ON

Tento príbeh tu už bol zverejnený, na starom účte, ktorý som zrušila (nebudem vysvetľovať prečo). Je to prvá vec mnou napísaná, tak to aj vyzerá, nie je to akčné, tu ide skôr o psychické prežitie.

Po pár mesiacoch písania a získavania si mojej dôvery som súhlasila so stretnutím. ON mi povedal, že prídem za ním. Budem pekne oblečená a pripravená ako najlepšie viem. Prídem na adresu, ktorú mi dal. Zazvoním. Dvere sa otvárajú a ja vstupujem do zakázanej zóny. Ako z diaľky počujem príkaz “Vyzleč sa a kľakni si“.

Moja predstavivosť funguje, nikdy som nemala takéto pocity ako teraz, bojím sa som vzrušená plná očakávania, strachu... Čakám, že sa splní to, po čom túžim... Uplynuli minimálne hodiny od toho ako mi bol daný príkaz, moje telo sa vzpiera akýmkoľvek požiadavkám, začínam mať strach, aj keď túžba je veľmi veľká.
Príkaz sa zopakuje drsnejšie „Vyzleč sa a kľakni si.... Alebo ti mám pomôcť?“... Tu som sa vrátila do reality, temná izba osvetlená sviečkami veľké kreslo, kde bol usadený ON... Musím povedať, že to bol ON, ON plný mužskej sily, plný hormónov, vône slasti, s očami plnými láskavosti, ale aj prísnosti, s výrazom POĎ SA HRAŤ. Začínam uvažovať, je to správne... ON sa zahniezdi nespokojne v kresle, začína mu v očiach vychádzať otázka... Ja si myslím, že už je neskoro vycúvať. Tak pomaličky, úplne pomaličky tak pomaly ako mi telo dovolí sa začínam vyzliekať. V hlave sa mi bijú myšlienky: Báť sa, nebáť sa, poslúchnem, neposlúchnem?. Nie je to ten najpríjemnejší pocit na zemi... ON sa zas zahniezdi v kresle.

Moje pocity sa strácajú do úzadia, keď zbadám tie oči ako sa na mňa pozerajú. Zatnem zuby a vyzliekam sa. V očiach mi vidí otázku, ktorú nemám odvahu vysloviť... „Páčim sa ti? Spĺňam tvoje očakávania? Budem pre Teba dosť dobrá?“ , ON mi odpovedá na otázky vysielané z mojich očí: „Neboj sa Dievčatko, teba som si vybral ty si pre mňa všetko. A už sa vyzleč, chcem si ťa pozrieť zblízka neboj sa.“ Na toto moja hlava asi čakala. Ani neviem ako rýchlo som si zo seba strhala oblečenie aj keď som sa bála a už som kľačala.

V hlave mi vyšla myšlienka na prvú fotku, ktorú ON dostal... Bola som na nej vysmiata ako lečo, moja tvár prezrádzala viac ako by som chcela. V očiach mi žiarilo šťastie. ON bol vtedy spokojný. Páčila som sa mu vtedy páčim sa mu aj dnes. Spomienky ma zaženú aj k fotke, ktorú som MU poslala zo zvedavosti ako bude reagovať, myslím, že som HO vtedy poriadne vyviedla z miery. ON mi vtedy hneď neodpísal. Čakala som na hocakú reakciu....

Kľačím v miestnosti a vnímam každý pohyb a všetky zvuky. Moje telo je plné vzrušenia a očakávania. Oči mi mimovoľne spadli na podlahu, chýba mi odvaha pozrieť na neho. V hlave mi víria myšlienky. ON prehovorí:“ Na prvý krát krásny výkon, len 15 minút, zaslúžiš si trest, len si premyslím aký.“ Moja hlava začína stresovať, zas myšlienky jedna cez druhú, mám vyjednávať, mám sa ospravedlniť, mám sa pokúsiť vyjednávať... Moje ústa bez rozmyslu povedali:“ Ale veď je to len prvý krát.“

Z NEHO vyžaroval hnev a pobavenie, čakal, že budem vyjednávať ako pri mojom úplne prvom treste pobavene povedal: “Neopováž sa...“. Pokora nie je moja silná stránka, stále na nej pracujem, zas zo mňa vybehlo: „Ale naozaj je tá pomalosť prvý krát.“, myslím, že som to prestrelila. V očiach mu vidno tie plamienky, ktoré sa mi ukazovali, keď na mňa pozeral na Skype a premýšľal nad ďalším krokom. Čím by ma mohol vytrápiť. Poznala som ten pohľad.

Ako by to bolo len včera písala som s NÍM, moje písmenká išli jedno za druhým, kým si to nevšimol. Nevedela som si vtedy zvyknúť, že to nie je bežný človek s ktorým píšem, ale ON... Zabudla som MU vykať. Dostala som vtedy prvý trest, písomný. Spomínam ako som mu vysvetľovala ako nenávidím písanie... Chcela som iný trest, ale nakoniec po dlhočiznom vyjednávaní a krivde som ho priala. ON je trpezlivý človek, vedel, že je môj prvý v živote. Myslím, že som riadne skúšala JEHO trpezlivosť.

ON povedal tichým sotva počuteľným hlasom: “Teraz si si zaslúžila naozaj vážny trest. Budeš kľačať na hrášku“. Nikdy som nekľačala na hrášku. Nepoznám či to bolí alebo nie. Neviem na ako dlho ma tam nechá. Nesmiem už robiť chyby. Do izby doniesol obrovský plech plný suchého hrachu, položil si ho pred kreslo v ktorom sa pohodlne usadil. „Teraz Dievčatko moje tu si pekne kľakni a neopováž sa ani pípnuť, nepoviem ti ako dlho tu budeš. Užívaj si moju prítomnosť a moju dobrotu. Iný by z teba dušu vymlátil“. Pozerá na mňa upreným pohľadom, ja nechápavo pozerám do zeme.... Zas som niečo zabudla.... „Ďakujem za Vašu láskavosť.“ ON mi stále písal aj hovoril: „Za všetko mi musíš poďakovať, všetko mi musíš povedať. Nesmieš sa ma báť“

Zavrela som oči, sklonila som hlavu k podlahe mala som dosť času na premýšľanie. Premýšľala som o kadečom, o tom čo znamená dôvera ako si ju ON získaval, ako ju strácal, ako som vyjednávala o všetkom a zároveň o ničom. ON ma poznal, aspoň z písania. Dnešok je pre mňa veľmi strašný. Hanbím sa za seba, že som taká zlá subinka... Vidíme sa 15 minút a už mám trest. Pozerá na mňa s tým svojím pobaveným úsmevom. Už ma bolia kolená od toho hrachu. Cítim, ako sa mi zarýva stále viac do kolien, bolí ma to ako moje chyby v minulosti, nevedela som si priznať, ako sa mi páči mať trest a zároveň byť vzrušená. ON vie ako na mňa.

Neviem koľko času ubehlo, vnímam len svoju nahotu, myšlienky a tú príjemnú bolesť. Z myšlienok ma vyrušilo pohladenie. Vyjavene pozriem pred seba a ON tam nie je ... To ON ruší moje rozjímanie. Asi si myslel, že som zaspala. Cítim prvý krát dotyk kože na svojej koži. Hladí ma po chrbte. Nežným hlasom sa ma pýta: „Vážne chceš do toho ísť? Ešte stále máš možnosť úniku.“ Mala som pocit akoby hovoril za mňa úplne niekto iný, taký hlas ako som vydala si nepamätám: „Áno Pane. Som si vedomá, že som vo Vašej moci, z ktorej nemám možnosť úniku. Som tá najšťastnejšia bytosť na svete. Ďakujem, že ste si vybral práve mňa. Dávam Vám všetko čo mám, čo už dávno máte aj vy- moju dušu, moje telo, ste môj svet.“