Čierno-čierna tma, taká aká len môže byť v tmavej pivničnej miestnosti bez okien. Jediným spoločníkom sú moje myšlienky a bolesť. Tá srší zo štipcov, ktoré mi pani Ester pripla na nahé telo – postupne na bradavky, uši, miešok a penis. Už pri pripínaní mi pripomínali, že to bude bolieť. Avšak to som ešte netušil čo sa stane potom. Na každú zavesila závažie a nechala ma napospas osudu. Kolíčky sa dostanú z môjho tela jedine ak ich porazí gravitácia. Na dôraz toho, že to myslí vážne odišla a zavrela dvere. Keby som nebol pripútaný o kríž, pričom aj hlava bola pevne pripútaná, tak by som sa aspoň si pokúsil nejak pomôcť. Už ma chytala panika, kolíčky sa nechystali na ústup. Koľko ešte môžu byť na mne? Pýtal som sa sám seba.
Cítil som sa ako vianočný stromček, už len zapáliť sviečky, aj keď myslím si, že aj to sa stane. Madam ma zavesí na strop a budem slúžiť ako živý luster v osemnástom storočí. Pani si sadne do rustikálneho kresla, naleje si červené víno a otvorí si historický román a bude si čítať pri osvetlení z môjho tela. Zasyčal som bolesťou, aspoň z bradaviek úspešne spadli kolíčky a v zápätí ich úspešne nasledovali tie na iných častiach tela, len z genitálií sa im nechcelo ani za nič na svete. Keď sa tak podarilo aj tam, pomaly sa otvorili dvere a do očí mi zasvietil pás ostrého svetla.
“Pozerám, že si štipcom dohovoril, šikovný, len čo je pravda.” komentovala situáciu sebavedomým hlasom pani Ester.
“Áno madam, dohovoril”
Nasledovala facka, sadla. “Kto si, myslíš, že si? Kto ti dovolil prehovoriť?” otázku potvrdila ďalšou fackou na druhú stranu tváre.
“Prepáčte Madam.”
A tretia. “Hlupák.” povedala a ani na mňa nepozrela.
Bez varovania si čupla k môjmu rozkroku a poriadne ho udrela.
Iba raz ako výstrahu, potom mu vrátila stratené závažia a aby ich nebolo málo, ešte pár kúskov pridala. Potom rovnaký počet umiestnila aj na bradavky a iné obľúbené miesta. Pole pôsobnosti rozšírila o podpazušie a vnútorné stehná, pupok a osobne som rád, že si nevšimla prázdne prsty.
Nutno uznať, že si postupné pozvoľné umiestňovanie užívala. Nikam sa neponáhľala a na každé jedno závažie mala svoj čas.
Vďaka jemnému osvetleniu som si všímal jej krásu a divý pohľad, ktorým na mňa sem-tam pozrela. Sršal z neho rešpekt.
Opakoval som si, že bez vyzvania nemôžem rozprávať. Nikdy.
Už nie som človek, som hračka.
Som len to čím si praje aby som bol.
“Teraz ťa tu nechám tak opäť, uvidíme, koľko času to zaberie tentokrát.”
Ladne odkráčala preč a zvuk jej vysokých kozačiek utíchol zavretím dverí.
Najviac vyrážala bolesť zo stehien, kto by to na také miesto povedal, tiaž na bradavkách bola naopak príjemnou. Až do momentu kedy sa kolíček takmer zošmykol. Takmer! Takmer! Tá bolesť bola na vykríknutie slova au. Našťastie som to vydržal. Pretože kto vie, či pani nepočúva za dverami. Aj keď to k takej dáme akou je neprísluší. Nie, to by nerobila.
Po pol hodine prišla Madam nečakane.
“To nie si schopný spraviť takúto jednoduchú úlohu?”
Násilím dala dole všetky závažia a pokračovala, keď som sa prestal mrviť.
“Nevadí, je to tvoj problém, budeme to trénovať až pokým to nebude stopercentné!”
Do úst mi vložila roubík, pevne utiahla.
A začala sa mi s ním hrať.
Keď stál v pozore, nazvala to nudou a nechala ho tak.
A opäť umiestnila kolíčky, tentokrát bez závaží.
Spočítal som ich už štyridsať, ale mohol som sa mýliť a evidentne pokračovala ďalej. Pri každom si dala pár sekúnd pauzu a sledovala moju reakciu. Osobne si myslím, že to skončilo niekde pri počte dvesto. Všade po tele.
Následne ma s nimi nechala osamote a opäť odišla. Táto hra na trpezlivosť sa mi prestala páčiť. Prečo sa mi aspoň poriadne nevenuje? Začínal som sa cítiť ozaj zbytočne. .
Horelo mi celé telo. Ako tak šprintoval čas, minúta po minúte sa hýbala čoraz pomalšie. Už som si začal zvykať na bolesť. Keď sa vo dverách opäť objavila, po dvoch žmurknutiach sa zjavila úplne pri mne s jazdeckým bičíkom v ruke.
To čo nasledovalo, neprajem nikomu. Tento koncert syčania a aukania skončil až v momente, kedy všetky kolíčky popadali na zem, keď som vravel, že mi horí celé telo, nebolo tomu tak. Platí to až teraz.
Po chvíľke sa na môj údiv zachovala nádherne, uvoľnila ma zo zovretia pevného kríža a zabalila ma do deky a doniesla uvarený teplý čaj. Rozprávala sa so mnou o pocitoch, ktoré som prežíval. Vraj už zajtra si to zopakujeme znovu. Pani Ester zhodnotila, že trénovanie je nevyhnutné.
Zdroj: https://femdompoviedky.wordpress.com/samostatne-poviedky/madam-ja-a-stipce/
Cítil som sa ako vianočný stromček, už len zapáliť sviečky, aj keď myslím si, že aj to sa stane. Madam ma zavesí na strop a budem slúžiť ako živý luster v osemnástom storočí. Pani si sadne do rustikálneho kresla, naleje si červené víno a otvorí si historický román a bude si čítať pri osvetlení z môjho tela. Zasyčal som bolesťou, aspoň z bradaviek úspešne spadli kolíčky a v zápätí ich úspešne nasledovali tie na iných častiach tela, len z genitálií sa im nechcelo ani za nič na svete. Keď sa tak podarilo aj tam, pomaly sa otvorili dvere a do očí mi zasvietil pás ostrého svetla.
“Pozerám, že si štipcom dohovoril, šikovný, len čo je pravda.” komentovala situáciu sebavedomým hlasom pani Ester.
“Áno madam, dohovoril”
Nasledovala facka, sadla. “Kto si, myslíš, že si? Kto ti dovolil prehovoriť?” otázku potvrdila ďalšou fackou na druhú stranu tváre.
“Prepáčte Madam.”
A tretia. “Hlupák.” povedala a ani na mňa nepozrela.
Bez varovania si čupla k môjmu rozkroku a poriadne ho udrela.
Iba raz ako výstrahu, potom mu vrátila stratené závažia a aby ich nebolo málo, ešte pár kúskov pridala. Potom rovnaký počet umiestnila aj na bradavky a iné obľúbené miesta. Pole pôsobnosti rozšírila o podpazušie a vnútorné stehná, pupok a osobne som rád, že si nevšimla prázdne prsty.
Nutno uznať, že si postupné pozvoľné umiestňovanie užívala. Nikam sa neponáhľala a na každé jedno závažie mala svoj čas.
Vďaka jemnému osvetleniu som si všímal jej krásu a divý pohľad, ktorým na mňa sem-tam pozrela. Sršal z neho rešpekt.
Opakoval som si, že bez vyzvania nemôžem rozprávať. Nikdy.
Už nie som človek, som hračka.
Som len to čím si praje aby som bol.
“Teraz ťa tu nechám tak opäť, uvidíme, koľko času to zaberie tentokrát.”
Ladne odkráčala preč a zvuk jej vysokých kozačiek utíchol zavretím dverí.
Najviac vyrážala bolesť zo stehien, kto by to na také miesto povedal, tiaž na bradavkách bola naopak príjemnou. Až do momentu kedy sa kolíček takmer zošmykol. Takmer! Takmer! Tá bolesť bola na vykríknutie slova au. Našťastie som to vydržal. Pretože kto vie, či pani nepočúva za dverami. Aj keď to k takej dáme akou je neprísluší. Nie, to by nerobila.
Po pol hodine prišla Madam nečakane.
“To nie si schopný spraviť takúto jednoduchú úlohu?”
Násilím dala dole všetky závažia a pokračovala, keď som sa prestal mrviť.
“Nevadí, je to tvoj problém, budeme to trénovať až pokým to nebude stopercentné!”
Do úst mi vložila roubík, pevne utiahla.
A začala sa mi s ním hrať.
Keď stál v pozore, nazvala to nudou a nechala ho tak.
A opäť umiestnila kolíčky, tentokrát bez závaží.
Spočítal som ich už štyridsať, ale mohol som sa mýliť a evidentne pokračovala ďalej. Pri každom si dala pár sekúnd pauzu a sledovala moju reakciu. Osobne si myslím, že to skončilo niekde pri počte dvesto. Všade po tele.
Následne ma s nimi nechala osamote a opäť odišla. Táto hra na trpezlivosť sa mi prestala páčiť. Prečo sa mi aspoň poriadne nevenuje? Začínal som sa cítiť ozaj zbytočne. .
Horelo mi celé telo. Ako tak šprintoval čas, minúta po minúte sa hýbala čoraz pomalšie. Už som si začal zvykať na bolesť. Keď sa vo dverách opäť objavila, po dvoch žmurknutiach sa zjavila úplne pri mne s jazdeckým bičíkom v ruke.
To čo nasledovalo, neprajem nikomu. Tento koncert syčania a aukania skončil až v momente, kedy všetky kolíčky popadali na zem, keď som vravel, že mi horí celé telo, nebolo tomu tak. Platí to až teraz.
Po chvíľke sa na môj údiv zachovala nádherne, uvoľnila ma zo zovretia pevného kríža a zabalila ma do deky a doniesla uvarený teplý čaj. Rozprávala sa so mnou o pocitoch, ktoré som prežíval. Vraj už zajtra si to zopakujeme znovu. Pani Ester zhodnotila, že trénovanie je nevyhnutné.
Zdroj: https://femdompoviedky.wordpress.com/samostatne-poviedky/madam-ja-a-stipce/
