Príbeh č. 51 – zvesený zo stromu

“Tu nie, ale doma mi ich môžeš roztrhať.”
“Len plytváš slovami,” dodal som vážne. Pozerala na mňa nechápavo. Prevalil som ju chrbtom na stôl a zapchal jej ústa.
Prstom som pretrhol silonky v rozkroku a rozpáral ich až po koleno. Nekričala. Len sa chcela vyslobodiť. Nesnažila sa ani kopať, len prudko dýchala cez rozšírené nozdry.
Odstúpil som od nej a pozrel sa na franforce siloniek na jej tele.

“Toto si už nikdy nedovoľuj. Nikdy!” dodala tlmeným ale výhražným hlasom, aby ju nikto nepočul. Stále chránila naše malé tajomstvo.
“Teraz ako mám ísť podľa teba domov? Ako si niečo také môžeš dovoliť?”
“Tak na tom stojí tvoje sebavedomie? Na chýbajúcich silónkach?” povedal som to ako pravdu o ktorej netreba pochybovať.
“S holými nohami? Som v práci! To si si nevšimol?”
“Len plytváte slovami slečna Lamik.”
Nahnevane si vyzliekla roztrhané silonky a hodila ich na zem.
“Môžeš si ich nechať.”

Obula si lodičky na bosé nohy. Chvíľu váhala, kým vyšla z miestnosti, ale keď prekročila prah, bola to znova sebaistá Lamik. V ten deň bola v práci s nahými nohami, aj keď len pár minút, kým neodišla za Nikolasom.
Zdvihol som ich zo zeme a cítil ich typickú vôňu, ktorú okolo seba šíria.

Keď som stál na križovatke, zobral som jej ruku a položil ju na radiacu páku. Preplietli sa nám prsty. Usmiala sa na mňa a prešla si rukou po sukni. Môj pohľad ostal na tmavých silonkách.
“Čo keby som ti ich roztrhal?”
“Zas?!” dodala a jej tón hlasu znel ako “Ach jaj. Len to nie”. “Ako ti mám povedať, že to nechcem?”
“Možno si raz zvykneš chodiť bez nich.” podpichol som ju a stisol jej ruku.
Rozbehol som sa na zelenú a s jej rukou na páke zaradil druhý stupeň.
“Viem, že by si si netrúfla prísť do práce bez siloniek, ale baví ťa prekračovať svoje vlastné pravidlá. Porušovať ich.”
Pozrel som na ňu, či na nej neuvidím náznak súhlasu. Pozeral som na jej šaty, na jej silonky a na naše ruky. Vtedy mi došlo čo k nej cítim..
“Mám ťa rád. Naozaj veľmi rád.”
Otočila ku mne hlavu, len sa usmiala, ale nepovedala nič. Ďalej som šoféroval.
Keď sme zastali na ďalšej križovatke, chytil som ju za sánku, otočil tvár ku mne a pobozkal.. Pozrela sa trochu nesvoja na šaty a prešla si po nich rukou. Vtedy ma napadlo, že sa vlastne hanbí. Akoby nevedela, ako reagovať.

Lamik som vysadil kúsok od kina, aby nás nevideli prichádzať spolu a šiel som zaparkovať. Stretli sme sa pred kinom. Okrem Bei tam boli ešte dvaja kolegovia, ktorých som nepoznal. Lamik tam ešte nebola, ale vzápätí som za sebou začul pravidelné klopkanie lodičiek. Pár mužov z baru sa za tým klopkaním pozrelo. Keď ju zbadali, nechali chvíľu pohľad na jej nohách a šatách, kým prešli k tvári. Napadlo ma, čo je iné na jej klopkaní. Prečo znie, ako keď ide niekto výnimočný? Potom som si všimol, že sa ako jediná neponáhľa. Nestrieda jeden obchod za druhým, aby rýchlo nakúpila. Kráča pokojne, nerušená leskom výkladov, vedela presne kam ide.

V kine som sa snažil sadnúť si vedľa Lamik, ale naschvál sa zarozprávala s kolegami a do kino sály vošla s nimi. Vedľa mňa sedela Bea, po pravej strane bol kolega a vedľa neho Lamik. Bea sa oprela, dala si ruku na opierku, ktorú so mnou zdieľala a pošúchala ju.

Rozprával som sa s Beou o posledných Marvelovských filmoch, ale v hlave som mal pocit, že sedím kúsok od Lamik, ktorej som sa chcel v tme kina tajne dotýkať, a teraz nemôžem. Tma by schovala naše tajomstvo.

Bea naklonila hlavu a začesala si krátke vlasy. Odhalený krk svietil do tmy.

Viem, kedy sa ženy hrajú s vlasmi. Často som čítal, že keď ste niekomu sympatický, tak sa mu rozšíria zreničky. Nikdy som si nič také nevšimol, na to potrebujete veľa svetla a byť blízko, ale vlasy…. Tie si všimne každý.

“Prečo si si nenechala narásť dlhé vlasy?”
“Nechce sa mi ich česať. Myslíš, že by sa mi hodili?”
“Jasné.” nechcel som jej povedať, že vlasy si ženy skracujú vekom, až ich majú celkom krátke. A v jej veku si väčšinou užívajú dlhé vlasy. Aj keď je príjemné, keď sú ženy rôzne.

Udrel gong a na plátne pustili prvý trailer. Nejaký robotický thriller o umelej inteligencií. Na jeho konci sa Bea naklonila ku mne a zašepkala. “Na to musíme ísť.”
“Pôjdeme.”
Ďalšia upútavka bola na nejakú rozprávku.
“Jeej.” zvolala tlmene. “Máš rád rozprávky?”
“Hej.”
“Budeme tu sedieť s deťmi na detskom predstavení?”
“Ešte tak s vlastnými.”
Pozrela na mňa, a aj keď bola tma, bolo mi jasné, že nevie, čo tým dvojzmyslom myslím. Mlčala. Napravila si vlasy. Zmenila polohu. “S našimi vlastnými?” skúsila pokračovať.
Len som sa pousmial a ďalej pozeral na ďalšiu ukážku.

“Ideme si sadnúť do baru? Noc ešte len začína. Aspoň na chvíľu.” zvolala Bea, keď sme opustili kino sálu. Ľudia s HR oddelenia sú vždy veľmi družní, pomyslel som si.
“Zajtra je štvrtok. Ja idem domov. Treba mi uzavrieť mesačné výkazi,” konštatoval kolega a Lamik sa tiež pridala.
Bea pozrela s nádejou na mňa. Len som pokrútil nesúhlasne hlavou. Jediné, čo mi tento večer chýbalo, bolo objať Lamik. Prechádzať rukami po jej pokožke. Rozlúčili sme sa a ja som s Lamik zamieril do garáže