číslovky S2/E5

Tmavá obloha náhle zostúpila, zatlačila moje zmysly do porazeneckej nálady. Myšlienky prestali fungovať. Utkvelo len to posledné slovo, čo použila Vierka pri mojom lákaní na tento predĺžený víkend: hypoterapia.
Tak tú budem skutočne potrebovať.

Zostala som sama, bez nápadu. Vždy musím, v neriešiteľných vecičkách, reagovať ako Jánošík. Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!

Beriem do rúk ponúkané, lacné pero a podpisujem svoj 48 hodinový osud! Chamraď vy..., prešpekulovaná, chlpatá, nadržaná... Toto ste chceli? To fakt je Vladimír úchyl? To fakt je Juraj kkt? To fakt Viera o tom nevedela? Uvažovať nemá zmysel...

Bez slova opúšťam miestnosť s chrumkami aj vínom v ľavej ruke. Kópiu zmluvy som nevyžadovala. Vierka prichádza o svoje pochutiny a prestala mľaskať, ja už v predstihu tiež. Som úbohé zombie. Idem sa hore spláchnuť, bez pozdravu, opúšťam, ani neviem čo...
Ležím vo svojej, krátkodobej posteli v polohe X, nie úplnej. Pravá ruka drží fľašu vína opretú hrdlom o pery, ľavá vystretá, zviera sáčok s nedojedeným chrumkavým pokrmom. Otváram pomaly ústa a vychutnávam nápoj po malých dúškoch. Len srk, srk, srk... Nastalo pomalé zdolávanie, rozpitej fľaše, červeného vína. Hlava putuje niekde do neznáma, nedokážem ju privolať späť. Jediné čo mi napadá, dnes už hádam dajú pokoj. Há, há, há... Prešli možno tri sekundy.

Vbieha Vierka: „Chcú zemiakové placky s kapustou a údenou slaninkou!“
Odkladám rozrobenú fľašu a bezvládne odpovedám: „Á?“

„No Bééé, máme nakmitnúť dole a variť!“ prepína Vierka svoju naladenú stanicu „klídek“, na stanicu „zúrivosť“. Začína sa štartovať! Toto nedopadne dobre. Tuším, že už musím zasiahnuť.

„Hmm, tak poď,“ zdanlivo ukľudňujem situáciu a dávam jej vzorové, príkladné riešenie.

Dorazila ma znovu: „Teraz sa sústreď! Len nohavičky, tričko, jazdecké čižmy a vlasy do copu, obe! Vytočila som Vladimíra. Napadlo mi, že sa správa ako kokot. Nerobím tajnosti, tak som ho s tým nahlas oboznámila. Zrušil mi voľno, už znovu slúžkujem. Školník sa nechcel nechať zahanbiť a máš naklusať tiež!“ Že školník, to trafila, je rozkošná.

„Vám tu skutočne, statočne jebe... Poď sem a ľahni si,“ uvoľňujem jej malé miesto, na veľkej posteli. Ležíme spolu ako dve XX. Konečne kľud. Podávame si fľašku a začínam potichu počítať: „Jedna, dva, tri, štyri, päť...“ Vierka ma nenecháva v štichu a zapája svoju podporu, ideme číslovky dvojhasne. Je to sviežo-ukľudňujúce.
Čosi pred štyristo mi zaspala. Nemala som chuť ju budiť, onedlho zaspavam tiež.

Zobudil nás nečakaný preberač, vychrstli na nás vedro s vodou. Žmúrime na tých dvoch. Prvá vec čo mi napadla, kde do paroma budem spať. V mokrej posteli asi ťažko. Zaznelo pár príkazov.

Stojíme s Vierkou nastúpeno-zoradené v spoločenskej miestnosti. Polooblečené v nohavičkách, čiernych tričkách a jazdeckých čižmách. Rozpažené ruky sa nám majú dotýkať prostredníkmi. Tí dvaja /nechcem nadávať/ nám skracujú razantným strihom a trhom tričká nad pupok. Ideme na kolená, zväzujú nám vlasy do nejakého copu. Vladimírovi viazanie moc nejde a Juraj ho zaúča. Niečo mi tu nesedí. Kde sa to Ďuro naučilo? No to bude ešte zábava.
Odchádzame na dvor. Je už noc a parchanti /niekedy sa nedá nezanadávať/ zapínajú osvetlenie okolo totemu. Tuším čo bude nasledovať.
Nenápadne kontrolujem ten úväz na mojej hlave. Vlasy mám zviazané v hrčke na vrchu hlavy, trčí len malá slučka. Kontrolujem pohľadom Vierkin drdol, to isté. Viem celkom presne, na čo sa táto úprava používa. Vierka nemá tušenie. Nejdem ju strašiť...

Beháme po kružnici okolo, presne ako tie kone pri našom jazdeckom výcviku. Ktorá dobehne tú druhú bude mať milosť. Porazená bude verejne bičovaná a navarí zemiakové placky s kapustou a slaninkou. Nemám potuchu, kde naverbujú verejnosť. Mám ale potuchu, že porazená zostane hladná a zbičovaná.

Nie sme jebnuté, držíme sa rovnako. Jedna za všetky, všetky za jednu. Nudí ich náš beh a prechádzame na kačáky a neskôr na žabáky. Museli sme byť komické, začali sa rehotať a dostali sme milosť, obe.

Placková tortúra nás však neminula, zostali sme hladné.

Ráno ma budí klopkanie na dvere. Rozmýšľam v ktorej som posteli, je mi to však jedno, odpovedám dverám: „No čo zas? Ďalej!“

Ach joj, vchádza Mexičan bez píšťalky, gitary a klobúka. Nesie podnos s neskutočnými raňakami, lukulské hody. V zuboch drží A4 s rúžovým nápisom „PREPÁČ“.
Premýšľam ako s tým naložiť. Spontánne mu položím otázku: „Čo si ochotný preto urobiť?“

Odpovedá cez kancelársku A4: „Všetko!“
Pochopil moju hru na pomstu, zrejme začíname byť zladení.

Viac mi nebolo treba, však vyskúšam: „Do naha, kľakni, ruky nad hlavu, vzdaj sa a možno môžeš sem,“ opakujem predošlý príkaz z nedávnej návštevy „jeho“ učebne.

Mala som ho na kolenách, so skoro-stojacím čurákom, prekvapivé zistenie.
Ľahké to mať nebude, odchádzam do sprchy a dostáva pusu na čelo: „V poriadku, obleč sa a chcem ten najkrajší deň v živote.“
Pri odchode zisťujem svoj nevyriešený problém s povrazovým drdolom na hlave. Stačilo však málo. Zadkom otočená, prikľakávam ku stále kľačiacemu, dezorientovanému viazačovi: „Môžeš mi to, prosím, rozmotať?“
„Môžem, ale škoda, dal som si na tom záležať,“ odpovedá odovzdane. Namiesto poďakovania mu „nenápadne“, pohybom zadku doprava a doľava, zopárkrát prebehnem po stále ešte naštartovanom, przdničovi . Určite to nečakal, nebol schopný žiadnej reakcie, krásny deň môže začať.

Rovno za horúca, už vzorne oblečená a v spoločenskej miestnosti, sa oboznamujem so stavom veci. Vierka sa pohádala s Vladimírom a už sú zrejme doma. Tak to jej teda nezávidím. Až v tomto momente ma napadá, že niečo podobné očakáva aj mňa. Samozrejme v duchu rešeršnem, o čo pôjde v mojom prípade, a tuším, že to bude iný brutál. Mám strach, pociťujem hanbu, ešte ani nevisím. Čakám, kedy budem ústne pripravovaná na moju nevyhnutnú tortúru. Zostávajú nám necelé dva dni.
Nič tomu však nenasvedčuje, prekecávame s Ďurim o všetkom možnom aj nemožnom, až prichádza jeden s tých dvoch honákov. Kladie do nášho minipléna otázku: „Kde ja tá mladá pani na holenie?“

Skoro som sa zrútila pod stôl. Jediná vec, čo ma ihneď napadla, budú ma holiť, zrejme tí dvaja včerajší honáci. Už je to tu! Bolo to v zmluve. Kundie chlpy v igelitovom sáčku. Dobré ráno priatelia.

„Idkaj von, prídem neskôr, niečo ťa naučia. Bude to zábavné, potom ťa osobne skontrolujem,“ radostne ma povzbuduje, môj dočasný, už len 35 hodinový majiteľ.
Robia si srandu? Zrejme nerobia!

Prichádza súvetie honákovo: „Všetko máme už pripravené. Sedielko, kolenné podpiery, strmene na nôžky, čelenka, zubadlo, podbradník, zaisťovacie remene, poďme na to!“
Už to mám, budem pripútaná na nejaké sadistické, gynekologické lôžko. Nepoviem im STOP, aj keby ma z kože drali! Či ma bude bičovať a holiť Vladimír, alebo títo tu... Volím jednoznačne „B“!

Moja drzosť však naberá na obrátkach a navrhujem holičovi: „Nepotykáme si pred tým?“ tak sme si, bol rád...

Ocitám sa na nádvorí pred totemom, čaká ma tam môj včerajší, momentálne neosedlaný kôň. Zaerdžal, máme určite nejaké spoločné puto. Pri ňom všetky spomínané pakšamenty, vzorne zoradené na stole. Učím sa sedlať koňa. Obaja ochotní kovboji ma zasvecujú do nádhernej práce. Ponúkam, mne podané, jabĺčko svojmu tátošovi. Máme sa viac spriateliť. Skoro som sa šťastím pošťala, prijal ho...