Subinkovské úvahy

Klesám pred tebou na kolená a zrak upieram k zemi. Je to síce príkaz, ale jeden z tých, na ktoré čakám s radosťou a vzrušením, i keď oboje je ešte stále trochu poznačené rozpačitosťou; predsa len, je to zvláštna túžba. Pokľaknúť, oddať sa, dôverovať. Najmä to posledné je pre mňa nové, už je to dávno, čo mi životom prešiel človek, ktorý by toho bol hoden.
Ako som zistila, že ty si? Že s tebou budem v bezpečí? Netuším, kde sa to vo mne zrodilo, ale dnes už viem, že som bola tvoja dávno pred tým, ako som sa pre to vedome rozhodla.

Vnímam na sebe tvoj pohľad, kĺže sa po krivkách môjho tela a zanecháva za sebou chlad. Ach, to telo, s ktorým som nikdy nebola kamarátka, a teraz ho pred tebou musím odhaľovať v jeho plnej... pravde, nie kráse. Je mi ľúto, že nie je viac lahodiace oku, zaslúžil by si si to. Napriek tomu ti z tváre neviem vyčítať nespokojnosť. A možno ju len nechcem vidieť.

Zapínaš mi na krk obojok, ten najkrajší šperk. Svet akoby sa zavlnil, zmenil farby, a keď sa znovu zaostrí, všetko je tak, ako má byť. Viem, kto som, viem, kde je moje miesto; je to sloboda, akú som doteraz nepoznala. Rastie vo mne pokoj ale aj napätie. Taká, aká som a taká, aká môžem byť podľa tvojej vôle, kľačím ti pri nohách a dúfam v pohladenie po vlasoch.

Zvuk zacvaknutého vodítka. Až do tejto chvíle som blúdila svetom, stratená, ako zakotúľaná minca, ako zatúlané šteňa, ako Atlantída. Ale keď som na vodítku, stratiť sa nemôžem. Ty to nedopustíš.

Obliekaš ma do lán a čím viac ich uťahuješ, tým viac sa rozpletajú povrazy obáv, uzly nervozity. Mám na zápästiach putá, ale zato som zbavená okov pochybností. Cítim na rozpálenej pokožke tvoje dotyky. Nedá sa im uniknúť a to je dobre, inak by som sa ti zvíjala pod rukami, takto si každý jeden vychutnávam naplno. Tie nežné i štipľavé, bolestivé a zároveň vzrušujúce, trýznivo slastné... Nádherné. Za zvukov mojich vzdychov doluješ z môjho vnútra to, čo sa žiadnemu mužovi pred tebou nepodarilo, a potom zas a zas.

Zmocňuješ sa môjho tela, opantávaš moju myseľ a ja ti obe s radosťou prenechávam; v každom zmysle som celá iba tvoja.

Podrobená.
Spútaná.
Vďačná.

Viem, nezaslúžim si vždy odmeny a rozmaznávanie. Na stehná mi dopadajú rany biča, na brucho kvapky vosku, do pŕs sa mi zahrýzajú svorky. Po chrbte sa mi kĺže kocka ľadu, chodidlá mi šteklí pichľavé koliesko a rebrá zas tvoje neúprosné prsty. Najväčším trestom je však to, keď mi odoprieš seba - nesmiem sa na teba pozrieť, nesmiem sa ťa dotknúť. Nie vždy sa ovládnem. Skúšaš ma to odnaučiť inak - pre mňa je to však cena, ktorú som ochotná zaplatiť, aj keď som už celá rozboľavená a je čoraz ťažšie tú bolesť zniesť.
Radšej ma opäť uviaž, neviem ti odolať.

Toľko pocitov v jednej malej subinke. Toľko si ich vo mne rozvíril. A ja si už neviem spomenúť na to, aký bol život bez nich.

Ďakujem, pane.