Keď som sa ráno zobudil a otvoril dvere spálne, Lamik už varila obed a Nicolas sa hral. Nevšimli si ma, keď som vyšiel zo spálne. Pokračovali vo svojich rolách, ako dobre nastavený stroj. Boli takí zladení, ako každá rodina. Vtedy som si uvedomil, že ja do toho stroja nezapadám. Aspoň zatiaľ nie. Neviem, či tu niekedy budem doma. Bude ma raz Nikola...