10 zlomov

Mnohokrát som sa zamýšľala na tým prečo mám túto chuť, ako by to niektorý nazvali úchylku. Túžim po tom byť navždy lolitkou, ockovým malým dievčatkom. Toto nie je veselý, ale ani smutný príbeh, je to príbeh všetkých emócií.

Kde inde takýto príbeh môže začať ako v detstve? Doma? U môjho ocka? Áno, presne tu začína.

Keď som mala tri roky otec ma vzal od matky. Plakala som. Mama mi chýbala, ale on mi našiel novú mamu. A časom som aj zabudla na to, že existuje aj iná mama, biologická. Avšak keď som mala sedem rokov tak sa ocino rozviedol s mojou náhradnou maminou. Samozrejme, ja som sa musela presťahovať k ocinovi. Mal dom, v ktorom takmer nič nebolo. Hovorilo sa tomu bývanie v bojových podmienkach. Tým že otec nikdy nemal problém s peniazmi, tak dom dal rýchlo do poriadku. Síce na úkor času so mnou. Celé detstvo som sa aj tak tvárila, že mi to nevadí. Stále som bola, podľa spoločnosti, problémové dieťa. Neriadila som sa pravidlami. Dožadovala som sa neustálej pozornosti od všetkých. Vždy som si odmala zaslúžila pozornosť všetkých naokolo. Či už to bolo v dobrom alebo v zlom. Chýbalo mi pohladenie, záujem môjho ocina upútavala som na seba pozornosť tým, že som mu kradla peniaze. Robila som problémy. Bola to však drsná láska. Zákazy, bitky a ponižovanie boli takmer na dennom poriadku. Začala som sa utiekať ku knihám. Bolo to obdobie Harryho Pottera. Dodnes túto ságu o mladom čarodejníkovi milujem. Ale zas, aby sme sa nedostali k nedorozumeniam mala som aj kamarátov. Tým, že som často mala domáce väzenie knihy boli skvelým únikom z reality. Mala som desať rokov, keď som sa rozhodla siahnuť po knihe, o ktorej sa tvrdí, že je píliš zložitá pre deti, Malý Princ. Tým to neskončilo knihy, knihy, knihy. Za týždeň som bola schopná prečítať aj dve tri knihy. Krásne to pomáhalo môjmu IQ. Podporovalo to moju fantáziu, ktorá bola stále veľká. Tým, že otec bol stále v práci mala som dosť času na svoju fantáziu. Musela som byť samostatná. Odmala som bola vedená k práci. Čím som bola staršia, tým viac ma to lákalo odsťahovať sa. Nechápte ma zle, moje detstvo bolo aj pekné. Chodili sme na chaty, výlety a občas sme si spolu pozreli telku, ale keď si vezmem iné rodiny bolo toho málo. Iné deti majú rodičov doma aj po obede. Ja som ocina mala doma len v noci. Chodil domov, keď som ja zaspávala. Odchádzal skoro ráno. Cez týždeň som ho videla iba vtedy, keď som potrebovala peniaze na niečo do školy. Častokrát ani vtedy. Žiacku knižku som mu nechávala na kuchynskom stole s malým odkazom. Takto to fungovalo veľmi dlho. Keď som

mala osemnásť odsťahovala som sa k mame. Ona mi dávala to, čo mi ako dieťaťu chýbalo. Pocit, že niekoho zaujímam, keď bol problém, rozprávali sme sa o ňom a spoločne sme hľadali riešenia. Rozumeli sme si . Našťastie tým, že som mala myseľ napumpovanú motiváciou a znalosťami ma mama nedokázala ovplyvniť v tom, aby som sa vzdala svojich snov.

Celú strednú školu som si žila vlastný svet. Písala som poviedky, knihu a básne. Perá v mojej ruke priam horeli, keď som začala písať nemalo to konca. Moje slovenčinárky ma zbožňovali ani jedna z nich ani na sekundu nemala pochybnosti o tom , že mám talent. Jediná moja chyba bola v tom ohľade, že keď som sa presťahovala k mame prestala som písať, ba dokonca aj čítať. Jediné, čoho som sa nevzdala bolo fotenie a maľovanie.

V devätnástich rokoch nastal prvý zlom. Dala som si prvé tetovanie. Toto tetovanie som plánovala od svojich pätnástich.

Druhý zlom, pozvánka na talentové skúšky na školu úžitkového výtvarníctva v Košiciach.

Tretí zlom, prijali ma na školu do Košíc. Bola som šťastná jak blcha.

Štvrtý zlom nastal dva mesiace po tom ako som sa nasťahovala do Košíc. Bolo to v deň mojich menín. Napísal mi muž. Nie obyčajný muž, ale muž, ktorý bol odo mňa o šestnásť rokov starší. To bol ten najväčší zlom, kedy som si to všetko začala uvedomovať. Svoju minulosť, prítomnosť a budúcnosť. On bol zlom, ktorý som potrebovala. Páčil sa mi záujem a podpora (psychická) staršieho muža. Nedávala som tomu veľký význam. Neprišlo mi zvláštne prečo práve on. Zamilovala som sa doňho okamžite. Síce sme sa nestretávali často, ale stále som naňho myslela.

Piaty zlom nastal, keď som aj vďaka nemu spoznala na vlastnej koži pojem BDSM. Začala som experimentovať aj s ním aj s inými mužmi. Roleplay. Och, áno. Fantastická praktika. Tým, že som lolita, mladá a chutná, priťahovala som starších mužov, ktorým veľmi vyhovovalo, že som nie len lolita ale aj submisívna. Vyhovovalo im, že si zo mňa mohli urobiť na čo mali chuť. Bola som ich malá kurvička, mačička, neposlušná študentka alebo nenásytná suka. Nie, nečítajte to tak zhrozene, neodsudzujte ma. Skúšala som nové veci, chcela som vedieť, kde sú moje hranice, čo áno a čo už naopak nie. Toto skúšanie a experimentovanie s mojimi sexuálnymi hranicami trvalo asi tri roky. Kým neprišiel šiesty zlom.

Zlom keď prišla roleplay ockove malé dievčatko. Vtedy som sa našla a cítila som sa dokonale šťastná. Orgazmy prichádzali jeden za druhým, keď ma chlap

šukal odzadu, držal ma za vlasy a šepkal mi aká som poslušná ockova kurvička. Ocka musím poslúchať. Ocko musí byť spokojný aj malá dcérenka bude šťastná a bude sa jej venovať. Vtedy to prišlo ako blesk z jasného neba. Moje myšlienky sa uberali smerom k tomu, že chcem byť ockova dcérenka, ktorej sa bude venovať, keď bude poslušná a bude robiť ocka šťastným.

Siedmy zlom v mojom živote nastal, keď sa mama rozhodla, že zo mňa dostane nejaké peniaze. Udala ma, že som ju okradla. Na rad prišli depresie a súhrn nešťastných okolností v mojom živote. Našla som si prvú prácu, no rýchlo som o ňu aj prišla. Behanie po polícii. Vyhodenie z bytu od človeka, ktorý si hovoril kamarát. Prišla som o ďalšiu prácu, o ďalšie bývanie a takto sa to opakovalo takmer rok.

Prišiel ôsmy zlom. Bol to môj prvý súd v živote. Síce ho sudkyňa odročila, ale vedela som, že to pôjde konečne dobre. Po súde som šla do práce s tým, že dávam výpoveď a urobím niečo so svojím životom, že ho zmením.

Deviaty zlom bol zlom, ktorý mi nabil život energiou, šťastím a motiváciou, že dokážem čokoľvek na čo siahnem. Bola to moja nová práca, ktorá mi dávala možnosť rastu a zadupávala moje myšlienky na akúkoľvek stagnáciu. Tým, ž som bola šťastná a spokojná mohla som znova začať robiť veci, ktoré ma tešili. Stretávať sa s mužmi a objavovať svoju sexualitu. Bola som šťastná a moje sebavedomie rapídne rástlo. Túžila som stále viac a viac po tom byť ockove malé dievčatko. Nastal malý zádrhel, nedokázala som nájsť ocka. Chýbalo mi to. Začala som sa znova stretávať so staršími mužmi. Nič nepomáhalo. Chýbala mi jediná osoba, on, pán dokonalý.

Desiaty zlom. Po dlhom čase som sa s pánom dokonalým stretla a začali sme budovať to, čo sme tak dokašľali. Stále mi však vŕtalo hlavou, prečo chcem byť práve jeho malé dievčatko. Prečo ho chcem volať ocko?

Prišla som na to, on bol tým, čo som videla vo svojom ocinovi. Muž, ktorý cez všetko zlé i dobré chce, aby som bola šťastná. Bol svojím spôsobom verzia môjho otca. Úspešný, sebavedomý, tajuplný, ale milý. Bol a je to muž, ktorý chcem, aby mi dal to čo mi ocino v detstve nedával. Nechcem, aby ho nahradil úplne. Chcem, aby zaplnil to prázdne miesto, ktoré vo mne ostalo po tom čo som od otca odišla.

Toto je však hudba budúcnosti, uvidíme ako to bude ďalej vypadať.