Sklamane pozerám na displej mobilného telefónu, ktorý leží vedľa mňa na pohovke. V telke beží nejaký nudný seriál, ktorého dej nie som schopný vnímať. Nielen preto, že som nevidel predošlé časti, ale preto, že som myšlienkami úplne inde.
Sakra, tú babu chcem!
Stretli sme sa náhodne - rozprávkovo. Lenže asi nemá záujem. Už je to hodina čo neodpísala. Je v práci? Nudím ju? Nie, nenapíšem jej, to by sa nehodilo. Mal by som ísť niečo robiť, aby som zahnal myšlienky. Beriem do ruky mobil a prezerám si jej profil na facebooku. Na fotke s jej nožičkou zastanem a z predstavy kľačať pri nich som myšlienkami už definitívne inde. Jej hypnotické nohy si vzali pozornosť už pri osobnom stretnutí, ak by sme sa stretli znovu...neviem čo by som robil. Prekonám nutkanie si to spraviť. Vypnem displej a zapínam hernú konzolu. Voľný a upršaný deň nepremrhám len tak, však ona sa ozve.
-Naozaj?
-Lenže v hlave sa mi víri jej čaro, jej nôžky, krásne modré oči s výraznými mihalnicami a okúzľujúce oblé prsia. Jej charizma s akou noblesou ma odstavila, vraj sa ozve. Vraj nie je čas na rozprávanie. Samé vraj a samé otázky. Nepoddala sa a to ma zaujalo.
Ubehol týždeň keď sa mi prišla od nej SMS – Madam Anita ťa očakáva v kaviarni u Strelca zajtra o 18:00.
Madam Anita, veď tak sa na facebooku nevolá, ale sms prišla od nej. Vážne som prekvapený.
Rozhodne ma to ale vzrušilo a od očakávania určite nezažmúrim v noci oči. Dal som si vaňu a predstavoval si, čo sa bude diať. Teším sa na ňu.
Oblečené som mal to najlepšie letné oblečenie, ktoré som v skrini našiel. Nič extra to nebolo, ale rozhodne som nešiel ako barbar z dediny. Tesne pred stretnutím som navštívil ešte kvetinárstvo a zakúpil jednoduchú červenú ružu. Keď som prišiel na miesto určenia. Sadol som si do kaviarne, ktorá zívala prázdnotou. Ťukal som do mobilu, listoval novinami a čakal, keď znenazdajky pri mne stála. ONA. Tá vznešená bytosť. Madam Anita.
„Teší ma, Madam Anita.“ usmievala sa na mňa šarmatná, energiu vyžarujúca brunetka. Vysoké opätky, drobná červená kabelka, bujné prsia – všetky atribúty ženskosti v jednej bytosti.
„Dobrý deň Madam“ odpovedal som prekvapene. Roztržito a nervózne.
Nebola to osoba na ktorú som čakal, ale niekto úplne iný. To je….zrada?
„Snáď nie si sklamaný – objednaj mi kávu a porozprávame sa.“ - s miernym úsmevom na mňa prehovorila.
Keď presso s mliekom pristálo na stole, zrovna mi pod stolom kopla do rozkroku.
Nečakane, až som skoro vykríkol. Kopla znovu, to už som čakal. Nebolo to silno. Až keď servírka odišla, tak prestala.
„Je s tebou sranda, Zuzana mala pravdu.“
„Poviem ti tajomstvo, ona o teba záujem nemá, má svojich známostí dosť. Ale dohodila ťa mne.“ miešala kávu a žmurkla.
„Ale...“ namietol som.
„Neprerušuj ma, rozprávam ja, otroci odpovedajú, len ak sa ich pýtajú.“
„Tichšie prosím...“
„Nehanbi sa, navyše to nikto nepočuje.“ po chvíľke dodala: „Hľadám otroka, už dlhšie som sama, viem, že som od teba o málo staršia, ale to ti nemôže vadiť. Podľa všetkého si môj typ, čo mi povedala Zuzana a zisťujem, že je to pravda.“
„Na kávu vás pozvem, ale týmto toto rande, či ako to nazvať končí, rozumiete?“ nemal som slov.
„Vykáš, to sa mi páči. Ale mal by si mlčať.“ prísne na mňa pozrela.
Už som sa medzitým uvoľnil, a kopla tak silno do rozkroku, že som skoro omdlel.
„Nemáš na výber zlatko, si submisívny, slobodný a ja potrebujem otroka. Takže spolupracuj. Verím, že sa ti to bude páčiť. Koniec koncov nemáš na výber.“
Zdvihol som sa na odchod.
„Zaplatím!“ zakričal som na obsluhu.
Dobehla servírka, dal som jej päť eur a išiel som na odchod.
Madam Anita, tam len nehybne zostala sedieť s otvorenými ústami.
Svoj drzí odchod si zaslúžila. Po príchode domov som zmrzol. Nevedel som nikde nájsť kľúče od bytu. Sakra! Tá suka. Buchol som päsťou do steny až ma zaboleli hánky. Teraz čo.
Keď som sa vracal späť do kaviarne – prišla mi SMS.
Adresa. Takže mal som pravdu, zobrala mi kľúče.
Nič sa nedalo robiť, vydal som sa tam.
Čo ma čakalo mi zmenilo život od podlahy.
Zazvonil som na zvonček, bzučák otvoril dvere, vystrelil som na piate poschodie. Dvere boli otvorené. Vyzul som sa a išiel som za zvukom. Toto nebol byt, to bola živá mučiareň. Plno nástrojov, nábytku, atmosférické osvetlenie, gynekologické kreslo. A Madam Anita, ktorá čakala v ľahkých bikinách a v sandáloch s vysokým opätkom len na mňa.
„Ak chceš kľúče od svojho bytu, tak budeš musieť vydržať trest, ktorý si zaslúžiš. Potom ti ich dám. To ti môžem sľúbiť. Všetko čo poviem, platí, to si zapamätaj.“
„Bez rečí! Teraz sa vyzleč do naha. Rýchlo. Plň iba to čo ti poviem. Čo by za to iní subíci dali a ty robíš drahoty!“
Strih. Opona sa zdvíha a ja kľačím privizaný o divný nábytok, tak aby môj zadok trčal na pospas osudu a rôznym nečakaným nástrojom.
Keď dopadla prvá rana zatmelo sa mi pred očami.
Ujsť nebolo možné, ale popravde mi to ani nenapadlo.
Druhá. Au! „Počítať a ďakovať bude kto?“
Pohladila mi zadok rukou. „Tak od začiatku a teraz počítaj.“
Plánovala mi spraviť hlboké modriny a rany do krvi. To bolo jasné.
Napočítal som päťdesiat rán, kedy som ledva dýchal. Spotený som posledný krát poďakoval. Nechala ma chvíľu tak, odfotila svoje dielo aj s mojou tvárou a potom mi to niečim príjemným jemne ponatierala.
Pred mojimi očami sa zjavili na zemi moje kľúče od bytu. Rozviazala ma a povedala, že môžem ísť a som voľný.
Ale v budúcnosti netaktnosť a drzé správanie nebude tolerovať a s takýmto ľahkým trestom nevycúvam.
Dorazil som domov bez toho aby som ju znovu uvidel. Vo svojom byte niekde medzitým zmizla a ja som svoje boľavé no príjemné dojmy nechápal.
Fotky kde som bol priviazaný a zmasakrovaný mi došli na mobil skrz MMS s dodatkom, že som kedykoľvek vítaný a rada si dá so mnou kávu znovu.
Bol som plný dojmov, spravila na mňa dojem, ale nútiť ma do niečoho čo nechcem…
Skutočne to nechcem, alebo si to namýšľam?
Túžil som po jemnej, nežnej Zuzane, ktorá ma zaujala svojim nôžkami a namiesto toho som sa stretol s nekompromisnou dominou, ktorá sa na mne vyzúrila. Páčilo sa mi to.
O týždeň sme sa stretli znovu.
Zdroj:https://femdompoviedky.wordpress.com/pribehove-serie/nekompromisna-domina-1/
Sakra, tú babu chcem!
Stretli sme sa náhodne - rozprávkovo. Lenže asi nemá záujem. Už je to hodina čo neodpísala. Je v práci? Nudím ju? Nie, nenapíšem jej, to by sa nehodilo. Mal by som ísť niečo robiť, aby som zahnal myšlienky. Beriem do ruky mobil a prezerám si jej profil na facebooku. Na fotke s jej nožičkou zastanem a z predstavy kľačať pri nich som myšlienkami už definitívne inde. Jej hypnotické nohy si vzali pozornosť už pri osobnom stretnutí, ak by sme sa stretli znovu...neviem čo by som robil. Prekonám nutkanie si to spraviť. Vypnem displej a zapínam hernú konzolu. Voľný a upršaný deň nepremrhám len tak, však ona sa ozve.
-Naozaj?
-Lenže v hlave sa mi víri jej čaro, jej nôžky, krásne modré oči s výraznými mihalnicami a okúzľujúce oblé prsia. Jej charizma s akou noblesou ma odstavila, vraj sa ozve. Vraj nie je čas na rozprávanie. Samé vraj a samé otázky. Nepoddala sa a to ma zaujalo.
Ubehol týždeň keď sa mi prišla od nej SMS – Madam Anita ťa očakáva v kaviarni u Strelca zajtra o 18:00.
Madam Anita, veď tak sa na facebooku nevolá, ale sms prišla od nej. Vážne som prekvapený.
Rozhodne ma to ale vzrušilo a od očakávania určite nezažmúrim v noci oči. Dal som si vaňu a predstavoval si, čo sa bude diať. Teším sa na ňu.
Oblečené som mal to najlepšie letné oblečenie, ktoré som v skrini našiel. Nič extra to nebolo, ale rozhodne som nešiel ako barbar z dediny. Tesne pred stretnutím som navštívil ešte kvetinárstvo a zakúpil jednoduchú červenú ružu. Keď som prišiel na miesto určenia. Sadol som si do kaviarne, ktorá zívala prázdnotou. Ťukal som do mobilu, listoval novinami a čakal, keď znenazdajky pri mne stála. ONA. Tá vznešená bytosť. Madam Anita.
„Teší ma, Madam Anita.“ usmievala sa na mňa šarmatná, energiu vyžarujúca brunetka. Vysoké opätky, drobná červená kabelka, bujné prsia – všetky atribúty ženskosti v jednej bytosti.
„Dobrý deň Madam“ odpovedal som prekvapene. Roztržito a nervózne.
Nebola to osoba na ktorú som čakal, ale niekto úplne iný. To je….zrada?
„Snáď nie si sklamaný – objednaj mi kávu a porozprávame sa.“ - s miernym úsmevom na mňa prehovorila.
Keď presso s mliekom pristálo na stole, zrovna mi pod stolom kopla do rozkroku.
Nečakane, až som skoro vykríkol. Kopla znovu, to už som čakal. Nebolo to silno. Až keď servírka odišla, tak prestala.
„Je s tebou sranda, Zuzana mala pravdu.“
„Poviem ti tajomstvo, ona o teba záujem nemá, má svojich známostí dosť. Ale dohodila ťa mne.“ miešala kávu a žmurkla.
„Ale...“ namietol som.
„Neprerušuj ma, rozprávam ja, otroci odpovedajú, len ak sa ich pýtajú.“
„Tichšie prosím...“
„Nehanbi sa, navyše to nikto nepočuje.“ po chvíľke dodala: „Hľadám otroka, už dlhšie som sama, viem, že som od teba o málo staršia, ale to ti nemôže vadiť. Podľa všetkého si môj typ, čo mi povedala Zuzana a zisťujem, že je to pravda.“
„Na kávu vás pozvem, ale týmto toto rande, či ako to nazvať končí, rozumiete?“ nemal som slov.
„Vykáš, to sa mi páči. Ale mal by si mlčať.“ prísne na mňa pozrela.
Už som sa medzitým uvoľnil, a kopla tak silno do rozkroku, že som skoro omdlel.
„Nemáš na výber zlatko, si submisívny, slobodný a ja potrebujem otroka. Takže spolupracuj. Verím, že sa ti to bude páčiť. Koniec koncov nemáš na výber.“
Zdvihol som sa na odchod.
„Zaplatím!“ zakričal som na obsluhu.
Dobehla servírka, dal som jej päť eur a išiel som na odchod.
Madam Anita, tam len nehybne zostala sedieť s otvorenými ústami.
Svoj drzí odchod si zaslúžila. Po príchode domov som zmrzol. Nevedel som nikde nájsť kľúče od bytu. Sakra! Tá suka. Buchol som päsťou do steny až ma zaboleli hánky. Teraz čo.
Keď som sa vracal späť do kaviarne – prišla mi SMS.
Adresa. Takže mal som pravdu, zobrala mi kľúče.
Nič sa nedalo robiť, vydal som sa tam.
Čo ma čakalo mi zmenilo život od podlahy.
Zazvonil som na zvonček, bzučák otvoril dvere, vystrelil som na piate poschodie. Dvere boli otvorené. Vyzul som sa a išiel som za zvukom. Toto nebol byt, to bola živá mučiareň. Plno nástrojov, nábytku, atmosférické osvetlenie, gynekologické kreslo. A Madam Anita, ktorá čakala v ľahkých bikinách a v sandáloch s vysokým opätkom len na mňa.
„Ak chceš kľúče od svojho bytu, tak budeš musieť vydržať trest, ktorý si zaslúžiš. Potom ti ich dám. To ti môžem sľúbiť. Všetko čo poviem, platí, to si zapamätaj.“
„Bez rečí! Teraz sa vyzleč do naha. Rýchlo. Plň iba to čo ti poviem. Čo by za to iní subíci dali a ty robíš drahoty!“
Strih. Opona sa zdvíha a ja kľačím privizaný o divný nábytok, tak aby môj zadok trčal na pospas osudu a rôznym nečakaným nástrojom.
Keď dopadla prvá rana zatmelo sa mi pred očami.
Ujsť nebolo možné, ale popravde mi to ani nenapadlo.
Druhá. Au! „Počítať a ďakovať bude kto?“
Pohladila mi zadok rukou. „Tak od začiatku a teraz počítaj.“
Plánovala mi spraviť hlboké modriny a rany do krvi. To bolo jasné.
Napočítal som päťdesiat rán, kedy som ledva dýchal. Spotený som posledný krát poďakoval. Nechala ma chvíľu tak, odfotila svoje dielo aj s mojou tvárou a potom mi to niečim príjemným jemne ponatierala.
Pred mojimi očami sa zjavili na zemi moje kľúče od bytu. Rozviazala ma a povedala, že môžem ísť a som voľný.
Ale v budúcnosti netaktnosť a drzé správanie nebude tolerovať a s takýmto ľahkým trestom nevycúvam.
Dorazil som domov bez toho aby som ju znovu uvidel. Vo svojom byte niekde medzitým zmizla a ja som svoje boľavé no príjemné dojmy nechápal.
Fotky kde som bol priviazaný a zmasakrovaný mi došli na mobil skrz MMS s dodatkom, že som kedykoľvek vítaný a rada si dá so mnou kávu znovu.
Bol som plný dojmov, spravila na mňa dojem, ale nútiť ma do niečoho čo nechcem…
Skutočne to nechcem, alebo si to namýšľam?
Túžil som po jemnej, nežnej Zuzane, ktorá ma zaujala svojim nôžkami a namiesto toho som sa stretol s nekompromisnou dominou, ktorá sa na mne vyzúrila. Páčilo sa mi to.
O týždeň sme sa stretli znovu.
Zdroj:https://femdompoviedky.wordpress.com/pribehove-serie/nekompromisna-domina-1/
