Volám sa Juraj Tomko. Kamaráti ma volajú..., to nie, to Vám neprezradím.
Sľúbil som Diane, že ten záver spojený s našou sviatočnou školou /ou,ou,ou/ „nápravy“ Vám dopoviem sám. Nechce to rozoberať, že je vraj sama rozobratá na súčiastky. Mám sa prejaviť aj písomne. Bude, či chce známkovať? Ňevedno...
Sedí pri mne, tak nemôžem klamať. Nebudem sa už zapodievať zástrčkovou zápletkou. Skončila zrejme vzájomným zmierom a na mne teda zostala úloha, dostať Dianu z hroziacej šlamastiky.
“Že Dianka?“ skúmam nenápadne jej reakciu, nezáujem...
Nedá mi, Diana je fantastická jebačka... „jáúuu“, kopla ma do nohy a chce v tom pokračovať. Ešte že len tak.
Nehovorím, že je bezchybná, potrebuje krotiť, je to kobyla.
Musel som si odsadnúť úplne vedľa, budem to rozprávať teda len Vám. Diana je nereálne číslo, ktoré potrebuje svoje premenné násobiť krát dva. Nezamýšľajte sa nad zadaním, je to kokotina.
Viem, že urobila chyby, kto ich nerobí?
Svoj údel prijala. Keby ste videli tie skoky do vody, lúštenie rovnice o dvoch neznámych, kriedu v zuboch, des v jej očiach pri priškrtenom krku, poviete si to nemôže byť kriváčka.
To jej trojité: „Prepáčte, prepáčte, prepáčte... Uf. Slzy v očiach a jej úprimný pohľad... Vymäkol by zrejme každý, každá. Viem, trošku som pritvrdil. Však keď sa jedlo nesie samo na podnose, však viete...
Vráťme sa späť, čo som Diane sľúbil, som zrejme splnil. Ako nenápadný spravodlivec som obhajoval jej prechádzku štúdiom na škole, ktorú nazvala: „Škola pre nepoučiteľné kravy.“
Vyviazla s trojkou na vysvedčení a apelom riaditeľa na jej nezákonných zástupcov: „Je celkom fajn, ale tie štyri poznámky si vyriešte doma, do toho Vám zasahovať nebudem.“
Bodka, šmitec!
Mohol som z toho vytrieskať viac, načo. Vladimír ju zrejme ešte popreháňa sám, mne zostalo clivo. Diana mi bude chýbať.
Zamýšľam sa nad šialeným nápadom Vladimíra. Hlava mi však vždy odbočí na Dianu. Viac cítim tie nádychy pod dolepeným tričkom nad bazénom, ako zásun do dierky-ok. Bola rozkošná, zmätená, neistá... Mám rád veci pod kontrolou, tu som si nebol istý.
Neviem čo Vám mám ešte povedať. Zrejme zakričím cez druhú izbu: „Diana, dáme repete?“
„Vyhoň si, dík..., zástupca katedry plánovaného kokotizmu !“ odpovedala šťastná Diana.
Prenechám jej teda slovo a ja idem, ani neviem kam. Začala mi tykať, tak všetko je OK.
Ozaj, poznáte ten vtip: Bála ste sa a už je tam? Nedopoviem ho, zrejme by sa nahnevala, už prichádza, pssst.
Odovzdávam mikrofón, užite si...
Sľúbil som Diane, že ten záver spojený s našou sviatočnou školou /ou,ou,ou/ „nápravy“ Vám dopoviem sám. Nechce to rozoberať, že je vraj sama rozobratá na súčiastky. Mám sa prejaviť aj písomne. Bude, či chce známkovať? Ňevedno...
Sedí pri mne, tak nemôžem klamať. Nebudem sa už zapodievať zástrčkovou zápletkou. Skončila zrejme vzájomným zmierom a na mne teda zostala úloha, dostať Dianu z hroziacej šlamastiky.
“Že Dianka?“ skúmam nenápadne jej reakciu, nezáujem...
Nedá mi, Diana je fantastická jebačka... „jáúuu“, kopla ma do nohy a chce v tom pokračovať. Ešte že len tak.
Nehovorím, že je bezchybná, potrebuje krotiť, je to kobyla.
Musel som si odsadnúť úplne vedľa, budem to rozprávať teda len Vám. Diana je nereálne číslo, ktoré potrebuje svoje premenné násobiť krát dva. Nezamýšľajte sa nad zadaním, je to kokotina.
Viem, že urobila chyby, kto ich nerobí?
Svoj údel prijala. Keby ste videli tie skoky do vody, lúštenie rovnice o dvoch neznámych, kriedu v zuboch, des v jej očiach pri priškrtenom krku, poviete si to nemôže byť kriváčka.
To jej trojité: „Prepáčte, prepáčte, prepáčte... Uf. Slzy v očiach a jej úprimný pohľad... Vymäkol by zrejme každý, každá. Viem, trošku som pritvrdil. Však keď sa jedlo nesie samo na podnose, však viete...
Vráťme sa späť, čo som Diane sľúbil, som zrejme splnil. Ako nenápadný spravodlivec som obhajoval jej prechádzku štúdiom na škole, ktorú nazvala: „Škola pre nepoučiteľné kravy.“
Vyviazla s trojkou na vysvedčení a apelom riaditeľa na jej nezákonných zástupcov: „Je celkom fajn, ale tie štyri poznámky si vyriešte doma, do toho Vám zasahovať nebudem.“
Bodka, šmitec!
Mohol som z toho vytrieskať viac, načo. Vladimír ju zrejme ešte popreháňa sám, mne zostalo clivo. Diana mi bude chýbať.
Zamýšľam sa nad šialeným nápadom Vladimíra. Hlava mi však vždy odbočí na Dianu. Viac cítim tie nádychy pod dolepeným tričkom nad bazénom, ako zásun do dierky-ok. Bola rozkošná, zmätená, neistá... Mám rád veci pod kontrolou, tu som si nebol istý.
Neviem čo Vám mám ešte povedať. Zrejme zakričím cez druhú izbu: „Diana, dáme repete?“
„Vyhoň si, dík..., zástupca katedry plánovaného kokotizmu !“ odpovedala šťastná Diana.
Prenechám jej teda slovo a ja idem, ani neviem kam. Začala mi tykať, tak všetko je OK.
Ozaj, poznáte ten vtip: Bála ste sa a už je tam? Nedopoviem ho, zrejme by sa nahnevala, už prichádza, pssst.
Odovzdávam mikrofón, užite si...
