Vrátim sa domov po niekoľkých dňoch na služobnej ceste. Teším sa na teba. Na to ako sa mi vrhneš okolo krku a opýtaš sa ma, čo som ti priniesol. Na tvoju masáž nôh. Keď však otvorím dvere, nečakáš ma. Nájdem ťa kľačať na posteli s hlavou zaborenou do vankúša. Pýtam sa ťa, čo sa stalo. Mlčíš. Na zemi vidím v pravidelných rozostupoch položené všetky tie nástroje, ktoré ti spôsobujú bolesť. Niečo mi hovorí, že sa muselo stať niečo veľmi zlé.
Prezerám si všetko, to, čo leží na zemi. V duchu každému z nástrojov pripisujem význam. Nie, nie sú tu všetky. Sú tu len tie, ktoré nemáš rada. Veľmi nerada. Kým v mysli hľadám vysvetlenie, ty si bezoslova stiahneš dole tepláky. Narovnáš sa a svojimi očami sleduješ stenu pred tebou. Poznám túto polohu. V preklade znamená „očakávam, že v najbližšom čase zažijem silnú bolesť.“ Nepáči sa mi to. Nasadzujem ti späť tepláky.
Za bežných okolností by ma vzrušilo to, ako si si sama od seba stiahla dole nohavice, ale teraz na to nemyslím. Znova sa ťa pýtam, čo sa stalo, ty nič nehovoríš. Len tak tam kľačíš a mlčíš. Čakáš. Volím iný postup. Argumentujem tým, že dokým neviem, čo sa stalo, nemôžem rozhodnúť o adekvátnom treste. V hlave mi víria scenáre toho, čo sa mohlo stať. Či presnejšie, čo tak hrozné sa muselo stať.
Chvíľu mi pozeráš do očí, či s tebou nehrám nejakú hru. Potom sa rozhovoríš. Konečne. Ako si sa ráno obliekla do kockovaných domácich šiat, ktoré na tebe tak rád vidím a upratovala si. Ako si vysávala, prala, umývala riad a utierala prach. Ako si na seba celé tie dni nesiahla a šetrila sa. Ako sa umyla a navoňala. A ako si všimla smietku prachu a keď sa ho išla zbaviť, spôsobila tragédiu.
„Rozbila som ti tú vázu!“
„Tú vázu?
„Tú, presne tú. Tú, ktorú máš tak rád. Tú, ktorej príbeh si mi rozprával na treťom stretnutí. Tú, ktorú máš najradšej zo všetkých.“
Objímeš ma okolo pasu a so smútkom v hlase rozprávaš, ako si sa ju snažila zlepiť, ale si v tomto smere rovnako nedokonalá ako ja. Hovoríš, že prijmeš akýkoľvek trest, lebo vieš, koľko pre mňa tá váza znamenala. Že príbeh, ktorý som ti o nej rozprával, ťa veľmi dojal. Odpútaš sa odomňa a znova si stiahneš tepláky. Už nekľačíš, ležíš. Prosíš ma, aby som ťa priviazal. Aby inštinkty nebránili v treste.
Priväzujem ťa, ale podľa seba - keď ležíš na chrbte. Nohy ti roztiahnem čo najviac, ako mi situácia dovolí. Znehybním ťa. Oslepím ťa tmavou čelenkou. Trasieš sa. Bojíš sa rán, ktoré musia nevyhnutne prísť. Desíš sa toho, ako veľmi musí bolieť rana, práve na „to“ miesto. Hovorím ti, že budem jemný. Najjemnejší, ako sa bude dať. Pýtam sa ťa, či chceš niečo do úst. Hrdinsky odmietaš.
Chvíľu sa ti hrám s prsiami. Prvý dotyk ťa vydesí. Nieže by si ho už nezažila desiatkykrát predtým, ale teraz je to iné. Je to predohra a derniéra zároveň. Uvedomuješ si, že toto je to najlepšie, čo za tento večer zažiješ a vzrušenie zmiešané s bolesťou, fyzickou a duševnou, je to najmenšie. Prestanem, vstanem z postele. Zo zeme vezmem ten najhorší nástroj. V duchu si hovorím, akú veľkú bolesť musí spôsobovať. Aké rany zanechávať.
„Si pripravená, dievčatko?“
„Áno“.
Po vyslovení odpovede prehltneš. Zatneš zuby. Chytíš sa remeňov. Odhodím ten ohavný nástroj a zasuniem do teba dva prsty. Si v šoku a mlčíš. Moje prsty v tebe tancujú ohnivý tanec. Energia, ktorá sa v tebe za niekoľko dní nahromadila ťa privedie do obrovského orgazmu. Vidím v tvojich očiach slzy. Nepochopenie. Otázky z toho, čo sa vlastne teraz stalo a prečo sa nestalo to, čo si myslela, že sa stane. Dešifrujem to.
„Vieš, ten príbeh s vázou som si tak trochu vymyslel. Keď si tu prvýkrát bola a prezerala si si to tu, bolo tu dosť ticho a mne sa to nepáčilo. Kúpil som ju za päť eur na blšáku.“
„Takže ma žiadny trest nečaká?“
„Ale čaká. Budeš to musieť upratať a povysávať, nech sa tu na nič nenapichneme. A potom sa choď osprchovať. Si nejako celá spotená a takto ťa na večeru nevezmem.“
„Takže ma zajtra nebude bolieť celé telo?“
„No, to neviem. Cestou sem som bol na pošte po tvoj darček. Ale z trestu ťa celý človek zajtra určite bolieť nebude.“
Kým si ja vybaľujem veci z dvoch tašiek, ona sa zatiaľ sprchuje.
„Môžete ma prosím prísť vyumývať?“ - ozve sa z kúpeľne. Povzdychnem si. Život sa vracia do starých koľají. Som rád doma. Som kurva rád doma.
Prezerám si všetko, to, čo leží na zemi. V duchu každému z nástrojov pripisujem význam. Nie, nie sú tu všetky. Sú tu len tie, ktoré nemáš rada. Veľmi nerada. Kým v mysli hľadám vysvetlenie, ty si bezoslova stiahneš dole tepláky. Narovnáš sa a svojimi očami sleduješ stenu pred tebou. Poznám túto polohu. V preklade znamená „očakávam, že v najbližšom čase zažijem silnú bolesť.“ Nepáči sa mi to. Nasadzujem ti späť tepláky.
Za bežných okolností by ma vzrušilo to, ako si si sama od seba stiahla dole nohavice, ale teraz na to nemyslím. Znova sa ťa pýtam, čo sa stalo, ty nič nehovoríš. Len tak tam kľačíš a mlčíš. Čakáš. Volím iný postup. Argumentujem tým, že dokým neviem, čo sa stalo, nemôžem rozhodnúť o adekvátnom treste. V hlave mi víria scenáre toho, čo sa mohlo stať. Či presnejšie, čo tak hrozné sa muselo stať.
Chvíľu mi pozeráš do očí, či s tebou nehrám nejakú hru. Potom sa rozhovoríš. Konečne. Ako si sa ráno obliekla do kockovaných domácich šiat, ktoré na tebe tak rád vidím a upratovala si. Ako si vysávala, prala, umývala riad a utierala prach. Ako si na seba celé tie dni nesiahla a šetrila sa. Ako sa umyla a navoňala. A ako si všimla smietku prachu a keď sa ho išla zbaviť, spôsobila tragédiu.
„Rozbila som ti tú vázu!“
„Tú vázu?
„Tú, presne tú. Tú, ktorú máš tak rád. Tú, ktorej príbeh si mi rozprával na treťom stretnutí. Tú, ktorú máš najradšej zo všetkých.“
Objímeš ma okolo pasu a so smútkom v hlase rozprávaš, ako si sa ju snažila zlepiť, ale si v tomto smere rovnako nedokonalá ako ja. Hovoríš, že prijmeš akýkoľvek trest, lebo vieš, koľko pre mňa tá váza znamenala. Že príbeh, ktorý som ti o nej rozprával, ťa veľmi dojal. Odpútaš sa odomňa a znova si stiahneš tepláky. Už nekľačíš, ležíš. Prosíš ma, aby som ťa priviazal. Aby inštinkty nebránili v treste.
Priväzujem ťa, ale podľa seba - keď ležíš na chrbte. Nohy ti roztiahnem čo najviac, ako mi situácia dovolí. Znehybním ťa. Oslepím ťa tmavou čelenkou. Trasieš sa. Bojíš sa rán, ktoré musia nevyhnutne prísť. Desíš sa toho, ako veľmi musí bolieť rana, práve na „to“ miesto. Hovorím ti, že budem jemný. Najjemnejší, ako sa bude dať. Pýtam sa ťa, či chceš niečo do úst. Hrdinsky odmietaš.
Chvíľu sa ti hrám s prsiami. Prvý dotyk ťa vydesí. Nieže by si ho už nezažila desiatkykrát predtým, ale teraz je to iné. Je to predohra a derniéra zároveň. Uvedomuješ si, že toto je to najlepšie, čo za tento večer zažiješ a vzrušenie zmiešané s bolesťou, fyzickou a duševnou, je to najmenšie. Prestanem, vstanem z postele. Zo zeme vezmem ten najhorší nástroj. V duchu si hovorím, akú veľkú bolesť musí spôsobovať. Aké rany zanechávať.
„Si pripravená, dievčatko?“
„Áno“.
Po vyslovení odpovede prehltneš. Zatneš zuby. Chytíš sa remeňov. Odhodím ten ohavný nástroj a zasuniem do teba dva prsty. Si v šoku a mlčíš. Moje prsty v tebe tancujú ohnivý tanec. Energia, ktorá sa v tebe za niekoľko dní nahromadila ťa privedie do obrovského orgazmu. Vidím v tvojich očiach slzy. Nepochopenie. Otázky z toho, čo sa vlastne teraz stalo a prečo sa nestalo to, čo si myslela, že sa stane. Dešifrujem to.
„Vieš, ten príbeh s vázou som si tak trochu vymyslel. Keď si tu prvýkrát bola a prezerala si si to tu, bolo tu dosť ticho a mne sa to nepáčilo. Kúpil som ju za päť eur na blšáku.“
„Takže ma žiadny trest nečaká?“
„Ale čaká. Budeš to musieť upratať a povysávať, nech sa tu na nič nenapichneme. A potom sa choď osprchovať. Si nejako celá spotená a takto ťa na večeru nevezmem.“
„Takže ma zajtra nebude bolieť celé telo?“
„No, to neviem. Cestou sem som bol na pošte po tvoj darček. Ale z trestu ťa celý človek zajtra určite bolieť nebude.“
Kým si ja vybaľujem veci z dvoch tašiek, ona sa zatiaľ sprchuje.
„Môžete ma prosím prísť vyumývať?“ - ozve sa z kúpeľne. Povzdychnem si. Život sa vracia do starých koľají. Som rád doma. Som kurva rád doma.
Podobne ako Zazitko, len trochu inak. Klobuk dolu a dakujem, za peknu nedelu 
