Moja prvá DPP

O Dark play party som vedela dávno predtým, ako som naplno začala žiť bdsm svet. Lákalo ma, ísť tam. Vidieť, čo sa tam deje, spoznať ľudí, ako som ja. Ale nešlo to... Žila som roky vo "vanilkovom" manželstve. Z diaľky som len sledovala dianie tajomnej párty.

Po rokoch je zo mňa konečne majetok, patrím svojmu Pánovi, už takmer 3 roky. A prišiel čas prestať o Dark play len snívať, ale sa zúčastniť. Ideme, my fakt ideme. Ono sa to stane.

Nooo lenže, ako to u mňa býva zvykom takmer pri všetkom, radosť a nadšenie vystriedali mnou vykreslené obavy. Čo sa tam v skutočnosti deje? Bude to okej? Vykreslila som si predstavu o bohapustom sexe jeden cez druhého, totálne orgie. Teda okrem iného, aj toto. V skratke, šialené predstavy.

Prvotnú predstavu o tom, čo si obliecť, som mala tiež. Zahnala som ju tým, že to bude možno veľa. Aj keď som prebrázdila net hľadaním foto z podobných akcií inde vo svete, predsa sme len na našom konzervatívnom Slovensku, kde to vôbec nemusí byť okej. Takže som si vytvorila ďalší stres a komplet zničila svoju prvotnú predstavu o oblečení. Čím viac foto mi Pán posielal, tým som ja mala rozmazanejšiu predstavu. Strašne veľmi som mu chcela vyhovieť. Strašne veľmi som chcela, aby bol spokojný, aby bol na mňa naozaj hrdý. Čím viac som rozmýšľala, tým viac som sa zamotávala do vlastnej pasce vytvorenej vlastnými obavami.

Blížil sa deň D. A ja som stále nemala nič vybraté. Už to vyzeralo, že to celé bojkotujem, lebo tam v skutočnosti nechcem ísť. Nečudujem sa, že sa na mňa hneval, mal prečo. Niekto, kto sa teší, má dávno vybraté, rozhodnuté. Ja však nie.

Posledný týždeň pred termínom som sama sebe povedala jasné "dosť, stačí", dojebeš to, ukľudni sa. Vypustila so všetky myšlienky okolo. Sakra, zrazu to šlo. A vrátila som sa k pôvodnej verzii toho, čo som chcela na začiatku. Idem tam s ním. Ostatné nie je podstatné. Idem tam s Pánom. A ja naozaj aj chcem, aby to bolo viditeľné. Po porade s Pánom som nakoniec objednala krásny čierny bodystocking. Prišiel, hneď som to utekala vyskúšať. A cítila som sa, že "wau, to je presne ono". Obula som topánky, cvakla foto, poslala. Schválené. Super. A tu začala taká tá naozajstná radosť z celej tej prípravy, obavy išli úplne bokom.

Lenže... toto je málo. Čo ďalej. V práci skrsla myšlienka na lano. Zamkla kanceláriu, navliekla sa do siete, obmotala lanom, cvakla znova foto a poslala. Znovu schválené. Po dohode sme objednali dve laná, červené a čierne. A prišlo na rad skúšanie kombinácií. Objednali sme ešte putá. Po každom ďalšom skúšaní, prichádzala stále väčšia túžba ostať tak a nikdy to už zo seba nevyzliecť. Nakoniec vzniklo toto...

https://www.xbdsm.sk/file/pic/photo/2023/05/feather-1684686055902-jpg.jpg?t=648cc65737545

A prišiel deň D...

Cesta vlakom bola... zvláštna. Mali sme za sebou zopár ťažkých dní, plných nezhôd, ktoré som spôsobila ja. Snáď mi odpustí, ak sa opisu tejto časti úplne vyhnem. Keby to nezobral do svojich rúk, dodrbem aj celý ten večer... Išli sme sa prejsť, najesť... Svojím správaním zahnal všetko to chmúrne, čo nás sprevádzalo. Len aby sme si ten večer užili. Obdivujem ho. Berie na seba to zlé, snaží sa to prekonať, aby boli ostatné veci tak, ako majú byť. Tak ako DP. To sú chvíle, kedy si ja kladiem otázku, či si takého človeka zaslúžim. Nie. Nezaslúžim, viem to.

Prišli sme na hotel... Začali sme sa chystať. Pomohol mi s lanom, aby bolo pekne uviazané. Obliekol si čienu košelu, čierne nohavice. Vyzeral tak úžasne. Hrdá , šťastná, s kým idem, komu patrím, krásnemu chlapovi s nenormálnou charizmou. V bare drink na ukľudnenie, nie že by pomohol, mňa naopak znova začal chytať stres.
Pvýkrát som sa stretla s Lenny. Príjmená zlatá, usmiata baba, ktorá plynule prechádza z jednej témy do druhej, z druhej do tretej, mám pochybnosti, či sa medzitým vôbec aj nadýchla. Super, som rada, že sme sa stretli , zoznámili, aj vďaka nej sa mi ľahšie dýchalo .

A Dark Play môže začať...

Vyklepaná leziem do šatne, vyzliecť sukňu a sako. Zapnem obojok. Sloboda. Istota. Založím putá na ruky. Aaa sadnem na stoličku... Ruky sa trasú, srdce ide z hrude vyskočiť. Musíš tam ísť, chceš tam ísť, vstávaj. Dole schodmi skoro zletím, lebo sa potknem. No boha, to som dobre začala . A ani som neverila, že by mohlo prísť toto...


Prejdem cez vstup , pár krokov. Čakal ma tam môj Pán. Chytil ma za ruku. A všetko, úplne všetko sa zrazu rozplynulo. Bola som "doma". Bola som na mieste, kde sa nemusím pretvarovať. Kde som naozaj majetkom a on naozaj mojím Pánom. Nič medzi tým. Jasne dané. Ľudia naokolo sa správali presne tak isto. Fascinujúce, úžasné. Dýcham. Nemusím sa na nič hrať. Neviem opísať lepšie, čo som cítila. Pri predstavení viazania mi Pán silno drvil ruku, prepínalo ma, nič naokolo neexistovalo, len ja a on. Horúco, chcem byť s ním sama. Chcem kľačať na kolenách, fajčiť ho. Stokrát za večer sa opakovala šialená potreba slúžiť, slúžiť na verejnosti, byť použitá na verejnosti. Prvýkrát som všetky pocity prežívala vonku naplno. Pozerať sa na predstavenia a cítiť to, prežívať to. Chcieť to prežiť s Pánom. Bola som šťastná. Boli sme. Obaja.

Celý večer sa niesol v duchu slobody. Každý inokedy nejakým spôsobom viazaný spoločnosťou. Tu sa mohol ukázať taký, aký je. Bez predsudkov. V celej svojej kráse. Každá jedna žena bola nádherná už len tým, že bola sebou. Voľné rozhovory o sexe, o túžbach, pocitoch, zážitkoch. Priznám sa, že som miestami čumela s otvorenou hubou , ako medzi sebou ľudia viedli rozhovory o sexe, rovnakým spôsobom ako keď sa bavia o varení.

Žiaden pocit trápnosti, že tam behám s mokrou kundou. Kľudne som mohla aj viac. Že som po Pánovom dotyku ostriekala podlahu pri sledovaní dvojice, ktorá si užívala svoj svet jebaním subky fľašou z džúsu . Absolútny pokoj v tejto divočine s prísnymi pravidlami.

Návrat do reality

... bol ale boľavý. Keď máte toto všetko opustiť a žiť znovu život vonku. Ten v podzemí sa mi páčil viac. S obojkom na krku , a predsa slobodná. Vonku je väzenie, v ktorom akoby som občas nevedela fungovať. Dark Play je miesto, z ktorého ráno nechceš odisť, nechceš pustiť tie pocity. Žiješ. Vonku.... Ako upíra ťa spaľuje slnko.

Priznám sa... Celú cestu domov som prerevala. Nechcela som návrat. Vždy, keď odchádzam od Pána, potrebujem čas, aby som sa vedela vrátiť späť. Tentokrát to však bolo omnoho silnejšie. Nasilu vytrhnutá z niečoho, v čom potrebujem ostať. Dlho som sa nevedela dostať do "normálu". Bilo sa vo mne "nechcem" a "musím".

Dúfam, že budem mať znovu možnosť zúčastniť sa tejto akcie. S mojím Pánom. Každý jeden, každá jedna, ktorí váhate, či ísť, alebo máte podobné jebnuté šialené predstavy ako ja.... Kašlite na ne a choďte, pretože to stojí za to. A verte, že je to lepšie ako som v krátkosti opísala ja. Pretože tie pocity sa úplne opísať nedajú.