Katarína uchopila kľučku od dverí kuchyne, kam ju jej nový pán poslal na výpomoc. Pod bielizňou stále cítila zvyšky vosku, zaschnutého medzi chĺpkami v lone, spomienky, na ich spoločnú noc. Michal trval na tom, aby si ho dnes nezmývala a nosila ho ako memento. Pri každom pohybe ho na sebe cítila a myslela na neho, až z toho na jej tvári vystupoval rumenec. Opatrne otvorila dvere a zalialo ju ďalšie teplo nesúce sa z veľkého kamenného ohniska vmurovaného do protiľahlej steny. Pred ním dominoval miestnosti podlhovastý stôl, okolo ktorého sa v hojnom počte pohybovalo služobníctvo. Čo chvíľa z neho premiestňovali ingrediencie do kotlov zavesených nad ohniskom, aby ich následne uvarené vyberali a ukladali do nespočetných cínových mís.
„Zavri tie dvere dievča!“ ohriakol Katarínu starší podráždený muž malého vzrastu, podľa oblečenia a vystupovania človek zodpovedný za chod kuchyne. „A kto vôbec si? Máš na sebe šat slúžiacich, ale nepoznám ťa.“
„Ja som Katarína,“ uklonila sa, „pán Michal ma sem poslal na výpomoc.“
„Och áno, ty musíš byť to nešťastné dievča zo včera. Počul som, čo sa privodilo,“ zmenil sa jeho hlas z nahnevaného na súcitný. „Je mi to ľúto. Panstvo vie byť niekedy až neprimerane kruté na poddaných. Obzvlášť to naše.“
Poslednú vetu doplnil pološeptom.
„Nebola to najhoršia vec, aká ma včera postretla,“ vzpriamila sa Katarína pri myšlienke na Turkov.
Muž si ju premeral udiveným pohľadom. Potom ako by sa rozpamätal, že sa ešte nepredstavil.
„Ja som Tomáš, hlavný kuchár na tomto hrade,“ utrel si ruku do zástery a podal jej ju. „Pre mladé dievča ako ty, to tu nie je moc bezpečné,“ poznamenal významne.
„Pán Michal mi poskytol ochranu,“ odvetila Katka, nevediac, či sa tým snaží presvedčiť Tomáša alebo samú seba.
Mimika kuchárovej tváre však svedčila o zjavných pochybách.
„No, nech je to ako chce, už si tu a ruka navyše sa zíde,“ prehovoril nakoniec, „poď za mnou, pomôžeš mi s prípravou šafranovej omáčky.“
Katka ho nasledovala ku ohnisku. Už o varení čo to vedela, no hlavnému kuchárovi sa nemohla rovnať. To platilo najmä o rozmanitosti ingrediencii, a taktiež obsahu mäsa, ktoré sa na rozdiel od biednych pomerov, v ktorých vyrastala dostávalo hojne na panský stôl.
S prípravou jedla pokračovali, až kým do kuchyne nevstúpila Žofiina slúžka Zuzana, ktorá oznámila, že jej pani očakáva obed. Tomáš následne zavelil, aby sa každý služobník chopil jednej misy z už dokončených chodov a spoločne vyrazili k panskej jedálni. Kataríne pridelil polievku. S ňou spoločne so zvyškom služobníctva kráčala do schodov a mala čo robiť, aby ju skoro plnú nerozliala. Z toho, kam išli, mala strach. Správca hradu bol starý oplzlý muž a jeho najbližší familiári predstavovali rovnaké riziko. Bol to nápad samotného kňaza Mikuláša, aby ju včera podrobili skúške bičom a následne sa dcéra správcu hradu Žofia sťažovala na jeho slabé vykonanie.
Katarínino prekvapenie bolo veľké, keď v jedálni za panským stolom sedel namiesto správcu Michal so Žofiou. Z Michalovej prítomnosti sa jej rozbúšilo srdce a ako pokladala jedlo na stôl, ucítila na sebe jeho pohľad.
„To stačí, môžete ísť,“ pokynula Žofia na kuchára Tomáša.
Ten sa práve chystal odokryť misu a predstaviť, čo dnes pripravili, no po jej slovách sa s miernou úklonov pobral ku dverám a naznačil slúžiacim, aby ho nasledovali.
„Až na to dievča, to tu ostane“ kývla mladá šľachtičná smerom ku Kataríne.
„Volá sa Katka,“ podotkol Michal, avšak dcéra správcu hradu len ľahostajne mávla rukou.
Zvyšok služobníctva kvapne opustilo jedáleň. Jediní, kto okrem Michala so Žofiou ostal, bola Katarína a Žofiine dve slúžky. Tie začali naučeným spôsobom pomáhať svojej panej so stolovaním. Zuzana jej podala strieborný príbor a k pravici položila pohár tokajského vína. Margita zatiaľ nakladala na cínový tanier pokrmy, na ktoré šľachtičná ukazovala prstom zdobeným drahým prsteňom. Michal sa prežehnal a bez okolkov si rukami naložil na tanier kačacie mäso. Naklonil sa cez stôl ku karafe a nalial aj sebe za pol pohára tokajského.
„Aký má vôbec význam zaobstarávať si slúžku, keď sa obsluhuješ sám?“ podotkla s miernou uštipačnosťou v hlase Žofia.
„Naložiť si jedlo na tanier ešte zvládnem,“ pousmial sa Michal s pohľadom na Zuzanu, ktorá svojej panej práve krájala mäso.
„To síce áno, ale služobníctvo je nutné ustavične zamestnávať, inak zlenivie,“ poznamenala vážne Žofia. „Keď je lenivé, nevykonáva svoju prácu dôsledne. Však Gita?“
Dcéra správcu hradu strelila očami po svojej slúžke. Margita len ticho so sklopenou hlavou pritakala. Michal tomu však nevenoval pozornosť a z kačacej nohy vytrhol stehno.
„Gita, prečo neukážeš pánovi Michalovi, ako má naložiť s lajdáčkami ako si ty?“ rozhodla sa Žofia upútať jeho záujem.
Michal zdvihol tmavé obočie. Jeho údiv bol ešte väčší, keď zo seba dievča bez slova zhodilo šaty. Nahá ako prst si s pohľadom stále sklopeným do zeme zahanbene zakryla ohanbie a prsia. Žofia ju surovo schytila za lakeť a nasmerovala chrbtom ku stolu, vystavujúc tak všetkým na obdiv jej čerstvé rany, kontrastujúce s bielou pokožkou. Margita tlmene zavzlykala. Michalovi mu ju prišlo ľúto. Na Katku včera tiež nebol práve nežný, avšak v ich prípade to bolo obojstranne dobrovoľné. Rozhodol sa, nenechať v tom úbohú slúžku samú.
„Nevedel som, že slúžiace obsluhujú tiež nahé,“ prehovoril Michal s pretvarovanou nevedomosťou. „Katka, vyzleč sa aj ty!“
Katarína strnula. Do tejto chvíle len nezúčastnene načúvala ich rozhovoru. Nemala dobrý pocit, opäť sa obnažovať pred Žofiou. Bála sa, kam to môže zájsť. Neodvažovala sa však protestovať a neostalo jej nič iné, iba sa spoľahnúť, že v najhoršom ju Michal pred sadistickou šľachtičnou ochráni. Nesmelo rozviazala šnurovačku svojho živôtiku a uvoľnené šaty jej skĺzli cez bedrá k členkom.
Michal ďalej okusoval kosť, ako by sa takto vyzliekala každý deň, zato Žofia ju hltala očami. Pohľadom prešla od ramien, na ktorých končili rany zo včera, cez chudé brucho k lonu, nesúce znaky včerajšej hry s voskom. Katarína si všimla jej pohľadu, avšak rozhodla sa nezakryť svoje pohlavné znaky ako Margita. Ruky si založila za chrbát, hrdo vypäla hruď a postavila sa vedľa Michalovej stoličky, vyčkávajúc ďalším príkazom.
„To sa nám ten počestný obed máličko zvrháva,“ dodala Žofia nespúšťajúc z Kataríny oči naplnené vzrušením. „Zuza, na čo čakáš? Počula si pána Michala, slúžiace budú nahé!“
Zuzana uposlúchla a onedlho už všetky tri dievčatá stáli bez oblečenia okolo jedálenského stola. Michal pokynul rukou Kataríne, aby pristúpila bližšie, potom prstom namieril k zemi. Tá si ako v tranze kľakla k jeho nohám. Cítila sa ako sučka, keď zdola hľadela na svojho pána, ani nevedela prečo a oddane objala jeho nohu obutú v čižme. Michal jej daroval vlažný úsmev, po ktorom jej k perám priložil kúsok mäsa. Katka ho vzala do úst a prehltla. Akoby na prejav vďaky ešte olízala krúživými pohybmi jeho mastné prsty od omáčky, nechávajúc tak priechod fantázii, čoho ďalšieho by sa mohol jej jazyk takto dotýkať.
Pre dvoch ľudí bolo chodov skutočne veľa, a tak netrvalo dlho, kým sa obaja stolovníci nasýtili. Slúžky následne spratali stôl. Zuzana na prázdne miesto pred svoju paniu položila zázvor a pohár s vodou, ktorá musela byť podľa pary horúca. Žofia strieborným nožom očistila zázvor od šupy a malé časti žltého jadra nakrájala do pohára.
„To mi poradila bylinkárka na podporu zdravia v tieto chladné mesiace,“ vysvetlila, keď si všimla Michalov zvedavý pohľad. „Zaujímalo by ma, ako liečia nachladnutie Turci.“
„Prečo práve Turci?“ spýtal sa.
„Orientálna medicína je údajne vyspelejšia, než tá európska. Mohli by sme sa ňou inšpirovať, ako to inak robíme aj v ostatných oblastiach nášho života. Napríklad tvoj dolomán sa výrazne ponáša na turecký kaftan.“
„Ich kultúra je bezpochyby zaujímavá,“ prisvedčil Michal. „Ján Kružič mi rozprával mnoho príbehov o Konštantínopole, kde ho behom jeho zajatia Turci odviezli za účelom výkupného. Mesto chránia hradby, zbudované ešte rímskymi cisármi, ktoré zdolali až turecké bombardy, a za nimi sa nad Bosporom týči chrám, aký nemajú ani v Ríme.“
„Konštantínopol by som chcela jedného dňa vidieť,“ odvetila zasnene, „ale nie všetci majú také šťastie. Neurodzených ľudí berú bez pardonu do otroctva.“
Žofia si opatrne odchlipla zo svojho nápoja.
„Počula som hrozné príbehy, ako si na zajatcoch vynucujú poslušnosť. Najtvrdohlavejším otrokom, ktorí odmietajú uznať svojich nových pánov sa údajne neostýchajú strčiť ošúpaný zázvor do zadku,“ ako na ukážku pozdvihla ten svoj nad stôl a hlas jej potemnel. „Možno by sme to mohli vyskúšať na tvojej sučke a prirobiť jej tak chvostík. Včera ste pôsobili, že sa vám to obom páčilo a stopy vosku na jej chĺpkoch sú tiež veľavravné.“
Katka kľačiaca pri Michalových nohách pozrela vystrašene hore. Chcela namietať, avšak v poslednej chvíli si uvedomila, že by nemala vstupovať do ich rozhovoru. Výsledkom bolo hlesnutie, ako od skutočnej sučky.
„Zdá sa,“ poznamenal Michal, „že chuť na moju chránenku ťa neopúšťa.“
Žofia cez kyslý úsmev ucedila: „Nemôžeš si ju nechávať len pre seba.“
„Práveže môžem, je to moja vojenská korisť.“
„Čo tak si o to zahrať? Na oplátku môžem staviť dve moje.“
Michal sa chystal namietať, no Žofia ho predbehla.
„Nemyslím ju samotnú. Je mi jasné, že sa jej nevzdáš. Kto prehrá, jeho slúžka dostane zázvorový chvostík.“
Margita so Zuzanou sa pohľadom podobným tomu Katkinmu pozreli na Michala.
„Neholdujem hazardu,“ odpovedal.
Žofia si zlostne založila ruky na prsiach. Michal sa len pobavene usmial.
„Proti partii šachu by som však nenamietal,“ pozrel na malý stôl so šachovnicou v rohu jedálne, na ktorý dopadalo svetlo cez zasnežené okno.
Žofia bez slova vstala a zamierila k nemu. Automaticky si sadla k bielym a presunula pešiaka na e4. Michal si do obrúska utrel ústa a pristúpil k nej, ešte postojačky pohol čiernym pešiakom na c5 a usadol do kresla oproti nej. Jeho oponentka dlho nepremýšľala, jazdca predsunula pred pešiakov a naznačila Zuzane, aby im doniesla víno.
Hra pokračovala. Tri nahé slúžky zaujali miesto pri svojich pánoch, dychtivo sledujúc šachy, v ktorých sa rozhodovalo o ich utrpení. Ani jedna nezažila na vlastnú kožu techniku čakajúcu na porazeného, avšak každá z nich sa už stretla s účinkami zázvoru a poznali jeho štipľavé vlastnosti.
Žofia vysunula z odokrytého krídla strelca a za ním vysielala pri každej príležitosti ďalšie biele figúrky. Michal kontroval jej útokom sicílskou obranou. Nerozvážna taktika sa však dcére správcu hradu stala osudnou, keď stratila kráľovnú v snahe pripraviť čiernych o vežu. Michalovi následne nedalo veľa námahy oslabeného bieleho kráľa zahnať do kúta.
„Šach mat,“ prehlásil Michal a vstal od stola.
Prešiel k tomu jedálenskému a z miesta, kde predtým sedela Žofia vzal očistený zázvor, ktorý tam nechala. S ním následne podišiel k jej dvom slúžkam. Žltú špičku priložil k Margitinmu zadku stále nesúcom stopy ranného bičovania. Tá sa pod jeho dotykmi zachvela. Istú chvíľu ju dráždil, užívajúc si pri tom reakcie svojej vystrašenej obete. Nakoniec ale pristúpil k Zuzane a zázvorom zašiel medzi jej polky. Mierne naň pritlačil, ale nepodarilo sa mu preniknúť až dovnútra. Slúžka sa so zamrnčaním zahmýrila. Michal ju pohladil voľnou rukou po boku a prešiel k prsu, ktoré zospodu nežne uchopil. Srdce pod ním bilo ako zvon.
„Nevzpieraj sa, inak to bude o to viac bolieť,“ pošepkal jej do ucha.
Katarína si vydýchla, že neskončila na jej mieste. Avšak ako sledovala, kam siaha Michalova ruka stiahlo sa jej srdce a pocítila bolesť, ktorá nebola fyzická. Zuzana istú chvíľu bojovala, no nakoniec sa tomu poddala a zázvor vošiel dnu. Žofiino sklamanie z prehry rázom vyprchalo, keď sledovala úbohú Zuzanu, zatvárajúc oči z nepríjemného štípania.
„Poďakuj pánovi Michalovi, že si vybral práve teba,“ prehovorila zlomyseľne od stola.
„Ď-ďakujem p-pán Michal,“ hlesla slúžka.
Ako na odpoveď ju pleskol po zadku a Žofii daroval vyzývavý úsmev: „Čo povieš na odvetu?“
Žofia zabubnovala nechtami po hrane šachovnice. Figúrky, na nej položené, boli z väčšej časti čierne.
„Samozrejme, ale teraz je rad na mne, aby som vybrala ďalšiu hru.“
Keď neprotestoval, prikázala: „Zuza dones kocky!“
Slúžka sa opatrne otočila. Bolo vidieť, že jej cudzí predmet spôsobuje ťažkosti a s každým pohybom štípe o to viac.
„Výčitka voči hazardu stále platí,“ pripomenul nekompromisne Michal.
Žofia mu podala za hrsť jeho pešiakov.
„Nemusíme hrať s peniazmi, môžeme za tým účelom použiť figúrky.“
Voči tomu sa nedalo namietať a ako sa slúžka vracala s kockami, Michal naznačil rukou, aby začala prvá jej pani. Žofia vložila do dreveného pohára šesť z nich, no v poslednej chvíli sa zarazila a škodoradostne podala pohár Zuzane, nech ním zahrká ona.
Už s prvým otrasom poskočil aj nahý zadoček a Zuzaniným telom prešla vlna pálenia zo zakliesneného zázvoru. Ani ju nenapadlo hrkať kockami len na oko. Vedela, že by jej to neprešlo, a tak ňou znova a znova pulzovala bolesť pri každom Žofiinom ťahu, až mala oči zaliate slzami.
„Tvoja slúžka ti zrejme nosí šťastie,“ zhodnotil po pár výmenách situáciu Michal, pohrávajúc sa pri tom s jeho posledným pešiakom, o ktorého ho ešte neobrala.
„Zjavne to tak bude,“ zúžili sa Žofii oči pri pohľade na Katarínu. „Zuza, od výhry ma delí jeden dobrý hod, tak sa snaž!“
„Áno milosťpani,“ potiahla Zuzana nosom, zahrkala dreveným pohárom a vhodila kocky na stôl.
Jedna z nich sa však z dosky skotúľala na zem. Nešikovná slúžka sa za kockou vrhla, no ako k nej kolenačkovala po koberci, dcéra správcu hradu ju bezohľadne zdvihla za bok a prehla cez svoju sukňu.
„Si rovnako neschopná lajdáčka ako Gita!“ kričala na ňu a nadávky dopĺňala údermi plochou dlane po nahom zadku.
Scéna pripomínala matku disciplinujúcu svoju dcéru a nebyť Žofiinho bezbrehého bitia, spojeného so Zuzaniným začervenaným zadkom, z ktorého trčal zázvor, bola by aj vtipná.
„Prepáčte, prepáčte, prepáčte!“ bedákala slúžka.
Keď si Žofia vybila hnev, zodvihla zo zeme padnutú kocku a položila ju šestkou na vrch. V kombinácii so zvyškom, mala potrebný počet bodov na výhru.
„Bola tam šestka, ale ak mi neveríš, dám ich Zuze zamiešať znova,“ prehovorila k Michalovi.
„To nie je nutné, verím ti,“ zdvihol rukou na odpoveď.
„Tým pádom,“ upravila si Žofia šaty a vstala, „si prehral.“
Michal zaťal päste. Nebola to jeho prvá prehra v živote, no dnes za ňu bude pykať niekto iný. Žofia siahla medzi cínové misy, odkiaľ víťazoslávne vytiahla malý košík s ďalšími zázvormi. Z neho následne vybrala ten najväčší a so zlomyseľným úsmevom sa dala do jeho oškrabávania.
„Daj sa na štyri sučka!“ zvolala ku Kataríne.
„Áno milosťpani,“ odvetila so strachom v hlase Katka.
Žofia si podrepla k svojej obeti. Žltým obnaženým jadrom prešla po vlhkých pyskoch a na špičku nabrala tekutinu, ktorá z nej vychádzala.
„Tej malej suke sa to páči,“ skonštatovala spokojne šľachtičná.
Katka zamrnčala, potom sykla, ako jej zázvor vošiel hlbšie.
„Na tej diere sme sa nedohodli,“ vstúpil do toho chladne Michal.
„Iba sa hrám,“ odvetila nevinne Žofia.
Zašla teda špičkou viac hore. Do priehlbiny medzi polky pustila slinu, avšak ako sa ním chcela dostať dnu, Zuzane, ktorej sa už istú dobu triasli kolená, začala nahlas vzlykať.
„P-p-prosím milosťpani, ja to už dlhšie nevydržím!“ bedákala, rukami si chytajúc špičku chvostíka, ako predmet nazvala jej pani.
Žofii sa v živôtiku napol hrudník, už sa chystala svoju slúžku zasypať nadávkami, no Michal ju predbehol.
„Ako si hovorila, Turci používajú túto techniku na zaistenie poslušnosti. Myslím, že tvoja slúžka je dostatočne oddaná a nie je nutné zbytočne dlho ju trápiť,“ navrhol ledabolo.
Z košíka si vzal tiež jeden zázvor a začal ho oškrabávať, zatiaľ čo Zuzana nervózne prešľapovala na bosých nohách.
„Evidentne ich nemôžeme takto trápiť večne. Čo tak ďalšia hra? Koho slúžka vydrží dlhšie, vyhral. Vincit qui patitur. A nakoľko je Zuzana už v koncoch, môžeš ich vystriedať.“
Žofia pozrela na svoje slúžky, potom uznalo na Michala.
„To vôbec nie je zlý nápad. Gita, daj sa na štyri vedľa Katy!“ začala dcéra správcu hradu vydávať príkazy.
Michal zatiaľ prešiel za Zuzanu, rukou siahol k jej zadku a nahmatal špičku zázvoru. Už samotné zakliesnenie bolo veľmi nepríjemné, no ako vychádzal cudzí predmet von, jeho atypický tvar spôsoboval ďalšie neznesiteľné štípanie. Slúžke pripadalo, že to trvá večnosť. Keď z nej konečne vyšiel, s úľavou si počuteľne vydýchla. S očami zaliatymi slzami sa následne obzrela za seba a ticho šepla: „Ďakujem.“
Katka ich zo zeme smutne pozorovala. V tom na ľavom boku ucítila Margitine nahé telo. Žofia si obe slúžky nastavila do polohy s ohnutými chrbtami a vyšpúlenými zadkami. Nechtami potom ako spokojná mačka škrabkala ich kožu. Pazúry zaryla do visiacich pŕs, cez brušká prešla k zadkom, do ktorých stredu priložila zázvor a skoro súčasne ním vošla do útrob. Už v prvých sekundách začali dievčatá pociťovať jeho štipľavé účinky, až oboma pulzovala vlna pálenia, prejavujúca sa navonok hmýrením a záchvevmi končatín.
Michal natiahol ruku ku kľačiacej Katke a ako včera odhrnul jej gaštanové vlasy, aby sa presvedčil, či je v poriadku. Tvárila sa odhodlane, až na slzu, ktorá stekala po červenom líci. Jej pán sa k nej naklonil ešte bližšie a pošepkal niečo skoro nepočuteľne do jej ucha.
„Čo si tam čvirikáte?“ spýtala sa podozrievavo Žofia.
„Povedzme, že som ju motivoval,“ odvetil Michal s úsmevom. „Čo tak túto koreninu trocha okoreniť?“
„To už ako?“ vyzvedala šľachtičná.
„Aby sme tu len tak nesedeli, môžeme si k tomu opäť zahrať kocky. Aká hodnota padne, toľko dostane jeho slúžka rán.“
„Kde sa to v tebe berie,“ začudovala sa Žofia, „Ale dobre a ja viem, akú pomôcku k tomu využijeme. Zuza obleč sa a prines trstenicu!“
Zuzana nebola preč dlho. Po návrate podala s bázňou nástroj Žofii, ktorá ním výhražne zamávala smerom k dievčatám. Následne ho otočila a podala Michalovi rúčkou napred, ako Nimue meč Excalibur.
„Keď už si strojcom tejto hry, začni prvý,“ ponúkla sa šľachtičná.
Michal z dlane upustil dve kocky na stôl a uchopil trstenicu. Keď sa otočil, čísla na vrchu ukazovali dva a tri.
„Teda päť rán,“ zhodnotil.
S trstenicou pristúpil ku kľačiacim slúžkam a zabodol ju medzi ich nahé telá. Miernym švihaním následne naznačil, aby od seba odstúpili. Katka vediac, čo bude nasledovať poslušne vypäla zadok, na ktorý dopadlo päť svižných rán. Neboli prehnane kruté, no zato ani mierne, a v spojení so zázvorom, umocnili bolesť tejto časti tela.
Ďalšia nasledovala Žofia. Hodnoty na jej kockách boli dve štvorky a osem silných rán dopadlo na Margitin zadok. Počas šiestej sa koža úbohej slúžky sfarbila do červena, pričom začala vzlykať, zakrývajúc si pri tom tvár do predlaktia. Po poslednej ôsmej, ju šľachtičná zdrapla za vlasy, vyhla jej hlavu hore, a rovnako, ako predtým Michal, niečo nepočuteľne pošepkala Margite do ucha.
„Predpokladám, že si tej tvojej sučke sľúbil sladkú odmenu,“ ohrnula Žofia nosíkom pri predávaní trstenice. „Ja som mojej sľúbila na oplátku menší trest, ak vďaka nej prehrám. Aspoň zistíme, či je viac motivujúci bič alebo cukor.“
Podľa Michalovho pohľadu bolo vidieť, že udrela klinec po hlavičke, no nekomentoval to a hodil kockami, ktoré dopadli šestkou a dvojkou na vrch.
„Aj Kata dostala osem!“ zvolala nadšene šľachtičná a na Katkin zadok dopadli rany od jej pána.
Ďalšie výmeny nepriniesli veľké číslovky, dávajúc tak dievčatám čas na regeneráciu, až pokým sa zo Žofiinej ruky nevykotúľala šestka s päťkou. Margita nevydala ani hlásku, avšak z jej neprítomného pohľadu sa dal vyčítať strach, keď dcéra správcu hradu oznámila číslo jedenásť. Bolesť zo zakliesneného predmetu začala byť postupne intenzívnejšia a ako sa tenké drevo dotklo začervenanej kože medzi kostrčou a zázvorom, slúžka sa pred blížiacim utrpením roztriasla. Dopadla prvá rana z mnohých. Žofia svoju slúžku v žiadnom prípade nešetrila, aj napriek tomu, že ju sadistická horlivosť mohla stáť výhru. Margitin zadok sa pomaly začal sfarbovať do fialova.
Jej kamarátka Zuzana sa len bezradne prizerala utrpeniu, ktorým prechádzala. Taktiež Katke ju prišlo veľmi ľúto ako nariekala vedľa nej. Bolo zrejmé, že by sa Margita už dávno chcela vzdať, avšak pomsta zo strany Žofie mohla byť horšia, ako to, čo sa jej práve dialo. S posledným vypätím síl vydržala ešte poslednú ranu, pri ktorej skoro klesla k zemi.
Keď prišla rada na Michala, jeho oči sa stretli s Katkinými, zračiacimi sa nevyslovenou prosbou ukončiť túto hru kvôli zmorenej súperke. Kývol na súhlas, ale pokračoval ďalej a jeho kocky dopadli štvorkou a trojkou na vrch.
„Prosím pane, už dosť!,“ vyšlo z Katky nahlas po piatej rane.
Myslela na Margitu, avšak výkrik bol nefalšovaný. Jej prah bolesti, aj napriek tomu, že väčší, nebol bezbrehý a pálenie zadku začínalo byť už tak neznesiteľné. Michal ako by ju však nepočul a udrel trstenicou znova.
„P-p-prosím!“ zabedákala.
Vzduchom švihla posledná rana, pri ktorej Katarína už len hlesla.
„Teraz môžem prijať tvoju žiadosť,“ prehovoril na ňu zvrchu Michal.
Katka sa obrátila k svojmu pánovi, pokladajúc doráňaný zadok na chladnú zem, ako sučka pri povele sadni a prehovorila: „Už to moc bolí, prosím pane, zľutujte sa!“
Michal ju bez odpovede obišiel, zdrapil za zadok a zdvihol hore, aby preskúmal jeho povrch. Na miestach, kde trstenica dopadla viac než len raz, sa ponad červenou kožou vinuli fialové pásy. Medzi nimi, ako kostol medzi dvoma vrchmi trčal zázvor, ktorý Michal jemne uchopil a vybral.
Žofia im darovala pohŕdavý úsmev víťaza, ale dvojica si ho ani nevšimla, Michal už totiž pomáhal Katke obliecť sa späť do šiat.
Cez okno Budinského hradu pozoroval Hasan ľadové kryhy nadnášajúce sa na hladine Dunaja, pretekajúceho medzi Budínom a Pešťou. Obe mestá obkolesovali hrubé kamenné hradby rovnakej európskej architektúry, ako domy so zasneženými strechami medzi nimi, z ktorých len miestami vystupovali čerstvo postavené minarety.
Znudeným zrakom sa obzrel za seba. Miestnosť bola plná orientálneho nábytku a bývalých majiteľov tohto paláca pripomínali už len renesančné steny so stropom. Celé toto miesto pôsobilo ako neživá alegória jeho osoby, kresťanského dieťaťa vychovaného Turkami. Zapudil v sebe náznak myšlienky na stratenú rodinu. Na tom, kto postavil tento hrad nezáležalo, rovnako ani na jeho pôvode. Teraz kráľovstvo patrilo k Osmanskej ríši a jeho, neurodzeného vojaka si predvolal sám Budinský paša a veterán bitky pri Moháči. Nebola zrejme náhoda, že obraz tejto udalosti zdobil predsieň jeho pracovne.
„Sokollu Mehmed Paša vás príjme,“ vyrušil Hasana zo skúmania artilérie namaľovanej dopodrobna na obraze pašov osobný strážca odetý v ťažkej zbroji.
Dvaja jemu podobní vojaci strážili dvere, za ktorými sedel v miestnosti za stolom starý muž v turbane.
„Poslali ste pre mňa Efendi?,“ uklonil sa zdvorilo Hasan už na prahu.
„Áno,“ pozrel na neho spod hŕby pergamenu najvyšší veliteľ Budinského pašalíku a pokynul mu, aby pristúpil bližšie.
Aj napriek vysokému postaveniu, pôsobila jeho pracovňa skromne. Avšak, čo nebolo bežné, a čo Hasana okamžite zaujalo, bola pätica nahých žien, postávajúcich ako sochy pri okne. Teda skoro nahých, jediná vec, ktorá ich zakrývala, boli bedrové rúška a dlhé vlasy zo sklonených hláv padajúce im na prsia.
„Zaujali ťa?“ spýtal sa paša.
Mladý janičiar od nich omámene odvrátil zrak, zahanbený svojou netaktnosťou. Sokollu Mehmed mu však mávnutím ruky naznačil, že chápe jeho mladícku náruživosť, ktorá jeho samotného dávno opustila.
„To prečo si tu, s nimi čiastočne súvisí,“ pokračoval paša. „Jednou z mojich povinností správcu tohto ejáletu je z času na čas odviesť sultánovi nové prírastky do jeho háremu,“ dodal, vtláčajúc pečať na pergamen, zdvihol sa zo stoličky a podišiel k jednej z dievčat. „Má slabosť pre exotické ženy. Mohol by som ich síce vybrať z miestneho obyvateľstva, ale aby som predišiel nepokojom a udržal morálku vojakov, vyslal som za tým účelom pár jednotiek na sever. Ako vidíš, exempláre z toho miesta stoja za to,“ odhrnul paša dievčine vlasy, vystavujúc tak na obdiv jej rúžové bradavky.
Tentoraz Hasan nepodľahol žiadostivosti a pozrel pašovi priamo do očí: „So všetkou úctou Efendi. Prečo mi to vysvetľujete?“
Paša sa obrátil k oknu a jeho hlas posmutnel.
„Jeden oddiel sa nevrátil a ja neviem, čo s nim je. Navrch toho, ho viedol môj dlhoročný priateľ. Tvoj aga mi hovoril, že pochádzaš z toho územia a stále ovládaš reč, akú ťa naučila tvoja matka. Je to pravda?“
„Áno Efendi,“ prisvedčil Hasan.
„Vezmeš si mojich mužov a vyrazíte na sever. Zistíš, čo sa stalo s oddielom, ktorý sa nevrátil a tiež obranyschopnosť bezvercov. Keď sa na jar roztopí sneh, začneme s ofenzívou.“
„Zavri tie dvere dievča!“ ohriakol Katarínu starší podráždený muž malého vzrastu, podľa oblečenia a vystupovania človek zodpovedný za chod kuchyne. „A kto vôbec si? Máš na sebe šat slúžiacich, ale nepoznám ťa.“
„Ja som Katarína,“ uklonila sa, „pán Michal ma sem poslal na výpomoc.“
„Och áno, ty musíš byť to nešťastné dievča zo včera. Počul som, čo sa privodilo,“ zmenil sa jeho hlas z nahnevaného na súcitný. „Je mi to ľúto. Panstvo vie byť niekedy až neprimerane kruté na poddaných. Obzvlášť to naše.“
Poslednú vetu doplnil pološeptom.
„Nebola to najhoršia vec, aká ma včera postretla,“ vzpriamila sa Katarína pri myšlienke na Turkov.
Muž si ju premeral udiveným pohľadom. Potom ako by sa rozpamätal, že sa ešte nepredstavil.
„Ja som Tomáš, hlavný kuchár na tomto hrade,“ utrel si ruku do zástery a podal jej ju. „Pre mladé dievča ako ty, to tu nie je moc bezpečné,“ poznamenal významne.
„Pán Michal mi poskytol ochranu,“ odvetila Katka, nevediac, či sa tým snaží presvedčiť Tomáša alebo samú seba.
Mimika kuchárovej tváre však svedčila o zjavných pochybách.
„No, nech je to ako chce, už si tu a ruka navyše sa zíde,“ prehovoril nakoniec, „poď za mnou, pomôžeš mi s prípravou šafranovej omáčky.“
Katka ho nasledovala ku ohnisku. Už o varení čo to vedela, no hlavnému kuchárovi sa nemohla rovnať. To platilo najmä o rozmanitosti ingrediencii, a taktiež obsahu mäsa, ktoré sa na rozdiel od biednych pomerov, v ktorých vyrastala dostávalo hojne na panský stôl.
S prípravou jedla pokračovali, až kým do kuchyne nevstúpila Žofiina slúžka Zuzana, ktorá oznámila, že jej pani očakáva obed. Tomáš následne zavelil, aby sa každý služobník chopil jednej misy z už dokončených chodov a spoločne vyrazili k panskej jedálni. Kataríne pridelil polievku. S ňou spoločne so zvyškom služobníctva kráčala do schodov a mala čo robiť, aby ju skoro plnú nerozliala. Z toho, kam išli, mala strach. Správca hradu bol starý oplzlý muž a jeho najbližší familiári predstavovali rovnaké riziko. Bol to nápad samotného kňaza Mikuláša, aby ju včera podrobili skúške bičom a následne sa dcéra správcu hradu Žofia sťažovala na jeho slabé vykonanie.
Katarínino prekvapenie bolo veľké, keď v jedálni za panským stolom sedel namiesto správcu Michal so Žofiou. Z Michalovej prítomnosti sa jej rozbúšilo srdce a ako pokladala jedlo na stôl, ucítila na sebe jeho pohľad.
„To stačí, môžete ísť,“ pokynula Žofia na kuchára Tomáša.
Ten sa práve chystal odokryť misu a predstaviť, čo dnes pripravili, no po jej slovách sa s miernou úklonov pobral ku dverám a naznačil slúžiacim, aby ho nasledovali.
„Až na to dievča, to tu ostane“ kývla mladá šľachtičná smerom ku Kataríne.
„Volá sa Katka,“ podotkol Michal, avšak dcéra správcu hradu len ľahostajne mávla rukou.
Zvyšok služobníctva kvapne opustilo jedáleň. Jediní, kto okrem Michala so Žofiou ostal, bola Katarína a Žofiine dve slúžky. Tie začali naučeným spôsobom pomáhať svojej panej so stolovaním. Zuzana jej podala strieborný príbor a k pravici položila pohár tokajského vína. Margita zatiaľ nakladala na cínový tanier pokrmy, na ktoré šľachtičná ukazovala prstom zdobeným drahým prsteňom. Michal sa prežehnal a bez okolkov si rukami naložil na tanier kačacie mäso. Naklonil sa cez stôl ku karafe a nalial aj sebe za pol pohára tokajského.
„Aký má vôbec význam zaobstarávať si slúžku, keď sa obsluhuješ sám?“ podotkla s miernou uštipačnosťou v hlase Žofia.
„Naložiť si jedlo na tanier ešte zvládnem,“ pousmial sa Michal s pohľadom na Zuzanu, ktorá svojej panej práve krájala mäso.
„To síce áno, ale služobníctvo je nutné ustavične zamestnávať, inak zlenivie,“ poznamenala vážne Žofia. „Keď je lenivé, nevykonáva svoju prácu dôsledne. Však Gita?“
Dcéra správcu hradu strelila očami po svojej slúžke. Margita len ticho so sklopenou hlavou pritakala. Michal tomu však nevenoval pozornosť a z kačacej nohy vytrhol stehno.
„Gita, prečo neukážeš pánovi Michalovi, ako má naložiť s lajdáčkami ako si ty?“ rozhodla sa Žofia upútať jeho záujem.
Michal zdvihol tmavé obočie. Jeho údiv bol ešte väčší, keď zo seba dievča bez slova zhodilo šaty. Nahá ako prst si s pohľadom stále sklopeným do zeme zahanbene zakryla ohanbie a prsia. Žofia ju surovo schytila za lakeť a nasmerovala chrbtom ku stolu, vystavujúc tak všetkým na obdiv jej čerstvé rany, kontrastujúce s bielou pokožkou. Margita tlmene zavzlykala. Michalovi mu ju prišlo ľúto. Na Katku včera tiež nebol práve nežný, avšak v ich prípade to bolo obojstranne dobrovoľné. Rozhodol sa, nenechať v tom úbohú slúžku samú.
„Nevedel som, že slúžiace obsluhujú tiež nahé,“ prehovoril Michal s pretvarovanou nevedomosťou. „Katka, vyzleč sa aj ty!“
Katarína strnula. Do tejto chvíle len nezúčastnene načúvala ich rozhovoru. Nemala dobrý pocit, opäť sa obnažovať pred Žofiou. Bála sa, kam to môže zájsť. Neodvažovala sa však protestovať a neostalo jej nič iné, iba sa spoľahnúť, že v najhoršom ju Michal pred sadistickou šľachtičnou ochráni. Nesmelo rozviazala šnurovačku svojho živôtiku a uvoľnené šaty jej skĺzli cez bedrá k členkom.
Michal ďalej okusoval kosť, ako by sa takto vyzliekala každý deň, zato Žofia ju hltala očami. Pohľadom prešla od ramien, na ktorých končili rany zo včera, cez chudé brucho k lonu, nesúce znaky včerajšej hry s voskom. Katarína si všimla jej pohľadu, avšak rozhodla sa nezakryť svoje pohlavné znaky ako Margita. Ruky si založila za chrbát, hrdo vypäla hruď a postavila sa vedľa Michalovej stoličky, vyčkávajúc ďalším príkazom.
„To sa nám ten počestný obed máličko zvrháva,“ dodala Žofia nespúšťajúc z Kataríny oči naplnené vzrušením. „Zuza, na čo čakáš? Počula si pána Michala, slúžiace budú nahé!“
Zuzana uposlúchla a onedlho už všetky tri dievčatá stáli bez oblečenia okolo jedálenského stola. Michal pokynul rukou Kataríne, aby pristúpila bližšie, potom prstom namieril k zemi. Tá si ako v tranze kľakla k jeho nohám. Cítila sa ako sučka, keď zdola hľadela na svojho pána, ani nevedela prečo a oddane objala jeho nohu obutú v čižme. Michal jej daroval vlažný úsmev, po ktorom jej k perám priložil kúsok mäsa. Katka ho vzala do úst a prehltla. Akoby na prejav vďaky ešte olízala krúživými pohybmi jeho mastné prsty od omáčky, nechávajúc tak priechod fantázii, čoho ďalšieho by sa mohol jej jazyk takto dotýkať.
Pre dvoch ľudí bolo chodov skutočne veľa, a tak netrvalo dlho, kým sa obaja stolovníci nasýtili. Slúžky následne spratali stôl. Zuzana na prázdne miesto pred svoju paniu položila zázvor a pohár s vodou, ktorá musela byť podľa pary horúca. Žofia strieborným nožom očistila zázvor od šupy a malé časti žltého jadra nakrájala do pohára.
„To mi poradila bylinkárka na podporu zdravia v tieto chladné mesiace,“ vysvetlila, keď si všimla Michalov zvedavý pohľad. „Zaujímalo by ma, ako liečia nachladnutie Turci.“
„Prečo práve Turci?“ spýtal sa.
„Orientálna medicína je údajne vyspelejšia, než tá európska. Mohli by sme sa ňou inšpirovať, ako to inak robíme aj v ostatných oblastiach nášho života. Napríklad tvoj dolomán sa výrazne ponáša na turecký kaftan.“
„Ich kultúra je bezpochyby zaujímavá,“ prisvedčil Michal. „Ján Kružič mi rozprával mnoho príbehov o Konštantínopole, kde ho behom jeho zajatia Turci odviezli za účelom výkupného. Mesto chránia hradby, zbudované ešte rímskymi cisármi, ktoré zdolali až turecké bombardy, a za nimi sa nad Bosporom týči chrám, aký nemajú ani v Ríme.“
„Konštantínopol by som chcela jedného dňa vidieť,“ odvetila zasnene, „ale nie všetci majú také šťastie. Neurodzených ľudí berú bez pardonu do otroctva.“
Žofia si opatrne odchlipla zo svojho nápoja.
„Počula som hrozné príbehy, ako si na zajatcoch vynucujú poslušnosť. Najtvrdohlavejším otrokom, ktorí odmietajú uznať svojich nových pánov sa údajne neostýchajú strčiť ošúpaný zázvor do zadku,“ ako na ukážku pozdvihla ten svoj nad stôl a hlas jej potemnel. „Možno by sme to mohli vyskúšať na tvojej sučke a prirobiť jej tak chvostík. Včera ste pôsobili, že sa vám to obom páčilo a stopy vosku na jej chĺpkoch sú tiež veľavravné.“
Katka kľačiaca pri Michalových nohách pozrela vystrašene hore. Chcela namietať, avšak v poslednej chvíli si uvedomila, že by nemala vstupovať do ich rozhovoru. Výsledkom bolo hlesnutie, ako od skutočnej sučky.
„Zdá sa,“ poznamenal Michal, „že chuť na moju chránenku ťa neopúšťa.“
Žofia cez kyslý úsmev ucedila: „Nemôžeš si ju nechávať len pre seba.“
„Práveže môžem, je to moja vojenská korisť.“
„Čo tak si o to zahrať? Na oplátku môžem staviť dve moje.“
Michal sa chystal namietať, no Žofia ho predbehla.
„Nemyslím ju samotnú. Je mi jasné, že sa jej nevzdáš. Kto prehrá, jeho slúžka dostane zázvorový chvostík.“
Margita so Zuzanou sa pohľadom podobným tomu Katkinmu pozreli na Michala.
„Neholdujem hazardu,“ odpovedal.
Žofia si zlostne založila ruky na prsiach. Michal sa len pobavene usmial.
„Proti partii šachu by som však nenamietal,“ pozrel na malý stôl so šachovnicou v rohu jedálne, na ktorý dopadalo svetlo cez zasnežené okno.
Žofia bez slova vstala a zamierila k nemu. Automaticky si sadla k bielym a presunula pešiaka na e4. Michal si do obrúska utrel ústa a pristúpil k nej, ešte postojačky pohol čiernym pešiakom na c5 a usadol do kresla oproti nej. Jeho oponentka dlho nepremýšľala, jazdca predsunula pred pešiakov a naznačila Zuzane, aby im doniesla víno.
Hra pokračovala. Tri nahé slúžky zaujali miesto pri svojich pánoch, dychtivo sledujúc šachy, v ktorých sa rozhodovalo o ich utrpení. Ani jedna nezažila na vlastnú kožu techniku čakajúcu na porazeného, avšak každá z nich sa už stretla s účinkami zázvoru a poznali jeho štipľavé vlastnosti.
Žofia vysunula z odokrytého krídla strelca a za ním vysielala pri každej príležitosti ďalšie biele figúrky. Michal kontroval jej útokom sicílskou obranou. Nerozvážna taktika sa však dcére správcu hradu stala osudnou, keď stratila kráľovnú v snahe pripraviť čiernych o vežu. Michalovi následne nedalo veľa námahy oslabeného bieleho kráľa zahnať do kúta.
„Šach mat,“ prehlásil Michal a vstal od stola.
Prešiel k tomu jedálenskému a z miesta, kde predtým sedela Žofia vzal očistený zázvor, ktorý tam nechala. S ním následne podišiel k jej dvom slúžkam. Žltú špičku priložil k Margitinmu zadku stále nesúcom stopy ranného bičovania. Tá sa pod jeho dotykmi zachvela. Istú chvíľu ju dráždil, užívajúc si pri tom reakcie svojej vystrašenej obete. Nakoniec ale pristúpil k Zuzane a zázvorom zašiel medzi jej polky. Mierne naň pritlačil, ale nepodarilo sa mu preniknúť až dovnútra. Slúžka sa so zamrnčaním zahmýrila. Michal ju pohladil voľnou rukou po boku a prešiel k prsu, ktoré zospodu nežne uchopil. Srdce pod ním bilo ako zvon.
„Nevzpieraj sa, inak to bude o to viac bolieť,“ pošepkal jej do ucha.
Katarína si vydýchla, že neskončila na jej mieste. Avšak ako sledovala, kam siaha Michalova ruka stiahlo sa jej srdce a pocítila bolesť, ktorá nebola fyzická. Zuzana istú chvíľu bojovala, no nakoniec sa tomu poddala a zázvor vošiel dnu. Žofiino sklamanie z prehry rázom vyprchalo, keď sledovala úbohú Zuzanu, zatvárajúc oči z nepríjemného štípania.
„Poďakuj pánovi Michalovi, že si vybral práve teba,“ prehovorila zlomyseľne od stola.
„Ď-ďakujem p-pán Michal,“ hlesla slúžka.
Ako na odpoveď ju pleskol po zadku a Žofii daroval vyzývavý úsmev: „Čo povieš na odvetu?“
Žofia zabubnovala nechtami po hrane šachovnice. Figúrky, na nej položené, boli z väčšej časti čierne.
„Samozrejme, ale teraz je rad na mne, aby som vybrala ďalšiu hru.“
Keď neprotestoval, prikázala: „Zuza dones kocky!“
Slúžka sa opatrne otočila. Bolo vidieť, že jej cudzí predmet spôsobuje ťažkosti a s každým pohybom štípe o to viac.
„Výčitka voči hazardu stále platí,“ pripomenul nekompromisne Michal.
Žofia mu podala za hrsť jeho pešiakov.
„Nemusíme hrať s peniazmi, môžeme za tým účelom použiť figúrky.“
Voči tomu sa nedalo namietať a ako sa slúžka vracala s kockami, Michal naznačil rukou, aby začala prvá jej pani. Žofia vložila do dreveného pohára šesť z nich, no v poslednej chvíli sa zarazila a škodoradostne podala pohár Zuzane, nech ním zahrká ona.
Už s prvým otrasom poskočil aj nahý zadoček a Zuzaniným telom prešla vlna pálenia zo zakliesneného zázvoru. Ani ju nenapadlo hrkať kockami len na oko. Vedela, že by jej to neprešlo, a tak ňou znova a znova pulzovala bolesť pri každom Žofiinom ťahu, až mala oči zaliate slzami.
„Tvoja slúžka ti zrejme nosí šťastie,“ zhodnotil po pár výmenách situáciu Michal, pohrávajúc sa pri tom s jeho posledným pešiakom, o ktorého ho ešte neobrala.
„Zjavne to tak bude,“ zúžili sa Žofii oči pri pohľade na Katarínu. „Zuza, od výhry ma delí jeden dobrý hod, tak sa snaž!“
„Áno milosťpani,“ potiahla Zuzana nosom, zahrkala dreveným pohárom a vhodila kocky na stôl.
Jedna z nich sa však z dosky skotúľala na zem. Nešikovná slúžka sa za kockou vrhla, no ako k nej kolenačkovala po koberci, dcéra správcu hradu ju bezohľadne zdvihla za bok a prehla cez svoju sukňu.
„Si rovnako neschopná lajdáčka ako Gita!“ kričala na ňu a nadávky dopĺňala údermi plochou dlane po nahom zadku.
Scéna pripomínala matku disciplinujúcu svoju dcéru a nebyť Žofiinho bezbrehého bitia, spojeného so Zuzaniným začervenaným zadkom, z ktorého trčal zázvor, bola by aj vtipná.
„Prepáčte, prepáčte, prepáčte!“ bedákala slúžka.
Keď si Žofia vybila hnev, zodvihla zo zeme padnutú kocku a položila ju šestkou na vrch. V kombinácii so zvyškom, mala potrebný počet bodov na výhru.
„Bola tam šestka, ale ak mi neveríš, dám ich Zuze zamiešať znova,“ prehovorila k Michalovi.
„To nie je nutné, verím ti,“ zdvihol rukou na odpoveď.
„Tým pádom,“ upravila si Žofia šaty a vstala, „si prehral.“
Michal zaťal päste. Nebola to jeho prvá prehra v živote, no dnes za ňu bude pykať niekto iný. Žofia siahla medzi cínové misy, odkiaľ víťazoslávne vytiahla malý košík s ďalšími zázvormi. Z neho následne vybrala ten najväčší a so zlomyseľným úsmevom sa dala do jeho oškrabávania.
„Daj sa na štyri sučka!“ zvolala ku Kataríne.
„Áno milosťpani,“ odvetila so strachom v hlase Katka.
Žofia si podrepla k svojej obeti. Žltým obnaženým jadrom prešla po vlhkých pyskoch a na špičku nabrala tekutinu, ktorá z nej vychádzala.
„Tej malej suke sa to páči,“ skonštatovala spokojne šľachtičná.
Katka zamrnčala, potom sykla, ako jej zázvor vošiel hlbšie.
„Na tej diere sme sa nedohodli,“ vstúpil do toho chladne Michal.
„Iba sa hrám,“ odvetila nevinne Žofia.
Zašla teda špičkou viac hore. Do priehlbiny medzi polky pustila slinu, avšak ako sa ním chcela dostať dnu, Zuzane, ktorej sa už istú dobu triasli kolená, začala nahlas vzlykať.
„P-p-prosím milosťpani, ja to už dlhšie nevydržím!“ bedákala, rukami si chytajúc špičku chvostíka, ako predmet nazvala jej pani.
Žofii sa v živôtiku napol hrudník, už sa chystala svoju slúžku zasypať nadávkami, no Michal ju predbehol.
„Ako si hovorila, Turci používajú túto techniku na zaistenie poslušnosti. Myslím, že tvoja slúžka je dostatočne oddaná a nie je nutné zbytočne dlho ju trápiť,“ navrhol ledabolo.
Z košíka si vzal tiež jeden zázvor a začal ho oškrabávať, zatiaľ čo Zuzana nervózne prešľapovala na bosých nohách.
„Evidentne ich nemôžeme takto trápiť večne. Čo tak ďalšia hra? Koho slúžka vydrží dlhšie, vyhral. Vincit qui patitur. A nakoľko je Zuzana už v koncoch, môžeš ich vystriedať.“
Žofia pozrela na svoje slúžky, potom uznalo na Michala.
„To vôbec nie je zlý nápad. Gita, daj sa na štyri vedľa Katy!“ začala dcéra správcu hradu vydávať príkazy.
Michal zatiaľ prešiel za Zuzanu, rukou siahol k jej zadku a nahmatal špičku zázvoru. Už samotné zakliesnenie bolo veľmi nepríjemné, no ako vychádzal cudzí predmet von, jeho atypický tvar spôsoboval ďalšie neznesiteľné štípanie. Slúžke pripadalo, že to trvá večnosť. Keď z nej konečne vyšiel, s úľavou si počuteľne vydýchla. S očami zaliatymi slzami sa následne obzrela za seba a ticho šepla: „Ďakujem.“
Katka ich zo zeme smutne pozorovala. V tom na ľavom boku ucítila Margitine nahé telo. Žofia si obe slúžky nastavila do polohy s ohnutými chrbtami a vyšpúlenými zadkami. Nechtami potom ako spokojná mačka škrabkala ich kožu. Pazúry zaryla do visiacich pŕs, cez brušká prešla k zadkom, do ktorých stredu priložila zázvor a skoro súčasne ním vošla do útrob. Už v prvých sekundách začali dievčatá pociťovať jeho štipľavé účinky, až oboma pulzovala vlna pálenia, prejavujúca sa navonok hmýrením a záchvevmi končatín.
Michal natiahol ruku ku kľačiacej Katke a ako včera odhrnul jej gaštanové vlasy, aby sa presvedčil, či je v poriadku. Tvárila sa odhodlane, až na slzu, ktorá stekala po červenom líci. Jej pán sa k nej naklonil ešte bližšie a pošepkal niečo skoro nepočuteľne do jej ucha.
„Čo si tam čvirikáte?“ spýtala sa podozrievavo Žofia.
„Povedzme, že som ju motivoval,“ odvetil Michal s úsmevom. „Čo tak túto koreninu trocha okoreniť?“
„To už ako?“ vyzvedala šľachtičná.
„Aby sme tu len tak nesedeli, môžeme si k tomu opäť zahrať kocky. Aká hodnota padne, toľko dostane jeho slúžka rán.“
„Kde sa to v tebe berie,“ začudovala sa Žofia, „Ale dobre a ja viem, akú pomôcku k tomu využijeme. Zuza obleč sa a prines trstenicu!“
Zuzana nebola preč dlho. Po návrate podala s bázňou nástroj Žofii, ktorá ním výhražne zamávala smerom k dievčatám. Následne ho otočila a podala Michalovi rúčkou napred, ako Nimue meč Excalibur.
„Keď už si strojcom tejto hry, začni prvý,“ ponúkla sa šľachtičná.
Michal z dlane upustil dve kocky na stôl a uchopil trstenicu. Keď sa otočil, čísla na vrchu ukazovali dva a tri.
„Teda päť rán,“ zhodnotil.
S trstenicou pristúpil ku kľačiacim slúžkam a zabodol ju medzi ich nahé telá. Miernym švihaním následne naznačil, aby od seba odstúpili. Katka vediac, čo bude nasledovať poslušne vypäla zadok, na ktorý dopadlo päť svižných rán. Neboli prehnane kruté, no zato ani mierne, a v spojení so zázvorom, umocnili bolesť tejto časti tela.
Ďalšia nasledovala Žofia. Hodnoty na jej kockách boli dve štvorky a osem silných rán dopadlo na Margitin zadok. Počas šiestej sa koža úbohej slúžky sfarbila do červena, pričom začala vzlykať, zakrývajúc si pri tom tvár do predlaktia. Po poslednej ôsmej, ju šľachtičná zdrapla za vlasy, vyhla jej hlavu hore, a rovnako, ako predtým Michal, niečo nepočuteľne pošepkala Margite do ucha.
„Predpokladám, že si tej tvojej sučke sľúbil sladkú odmenu,“ ohrnula Žofia nosíkom pri predávaní trstenice. „Ja som mojej sľúbila na oplátku menší trest, ak vďaka nej prehrám. Aspoň zistíme, či je viac motivujúci bič alebo cukor.“
Podľa Michalovho pohľadu bolo vidieť, že udrela klinec po hlavičke, no nekomentoval to a hodil kockami, ktoré dopadli šestkou a dvojkou na vrch.
„Aj Kata dostala osem!“ zvolala nadšene šľachtičná a na Katkin zadok dopadli rany od jej pána.
Ďalšie výmeny nepriniesli veľké číslovky, dávajúc tak dievčatám čas na regeneráciu, až pokým sa zo Žofiinej ruky nevykotúľala šestka s päťkou. Margita nevydala ani hlásku, avšak z jej neprítomného pohľadu sa dal vyčítať strach, keď dcéra správcu hradu oznámila číslo jedenásť. Bolesť zo zakliesneného predmetu začala byť postupne intenzívnejšia a ako sa tenké drevo dotklo začervenanej kože medzi kostrčou a zázvorom, slúžka sa pred blížiacim utrpením roztriasla. Dopadla prvá rana z mnohých. Žofia svoju slúžku v žiadnom prípade nešetrila, aj napriek tomu, že ju sadistická horlivosť mohla stáť výhru. Margitin zadok sa pomaly začal sfarbovať do fialova.
Jej kamarátka Zuzana sa len bezradne prizerala utrpeniu, ktorým prechádzala. Taktiež Katke ju prišlo veľmi ľúto ako nariekala vedľa nej. Bolo zrejmé, že by sa Margita už dávno chcela vzdať, avšak pomsta zo strany Žofie mohla byť horšia, ako to, čo sa jej práve dialo. S posledným vypätím síl vydržala ešte poslednú ranu, pri ktorej skoro klesla k zemi.
Keď prišla rada na Michala, jeho oči sa stretli s Katkinými, zračiacimi sa nevyslovenou prosbou ukončiť túto hru kvôli zmorenej súperke. Kývol na súhlas, ale pokračoval ďalej a jeho kocky dopadli štvorkou a trojkou na vrch.
„Prosím pane, už dosť!,“ vyšlo z Katky nahlas po piatej rane.
Myslela na Margitu, avšak výkrik bol nefalšovaný. Jej prah bolesti, aj napriek tomu, že väčší, nebol bezbrehý a pálenie zadku začínalo byť už tak neznesiteľné. Michal ako by ju však nepočul a udrel trstenicou znova.
„P-p-prosím!“ zabedákala.
Vzduchom švihla posledná rana, pri ktorej Katarína už len hlesla.
„Teraz môžem prijať tvoju žiadosť,“ prehovoril na ňu zvrchu Michal.
Katka sa obrátila k svojmu pánovi, pokladajúc doráňaný zadok na chladnú zem, ako sučka pri povele sadni a prehovorila: „Už to moc bolí, prosím pane, zľutujte sa!“
Michal ju bez odpovede obišiel, zdrapil za zadok a zdvihol hore, aby preskúmal jeho povrch. Na miestach, kde trstenica dopadla viac než len raz, sa ponad červenou kožou vinuli fialové pásy. Medzi nimi, ako kostol medzi dvoma vrchmi trčal zázvor, ktorý Michal jemne uchopil a vybral.
Žofia im darovala pohŕdavý úsmev víťaza, ale dvojica si ho ani nevšimla, Michal už totiž pomáhal Katke obliecť sa späť do šiat.
Cez okno Budinského hradu pozoroval Hasan ľadové kryhy nadnášajúce sa na hladine Dunaja, pretekajúceho medzi Budínom a Pešťou. Obe mestá obkolesovali hrubé kamenné hradby rovnakej európskej architektúry, ako domy so zasneženými strechami medzi nimi, z ktorých len miestami vystupovali čerstvo postavené minarety.
Znudeným zrakom sa obzrel za seba. Miestnosť bola plná orientálneho nábytku a bývalých majiteľov tohto paláca pripomínali už len renesančné steny so stropom. Celé toto miesto pôsobilo ako neživá alegória jeho osoby, kresťanského dieťaťa vychovaného Turkami. Zapudil v sebe náznak myšlienky na stratenú rodinu. Na tom, kto postavil tento hrad nezáležalo, rovnako ani na jeho pôvode. Teraz kráľovstvo patrilo k Osmanskej ríši a jeho, neurodzeného vojaka si predvolal sám Budinský paša a veterán bitky pri Moháči. Nebola zrejme náhoda, že obraz tejto udalosti zdobil predsieň jeho pracovne.
„Sokollu Mehmed Paša vás príjme,“ vyrušil Hasana zo skúmania artilérie namaľovanej dopodrobna na obraze pašov osobný strážca odetý v ťažkej zbroji.
Dvaja jemu podobní vojaci strážili dvere, za ktorými sedel v miestnosti za stolom starý muž v turbane.
„Poslali ste pre mňa Efendi?,“ uklonil sa zdvorilo Hasan už na prahu.
„Áno,“ pozrel na neho spod hŕby pergamenu najvyšší veliteľ Budinského pašalíku a pokynul mu, aby pristúpil bližšie.
Aj napriek vysokému postaveniu, pôsobila jeho pracovňa skromne. Avšak, čo nebolo bežné, a čo Hasana okamžite zaujalo, bola pätica nahých žien, postávajúcich ako sochy pri okne. Teda skoro nahých, jediná vec, ktorá ich zakrývala, boli bedrové rúška a dlhé vlasy zo sklonených hláv padajúce im na prsia.
„Zaujali ťa?“ spýtal sa paša.
Mladý janičiar od nich omámene odvrátil zrak, zahanbený svojou netaktnosťou. Sokollu Mehmed mu však mávnutím ruky naznačil, že chápe jeho mladícku náruživosť, ktorá jeho samotného dávno opustila.
„To prečo si tu, s nimi čiastočne súvisí,“ pokračoval paša. „Jednou z mojich povinností správcu tohto ejáletu je z času na čas odviesť sultánovi nové prírastky do jeho háremu,“ dodal, vtláčajúc pečať na pergamen, zdvihol sa zo stoličky a podišiel k jednej z dievčat. „Má slabosť pre exotické ženy. Mohol by som ich síce vybrať z miestneho obyvateľstva, ale aby som predišiel nepokojom a udržal morálku vojakov, vyslal som za tým účelom pár jednotiek na sever. Ako vidíš, exempláre z toho miesta stoja za to,“ odhrnul paša dievčine vlasy, vystavujúc tak na obdiv jej rúžové bradavky.
Tentoraz Hasan nepodľahol žiadostivosti a pozrel pašovi priamo do očí: „So všetkou úctou Efendi. Prečo mi to vysvetľujete?“
Paša sa obrátil k oknu a jeho hlas posmutnel.
„Jeden oddiel sa nevrátil a ja neviem, čo s nim je. Navrch toho, ho viedol môj dlhoročný priateľ. Tvoj aga mi hovoril, že pochádzaš z toho územia a stále ovládaš reč, akú ťa naučila tvoja matka. Je to pravda?“
„Áno Efendi,“ prisvedčil Hasan.
„Vezmeš si mojich mužov a vyrazíte na sever. Zistíš, čo sa stalo s oddielom, ktorý sa nevrátil a tiež obranyschopnosť bezvercov. Keď sa na jar roztopí sneh, začneme s ofenzívou.“
