počkaj.“
Tomu som nerozumel. Mal som to pochopiť neskôr.
Čakal som kávu a ona predo mňa položila akýsi nápoj, ktorý som nepoznal. Tekutina bola do modra, ale parilo sa z nej. Horúci pohár som ešte nechytil, ale privoňal som k tomu. Ani vôňa mi nič nehovorila.
„Čo to je?“ spýtal som sa opatrne.
„Nápoj, ktorý budem predávať, keď sa znovu otvoria obchody.“
„Tie sa nikdy neotvoria!“ oznámil som jej, ako hotovú vec.
Štát nariadil, že kvôli neporaziteľnému vírusu bude stretávanie sa ľudí navždy zakázané.
„Napi sa.“ usmiala sa.
Napriek tomu, že bol nápoj ešte horúci, nechcel som jej protirečiť a pomaly som sa napil. Pofúkal som to a glg po glgu pomaly pil.
„Dobre…chytila mi ruku, tak je dobrý.“ usmiala sa.
Chutilo to výnimočne dobre.
„Ďakujem, ale už by som ozaj mal ísť. Čo som dlžný?“
„Nič zlatko, len…pôjdeš, keď budeš môcť.“
Tá žena ma začala desiť.
Chcel som sa postaviť, ale telo neposlúchalo.
Mozog vydal rozkaz, ale telo neposlúchlo. Nemohol som ani len zdvihnúť ruky.
„Čo si mi to spravila?“
„Ten nápoj, ešte ťa prekvapí.“ ten úsmev sa mi čoraz viac páčil.
Po pár minútach si kľakla predo mňa a začala mi dávať dole rifle. Nemohol som sa hýbať. Chcel som niečo povedať, ale namiesto „pusti ma!“ mi z úst vyšlo „ďakujem Madam!“
Viac prekvapene som nikdy nevyzeral.
„Tak vidíš, nápoj funguje drahý!“
Začala sa mi hrať s mužstvom, čoraz intenzívnejšie a intenzívnejšie. Bolo to príjemné a telom sa mi začalo rozplývať hrejivé teplo. Cítil som zvláštnu eufóriu, ktorá sa začala stupňovať potom čo ho vzala do úst a sala. Bola dokonalá. Chcel som ju chytiť za vlasy a pohladkať, ale ruky sa nehýbali.
„Stačí, stačí pusť ma už!“ povedal som, ale počula „Pokračujte, prosím Madam!“
Keby to aj niekto nahrával, nešlo by o žiadne znásilnenie, ale všetko by nahrávalo k tomu, že je to dobrovoľné.
Keď sala už pridlho a stále som mal orgazmus na krajíčku a ten neprichádzal, cítil som sa zúfalo. Čím dlhšie pokračovala, tým viac to bolo týranie a nebolo mi to príjemné.
Neviem kedy prestala, ale musel som zaspať.
Lebo keď som sa prebral bol som už inde. Ležal som v posteli, pod hlavou som mal malý vankúš a nikto nikde nebol. Miestnosť nebola veľká, ale pripomínala malú spálňu.
Okno bolo zatemnené roletami a ja som mohol vstať z postele. To ma prekvapilo natoľko, že sa mi zamotali nohy. Bol som nahý, ale aj tak som prv zamieril k dverám, ktoré neprekvapivo nešli otvoriť. Na malom stolíku bol džbán s tým prekliatym nápojom. Ešte sa z neho parilo. Vedľa neho boli na tanieriku sušienky a lístok:
Miláčik, nechala som ti niečo pod zub a pitný režim – ak budeš smädný, tak sa napi a to skôr či neskôr určite budeš. Ja prídem naspäť večer, tak krásny deň – potom sa ti budem venovať, neboj! Tvoja drahá pani Anna.
Sušienky som si dal a prišlo mi z nich tak sucho – že som ich potreboval zapiť. Nič iné k dispozícií nebolo. Ale odolával som a čakal. Sušienky naplnili prázdny žalúdok a bolo mi lepšie. Len som sa bál napiť, keď som vedel čo sa stane. Sadol som si na posteľ a rozmýšľal. Tá sviňa ma normálne uniesla! Nezmohol som sa na viac a smädilo ma. Sakra! Násilím som sa snažil otvoriť všetky možné otvory, búchal som na steny ale nič nepomohlo. Oblečenie sa samozrejme nikde nenachádzalo a ja už som cítil vyčerpanie. Neviem, čo to bolo za sušienky, ale po chvíľke som to vzdal a vypil som celý džbán. Liter tekutiny, len tak do mňa vletel. Ľahol som si do postele a zrazu som sa nemohol hýbať. Ale bolo mi príjemne. Postavil sa mi a bol som nenormálne vzrušený. Chcel som si ho chytiť do ruky, ale ruka neposlúchala. Sakra!
V takomto stave plnom frustrácie som vydržal hodiny, kým prišla Anna a oslobodila ma z utrpenia.
Nebol som priviazaný, ale nemohol som sa hýbať. Keď sa objavila vo dverách, tak sa usmiala.
„Tak ty zlatko na mňa takto poslušne čakáš? Si zlatý!“ tľapla rukami od radosti.
„Ty kurva!“ vykríkol som, ale z úst vyšlo „Miláčik, ďakujem, že si prišla!“
Bol som zmätený a rozkrokom mi zmietalo svrbenie a už už som chcel vyvrcholiť.
„Keďže sme spolu dnes čerstvo, prvý deň, môžeš vystreknúť miláčik.“ chytila ho do ruky a začala mi ho honiť tak rýchlo, že som ani nestíhal dýchať.
Potom spomalila, zrýchlila, spomalila….opakovala to niekoľkokrát.
„Lenže, keď vyvrcholíš, budeš smädný….“
„Aaaaaa!“ vyšlo zo mňa.
„Ako chceš! Ale na pitie je len ten nápoj!“
V momente som striekal ako nikdy, jej lepkavá ruka pokračovala a mne už to bolo priveľmi nepríjemné a zrazu som pocítil po úžasnom orgazme strašný smäd.
Anna si toho všimla a podala mi pohár k ústam a pomohla mi sa napiť.
„Super, zlatko! Si prvý, čo ten nápoj testuje. Som rád, že funguje.“
Rozprávala mi, že je vyštudovaná chemička a čas pandémie jej dal možnosť, súkromie a čas – pripraviť nápoj, ktorý si vysnívala. Vždy chcela ovládať chlapov a manipulovať proti ich vôli a hrať sa s ich mysľou a konečne jej to vyšlo. Lenže, ja som tu nechcel byť, len telo neposlúchalo. Čiže jej nápoj úplne nefunguje.
„Mimochodom, ten nápoj by mal mať postupný účinok, viem, že ma teraz nemáš rád, ale čoskoro ma budeš milovať.“
Pohladkala mi predlaktie.
„Potom, potom už nebudeš musieť piť žiadny takýto nápoj, ale budeš na mne závislí a budem pre teba všetkým.“
Dala mi pusu na pery.
„Dobrú noc zlatko, dobre sa vyspinkaj!“ postavila sa, zhasla a ešte predtým než utíchli jej kroky som za ňou zakričal: „ Ty sviňa, pusť ma!“ a z úst vyšlo „Milujem Vás, pani Anna!“
Zdroj: https://femdompoviedky.wordpress.com/v-jej-rukach/
Keď som kráčal po obchodnej ulici, všetky obchody boli pozatvárané, vo výlohách oznámenia o dočasnom zatvorení, ktoré trvá už mesiace. Drevenými lištami zakryté okná. Nikde ani len možnosť zakúpiť si občerstvenie. Depresii pomáha aj mrholenie a šero. Preto ma prekvapili pootvorené dvere a svetlo v jednej z prevádzok. Išlo o obchod drobného tovaru.
Zo zvedavosti som vstúpil dnu a hneď ma prekvapila príjemná jemná vôňa. Nikoho som nevidel, dvere sa za mnou zatvorili a ja som osamel. Police boli zaprášené a tovaru málo, svetlo nebolo príliš jasné a preto som poriadne nevidel žiadne nápisy. Po nejakom čase, kedy som sa tam začal cítiť sám a nesvoj, rozhodol som sa, že pôjdem preč. Lenže dvere nešli otvoriť a kľučka nešla stlačiť. V tom som začul zozadu nejaký pohyb. Len čo som sa otočil, uvidel som krásnu ženu vychádzajúcu spoza pultu. Tmavé obtiahnuté oblečenie, ktorému dominovalo mohutné poprsie – výrazné, veľké, ale sympatické. Na tvári sa jej črtal malý nos, prívetivý úsmev a oči, ktoré svietili do tmy. Zaujali ma jej tmavé rovné vlasy, ktoré končili na poprsí.
„Prepáč, že som ťa tak vystrašila.“ povedala a pristúpila ku mne.
„Nie, to je v poriadku….“ otočil som sa k nej celým telom, ale na viac som sa nezmohol.
„Čo ťa priviedlo do môjho obchodu?“ úsmev sa črtal čoraz výraznejšie.
„Len, zvedavosť slečna….“
„Anna.“ podišla ku mne a išla mi podať ruku.
Uhol som a vyhýbavo som jej odvetil, že sa to kvôli vírusu nemá.
Vtedy som prvýkrát videl ako zmenila výraz tváre. Srdečnosť vystriedal hnev.
Okamžite som zamrzol, ale vzápätí mi ponúkla, či mi nespraví nápoj.
Súhlasil som a vďačne som sa zahanbene usmial.
„Prepáčte, len…je to nebezpečné…toto všetko.“
„Miláčik, poznáš nebezpečie, len počkaj.“
Tomu som nerozumel. Mal som to pochopiť neskôr.
Čakal som kávu a ona predo mňa položila akýsi nápoj, ktorý som nepoznal. Tekutina bola do modra, ale parilo sa z nej. Horúci pohár som ešte nechytil, ale privoňal som k tomu. Ani vôňa mi nič nehovorila.
„Čo to je?“ spýtal som sa opatrne.
„Nápoj, ktorý budem predávať, keď sa znovu otvoria obchody.“
„Tie sa nikdy neotvoria!“ oznámil som jej, ako hotovú vec.
Štát nariadil, že kvôli neporaziteľnému vírusu bude stretávanie sa ľudí navždy zakázané.
„Napi sa.“ usmiala sa.
Napriek tomu, že bol nápoj ešte horúci, nechcel som jej protirečiť a pomaly som sa napil. Pofúkal som to a glg po glgu pomaly pil.
„Dobre…chytila mi ruku, tak je dobrý.“ usmiala sa.
Chutilo to výnimočne dobre.
„Ďakujem, ale už by som ozaj mal ísť. Čo som dlžný?“
„Nič zlatko, len…pôjdeš, keď budeš môcť.“
Tá žena ma začala desiť.
Chcel som sa postaviť, ale telo neposlúchalo.
Mozog vydal rozkaz, ale telo neposlúchlo. Nemohol som ani len zdvihnúť ruky.
„Čo si mi to spravila?“
„Ten nápoj, ešte ťa prekvapí.“ ten úsmev sa mi čoraz viac páčil.
Po pár minútach si kľakla predo mňa a začala mi dávať dole rifle. Nemohol som sa hýbať. Chcel som niečo povedať, ale namiesto „pusti ma!“ mi z úst vyšlo „ďakujem Madam!“
Viac prekvapene som nikdy nevyzeral.
„Tak vidíš, nápoj funguje drahý!“
Začala sa mi hrať s mužstvom, čoraz intenzívnejšie a intenzívnejšie. Bolo to príjemné a telom sa mi začalo rozplývať hrejivé teplo. Cítil som zvláštnu eufóriu, ktorá sa začala stupňovať potom čo ho vzala do úst a sala. Bola dokonalá. Chcel som ju chytiť za vlasy a pohladkať, ale ruky sa nehýbali.
„Stačí, stačí pusť ma už!“ povedal som, ale počula „Pokračujte, prosím Madam!“
Keby to aj niekto nahrával, nešlo by o žiadne znásilnenie, ale všetko by nahrávalo k tomu, že je to dobrovoľné.
Keď sala už pridlho a stále som mal orgazmus na krajíčku a ten neprichádzal, cítil som sa zúfalo. Čím dlhšie pokračovala, tým viac to bolo týranie a nebolo mi to príjemné.
Neviem kedy prestala, ale musel som zaspať.
Lebo keď som sa prebral bol som už inde. Ležal som v posteli, pod hlavou som mal malý vankúš a nikto nikde nebol. Miestnosť nebola veľká, ale pripomínala malú spálňu.
Okno bolo zatemnené roletami a ja som mohol vstať z postele. To ma prekvapilo natoľko, že sa mi zamotali nohy. Bol som nahý, ale aj tak som prv zamieril k dverám, ktoré neprekvapivo nešli otvoriť. Na malom stolíku bol džbán s tým prekliatym nápojom. Ešte sa z neho parilo. Vedľa neho boli na tanieriku sušienky a lístok:
Miláčik, nechala som ti niečo pod zub a pitný režim – ak budeš smädný, tak sa napi a to skôr či neskôr určite budeš. Ja prídem naspäť večer, tak krásny deň – potom sa ti budem venovať, neboj! Tvoja drahá pani Anna.
Sušienky som si dal a prišlo mi z nich tak sucho – že som ich potreboval zapiť. Nič iné k dispozícií nebolo. Ale odolával som a čakal. Sušienky naplnili prázdny žalúdok a bolo mi lepšie. Len som sa bál napiť, keď som vedel čo sa stane. Sadol som si na posteľ a rozmýšľal. Tá sviňa ma normálne uniesla! Nezmohol som sa na viac a smädilo ma. Sakra! Násilím som sa snažil otvoriť všetky možné otvory, búchal som na steny ale nič nepomohlo. Oblečenie sa samozrejme nikde nenachádzalo a ja už som cítil vyčerpanie. Neviem, čo to bolo za sušienky, ale po chvíľke som to vzdal a vypil som celý džbán. Liter tekutiny, len tak do mňa vletel. Ľahol som si do postele a zrazu som sa nemohol hýbať. Ale bolo mi príjemne. Postavil sa mi a bol som nenormálne vzrušený. Chcel som si ho chytiť do ruky, ale ruka neposlúchala. Sakra!
V takomto stave plnom frustrácie som vydržal hodiny, kým prišla Anna a oslobodila ma z utrpenia.
Nebol som priviazaný, ale nemohol som sa hýbať. Keď sa objavila vo dverách, tak sa usmiala.
„Tak ty zlatko na mňa takto poslušne čakáš? Si zlatý!“ tľapla rukami od radosti.
„Ty kurva!“ vykríkol som, ale z úst vyšlo „Miláčik, ďakujem, že si prišla!“
Bol som zmätený a rozkrokom mi zmietalo svrbenie a už už som chcel vyvrcholiť.
„Keďže sme spolu dnes čerstvo, prvý deň, môžeš vystreknúť miláčik.“ chytila ho do ruky a začala mi ho honiť tak rýchlo, že som ani nestíhal dýchať.
Potom spomalila, zrýchlila, spomalila….opakovala to niekoľkokrát.
„Lenže, keď vyvrcholíš, budeš smädný….“
„Aaaaaa!“ vyšlo zo mňa.
„Ako chceš! Ale na pitie je len ten nápoj!“
V momente som striekal ako nikdy, jej lepkavá ruka pokračovala a mne už to bolo priveľmi nepríjemné a zrazu som pocítil po úžasnom orgazme strašný smäd.
Anna si toho všimla a podala mi pohár k ústam a pomohla mi sa napiť.
„Super, zlatko! Si prvý, čo ten nápoj testuje. Som rád, že funguje.“
Rozprávala mi, že je vyštudovaná chemička a čas pandémie jej dal možnosť, súkromie a čas – pripraviť nápoj, ktorý si vysnívala. Vždy chcela ovládať chlapov a manipulovať proti ich vôli a hrať sa s ich mysľou a konečne jej to vyšlo. Lenže, ja som tu nechcel byť, len telo neposlúchalo. Čiže jej nápoj úplne nefunguje.
„Mimochodom, ten nápoj by mal mať postupný účinok, viem, že ma teraz nemáš rád, ale čoskoro ma budeš milovať.“
Pohladkala mi predlaktie.
„Potom, potom už nebudeš musieť piť žiadny takýto nápoj, ale budeš na mne závislí a budem pre teba všetkým.“
Dala mi pusu na pery.
„Dobrú noc zlatko, dobre sa vyspinkaj!“ postavila sa, zhasla a ešte predtým než utíchli jej kroky som za ňou zakričal: „ Ty sviňa, pusť ma!“ a z úst vyšlo „Milujem Vás, pani Anna!“
Zdroj: https://femdompoviedky.wordpress.com/v-jej-rukach/
