Nebo, peklo, raj

"Dnes večer si krásna."
"Len dnes? Inokedy teda nie som?" poviem naoko urazene a zo spätného zrkadla sa na mňa spokojne škerí môj vlastný odraz. Mám rada tieto tvoje komplimenty, čo z teba občas len tak nečakane vypadnú.
"Zase provokuješ?" napomenieš ma, ale v tvojom hlase začujem pobavenie, ozajstné nebezpečenstvo mi nehrozí. Dnes máš dobrú náladu, drobné prehrešky prehliadaš.
Trochu stiahnem okno a nastavím tvár prúdu studeného vzduchu. Už sa takmer zotmelo, okolitá krajina ubiehajúca popri nás sa začína rozplývať v temnote. Rada cestujem potme, ale len s tebou, s nikým iným sa v aute necítim tak bezpečne. Teda až na chvíle, keď počas jazdy zdvihneš telefón, vtedy ma vždy vykrúca a najradšej by som ti dala frčku. No ale kde si ja také niečo môžem k tebe dovoliť.
Pootočím hlavu a nenápadne sa na teba zahľadím. Rada ťa pozorujem pri šoférovaní; pripadá mi neskutočne sexi, aký si pri tom sebavedomý a uvoľnený. Ja by som bola nalepená na prednom skle, žmúrila na cestu a kŕčovito zvierala volant v predpísanej polohe o desať dve, ty ho zvládaš jednou rukou a druhú máš položenú na mojom kolene, palcom ma po ňom hladíš. Všimneš si, že si ťa po očku obzerám a s úsmevom na mňa žmurkneš.
"Zavri už to okno, bude ti zima," prikážeš mi a potľapkáš ma po stehne.
"Nebude," protestujem, ale len tak pro forma, a hneď poslúchnem.
"Nie? A toto je čo?" Tvoja ruka putuje po mojej pokožke a mapuje pri tom zimomriavky. Za tie ale môžeš ty a tvoje dotyky, studený vzduch je v tom nevinne. Zatvorím oči. Škoda, že už sme takmer na mieste, bola to veľmi príjemná cesta... A nielen preto, že si sa počas nej zabával s ovládačom vibračného vajíčka, ktoré stískam medzi stehnami. Aj to ti o chvíľu budem musieť vrátiť, mám na sebe len letné šaty a pod nimi žiadne nohavičky, čo by ho udržali, keď vystúpim z auta.
Zastávame pod tvojím panelákom. Keď parkuješ, je to pre mňa ďalší afrodiziakálny pohľad, až sa prichytím pri myšlienke na to, či nie som úchylná, keď ma vie nabudiť také čosi. Vzápätí sa v duchu sama na sebe zasmejem - ako keby na tom záležalo, pri všetkých ostatných podivných veciach, čo ma vzrušujú...
"Nad čím rozmýšľaš, že máš pri tom taký pekný úsmev?" vytrhneš ma zo zamyslenia a spomínaný úsmev sa ešte viac rozšíri.
"Nad tvojimi úžasnými šoférskymi schopnosťami."
"Zase toto? Ach ty," brnkneš mi ukazovákom po nose, potom zvážnieš a zahľadíš sa na mňa tak, ako to vieš len ty, skúmavo a uprene, a ja ako vždy neviem, či to vzdať a radšej uhnúť očami, alebo sa v tých tvojich utopiť. Odopneš si pás a pomaly sa ku mne nakláňaš, to už nevydržím a klopím zrak. Siahnem po svojom páse, ale klepneš ma po ruke a odsunieš ju; ešte ma chceš mať pripútanú, aspoň symbolicky.
"Zavri oči. A ani sa nepohni." Ako rozkážete, pane.
Cítim tvoj teplý dych na svojej tvári, si pri mne tak blízko ako sa len dá bez toho, aby si sa ma dotkol. Nerobíš nič, len ma dráždiš napätím... A funguje to dokonale. Zrazu mám vo vlasoch tvoje prsty, zovrieš päsť a potiahneš mi hlavu dozadu aby som ti nastavila krk. Hladne sa mi doň zahryzneš, druhou rukou mi zablúdiš do výstrihu a pevne zovrieš pravú bradavku; už dávno sú obe tvrdé a snaživo sa ti ponúkajú, nehanebnice jedny. Potichu zastonám, telom mi zalomcuje vlna slasti a usadí sa dole, v mieste, o ktoré sa ešte stále opiera vajíčko - ach, aká škoda, že teraz je vypnuté a nehybné. Tvoje ústa sa aj naďalej venujú môjmu hrdlu, prechádzaš mi perami po čeľusti a keď nimi poláskaš aj uško a potom sa mi aj doň poriadne zakusneš, mám čo robiť, aby som sa ovládla a zostala pokojne sedieť. Rozpaľuješ ma a ja cítim, ako ma ten oheň zvnútra roztápa - zrejme preto cítim medzi nohami mokro...
Oslobodíš zo zovretia moju bradavku a ucítim tvoju dlaň na stehne. Zamieri po ňom nahor a keď sa stratí pod lemom šiat, takmer ani nedýcham. Dúfam však márne, akurát mi spomedzi stehien vytiahneš vajíčko, kamsi zmiznú aj tvoje bozky a pocit blaha pomaličky odoznieva. Frustrovane sa zamrvím a zaskučím.
"Deje sa niečo?" pobavene sa opýtaš a zľahka ma zaťaháš za prameň vlasov. Risknem to a pozriem na teba, potmehúdsky sa usmievaš a tváriš sa náramne spokojne. Veľmi dobre vieš, že za jediný dotyk tvojich šikovných prstov na rozhorúčenej mušličke by som teraz zradila vlasť. Napriek tomu odpovedám: "Nie, pane."
"Myslel som si. No poď." Odcvakneš mi pás.
Bývaš síce len na druhom poschodí, ale aj tak privolávam výťah, schody by moje nohy po celom dni strávenom v sandálkach na podpätkoch asi neprežili. Kým naň čakáme, vo vchode sa objaví tvoj sused, ten protivný, čo ma zvykne baliť, a ty mi automaticky ovinieš ruku okolo pása a pritiahneš si ma bližšie. Vo výťahu mi stojíš za chrbtom, bradou sa opieraš o vrch mojej hlavy a objímaš ma. Na nezainteresovaných by to mohlo pôsobiť sladko a romanticky, ja tam ale vnímam podtón, ktorým dávaš dotieravému susedovi jasne najavo: Moja! Páči sa mi to.
Konečne sa za nami zatvárajú dvere bytu a s povzdychom úľavy sa vyzúvam. "Ako je možné, že sa také krásne topánky v priebehu dňa zmenia na mučiaci nástroj?" frflem.
"Neboj," zasmeješ sa, "to je na dnes tvoje posledné ozajstné trápenie."
Prekvapene na teba pozriem. "Ako to?"
Vystrieš ku mne ruky, pohladkáš mi ešte stále vztýčené bradavky, čo sa pretláčajú cez podprsenku aj šaty, prstami tie dva malé kopčeky silno prištipneš a pomaly si ma za prsia priťahuješ k sebe. "Dnes ťa chcem rozmaznávať," zašepkáš mi zmyselne do ucha, až zostanem slabá v kolenách. Ešte stále mi stláčaš a žmolíš bradavky, zrýchľuje sa mi dych a v mušličke opäť zapulzuje vzrušenie. "Čo iné si zaslúži šikovná subinka, ktorá zoštátnicovala na samé áčka?"
Usmievam sa. Z tvojej pochvaly a uznania mám oveľa väčšiu radosť, než z tých písmeniek, i keď boli poctivo odpracované a stáli ma kopu sebazaprenia.
"Takže žiadne šteklenie, vravíš?" podpichujem.
"No dobre, to ti sľúbiť nemôžem," uškrnieš sa, pustíš jednu z bradaviek a prejdeš prstami na krk a kľúčne kosti. Zatiaľ nežne, akoby si ma hladil svojím obľúbeným pierkom.
"Ani po zadku nedostanem?" Trochu sa zahanbím, keď začujem v nádych sklamania v svojom hlase, roztrasenom z tvojho dráždenia.
"Môžeš. Ale musíš o to pekne poprosiť."
Hmmm...
Takže tak. Rozlúčka so slobodou, dá sa povedať. Dnes sa mi skončil sladký život študentky a v schránke mám povolávací rozkaz do reálneho života. A tak, ako ma sem osud náhodou zavial, ma teraz neľútostne strháva z nôh a chce ma odfúknuť naspäť tam, odkiaľ som prišla. Neviem, či sa ešte niekedy vrátim. Neviem, či sa po dnešku ešte uvidíme. Neviem nič. Ale teraz... Teraz ma to ešte trápiť nemusí. Teraz ma čaká nebo, snáď i trochu pekla, ale každopádne raj.