Ako začať?
Fúúú, idem na to!
Som Diana, rímska bohyňa lovu.
Som Diana, mrcha, chytená na voňavú návnadu s názvom „pomsta“.
Zrejme Vás napadlo, že za B bude správne.
Súhlasila som s podmienkou č.2, zrejme Vás okamžite napadá otázka, aká je podmienka č.2? Vladimír by povedal radšej sa posaďte.
Základné kontúry podmienky: 3 dni straty osobnej slobody. Pri použití „stopky“, teda slova, ktoré ukončí moje trápenie, okamžitý prechod na alternativu č.2. Pýtate sa čo to je alternatíva č. 2? Zákernosť nad zákernosť! Mesačné slúžkovanie v domácnosti V+V. Pri alternatíve č. 2, stopka znamená ukončenie priateľstva. Viem byť sadista, ale toto prekonalo moje nazeranie na svet. Rozmením to na drobné, z blata do kaluže. Vierka by povedala: “Som v totálnej piči!“
Momentálme sedím vo vlaku smerujúceho do Púchovských Olšian /názov mesta som pre prípad odhalenia pozmenila/. Čo sa tam nachádza? No predsa, cieľ mojej cesty.
Ten vlak je jedna z mozaiky sklíčok zapadajúcich do vytráže, ktorú autor neskôr pomenuje: „Bože, ako hlboko som klesla!“
V malom batôžku mám zbalené len osobné potreby študentky súkromného gymnázia s vyučovacím predmetom: „Pravidlá a ich dodržiavanie“.
Čo obsahuje? No predsa dievčenskú rovnošatu, cvičebný úbor, žiacku knižku a dopis. Obsah batou som si vygooglila na adrese ktorú Vám nepoviem, vstali by vám „vlasy dubkom“. Žiacku knižku, dopis adresátovi a súradnice mi odovzdal Vladimír.
Súradnice nesklamali a ja bojujem s myšlienkou vysloviť stopku hneď.
Je štátny sviatok, stojím pri zvončeku s ceduľkou: Zvoniť len v prípade uzamknutého areálu gymnázia. Zažívam pocit maturantky pred ústnou skúškou. Samozrejme, chápte s porozumením o akú skúšku ide. Nič v tejto nepríjemnej pozícii neviem vyvrátiť ani posúdiť. Čo má prísť príde, zvoním!
Je 15 minút pred desiatou, príchod bol stanovený na 10.00 hod. Rezervičku mám, tak uvidíme. Môj domček so sebavedomím sa začína zakrátko rúcať. Nikto nejaví o moju osobu záujem!
O 10,05 hod. prichádza k bránke slušne oblečený muž v stredných rokoch.
Až keď stojíme z očí do očí, padne pozdrav: „Dobrý deň mladá pani, prajete si?“
„Slečna, zatiaľ slečna, mladý pán,“ snažím sa koketovať a zlepšovať svoju štartovaciu čiaru.
„Som profesor Tomko, Juraj Tomko. Odpustite si nabudúce tie koketné zdvorilosti. Ak ste Diana, teda slečna, alebo pani Diana, meškáte 5 minút. Riaditeľ nerád čaká, bude asi problém.“
A som tam, kde som nechcela. Bolo to rýchle a zbesilé. Prestala som uvažovať a plnila príkazy človeka, ktorý sa s tým nemaznal. Dievčenská šatňa, prezliekačka, plechová skriňa s číslom 69, kľúč na šnúrke zavesený na krku, v ruke obálka od Vladimíra a presun pred nejakú kanceláriu.
„Máte čakať,“ odrapotal profesor Tomko, po krátkej návšteve, asi riaditeľne.
Čo tu robím, čo do paroma tu robím?
Je to zlý sen, pozerám sklonenou hlavou na svoje čierne topánočky obuté na bielych podkolienkach. Už doma, pri pohľade do zrkadla, ma oblial studený pot. Bol problém si kúpiť bielu, bavlnenú podprsenku bez okrás, celé nohavičky. Károvaná suknička, biela blúzka a červený svetrík na gombičky. Dámska kravata, čo pasuje k sukni, nepýtajte sa ma. Nechce sa mi to popisovať.
Bože ako ja nenávidím školy, čosi už mám fakt pochodené, nielen u nás. Toto je prvá s povinnou rovnošatou, rovnošatou pre nepoučiteľné kravy.
Viem prečo to všetko, bude masaker za Vierku, Vladimíra a všetko zlé, čo mám na rováši.
Ťahá mi na 35, to radšej preskočím, som si vymyslela. Z opačného pohlavia viem nasledovné: inteligentná, zábavná a prudko jebateľná, to tiež preskočím, som. Môžete mi rozumne vysvetliť, prečo sa mi hociaký pán výnimočný prudko vyhýba? Viem, som jebnutá, prudko jebnutá, preto stojím, ako mladá školáčka, pred riaditeľňou.
Chápem Vladimíra a jeho nápad na prvý deň skutočnej pomsty, je to vymakaná hlavička. Podceňovanie súpera neprináša úspechy.
Prekvapivý „open door“ na riaditeľni je tu. Stojíme zrazu na chodbe oproti, ja a on. Keď vám chýba sebavedomie, oblečte sa za upratovačku a napľujte personálnemu! Momentálne to mám X+Y na druhú.
„Hm, z ktorého storočia slečna, možno mladá pani, pochádzate? Skúsim typnúť!
Anglicko 18-19?“ vysypal svoj smetný kôš, na hlavu dezorientovanej „študentky“, teda mňa, zrejme riaditeľ súkromného gymnázia.
Ako chceš: „Ha Ha Háá, hi hi híí, to sa Vám podarilo, pán riaditeľ, či čo“ nenechávam sa zahanbiť v načatej konverzácií.
„Ha ha háá, hi hi híí, ozaj vtipné. Poprosím Vás, zaparkujte sa mi v pracovni, máte tam pripravené značky, tú obálku si vložte medzi zuby a ruky si spojte, však viete kde...“ odpovedal odchádzajúc niekde v diaľ.
Vstupujem do jamy levovej.
Ci pána, tak tomuto sa povie pracovňa! Obrovský pracovný stôl a kreslo, podobné som naposledy videla na oravskom hrade. Knižnica cez celú stenu a už nič. Moment, že nič! Merčím 5 značiek na červenom koberci, vzdialených od stola pána direktora na dobrý výhľad. Hovorí sa tomu výhľad od hlavy až po päty. Niekto to tam musel načmárať kriedou. Ak hráte kocky, poker, človeče, alebo čo, tak tam bolo číslo 5. Štvorec o rozmeroch necelý meterkrát necelý meter v strede s bodkou. Je mi jasné, že bodka v strede je moja značka.
Bodkujem pred pracovným stolom s rukami za chrbtom a obálkou, od Vladimíra, v zuboch.
Začínam ju pomaličky máčať slinami, keď do miestnosti vstupujú dvaja muži, on a on. Pochopili ste správne, her direktor a her profesor. Profesor upravuje moje ruky do správnej polohy, t.j. spája moje prsty k lakťom v protiľahlom garde. Táto poloha ma núti prezentovať kozy a špúliť zadok. Direktor mi odoberá obálku, zo zubov, a zasadá za pracovný stôl. Kde stojí jeho pucipajtáš, nemám potuchy.
Prepadám sa hanbou do podzemných garáži!
Her D číta dopis od Vladimíra, náramne sa zabáva, pridáva sa her P a je to podobné. Prechádzaju moje vystavené telo oplzlými pohľadmi a niečo si pošepnú.
„Že vraj viete dosahovať závratné výšiny, predveďte nám to!“ vraví D a P prikyvuje ako oslík.
„Nechápem, o čo tu ide?“ odpovedám úprimne.
Pochopila som to veľmi rýchlo! Stojím na špičkách s natiahnutými rukami a snažím sa dotýkať nechtami, vystretých rúk, stropu.
Direktor mi nahlas aj písomne zapisuje poznámku do žiackej knížky: „Rozpráva, aj keď nie je vyzvaná!“
Her P kontroluje, obchádzaním dookola, moje výšiny.
V polohe nepoľavujem a už len registrujem pár upresnení: matematika, telesná výchova, slovenský jazyk, skúšky, vysvedčenie.
Ideme na to! Pán profesor ma odváza za ruku /ZA RUKU!!!/ ako prváčku do správnej triedy. Nemienim sa mu vyšmyknúť, v drudej ruke držím žiacku knížku, momentálne s čerstvou poznámkou.
Matematika!
Prepisujem zadanie z učebnice na časť tabule schválne pridvihnutej na doraz. Znova špičky! Riešenie prichádza na druhú časť tabule, tej dole, čo je teraz, nejakou náhodou, hore. Dopočítané!
HP kontroluje môj postup, ale ponúka iné riešenie, obe sú však správne! Tabuľu doškrtal a mne napísal 3 mínus. Za úpravu /v matematike úprava?/ dostávam kriedu do zubov, ktorú nesmiem prekusnúť, a tri rany rákoskou /kde ju do frasa zobral ?/ na každú ruku. Na záver upratujem učebňu kolenačky, špongiou na zotieranie tabule. Vedro chýba, tak ju chodím žmýkať na chlapčenské záchody.
Zvoní na prestávku, nestihla som ani upratať! Kontrola, poznámka, odchod na prestávku!
Prechádzam sa desať minút dookola, sama na prázdnej chodbe, nemám desiatu. Zvoní!!! Nikto pre mňa nechodí, v tom ma to napadne, mám mať telesnú výchovu. Som krava, totálna krava. Bežím o dušu do telocvične. Je to určite ten objekt, ktorý som si všimla pri mojom príchode.
Vbieham a blednem, kurva, to je plaváreň. Bežím von a mám ju, telocvična!
Pán profesor v úbore adidas s píšťalkou na krku, ma vyhadzuje von, že neskoro! Prosím a ukazujem mu, s plačom na krajíčku, svoju žiacku knížku. Mám novú poznámku, dáva mi desať minút na prezliekačku a nástup na plavecký výcvik. Žiacku si ponecháva.
Už uvažujem v zúfalstve, bežím ozlomkrk do šatne k plechovej skrinke č. 69. Kľúč na krku zapasoval. Prehadzujem prinesené oblečenie z triedneho na športové. Neskutočná hanba, bežím späť v bielom, obtiahnutom tričku na ramienka a modrých športových bombarďákoch z budovy do školskej plavárne. Nemôžem si dovoliť už žiaden prúser. Pripadám si nahá, bosá.
Pán profesor si ma postavil na štartovaciu rampu č.5. Je to posledná pred plaveckým bazénom s dĺžkou zrejme 25m. Posledná na poslednej. "P" zaujal stojacu polohu udiveného trénera, skokanky do vody z najnižšieho mostíka.
„Ste normálna, kde máte plavky, čiapku, šlapky, uterák?“
Konečná, budem asi revať slovo STOP! Musím zrejme ukončiť toto krátke, intenzívne šialenstvo...
Mám či nemám? To je tá správna otázka! Možno mi niekto našepne.
Fúúú, idem na to!
Som Diana, rímska bohyňa lovu.
Som Diana, mrcha, chytená na voňavú návnadu s názvom „pomsta“.
Zrejme Vás napadlo, že za B bude správne.
Súhlasila som s podmienkou č.2, zrejme Vás okamžite napadá otázka, aká je podmienka č.2? Vladimír by povedal radšej sa posaďte.
Základné kontúry podmienky: 3 dni straty osobnej slobody. Pri použití „stopky“, teda slova, ktoré ukončí moje trápenie, okamžitý prechod na alternativu č.2. Pýtate sa čo to je alternatíva č. 2? Zákernosť nad zákernosť! Mesačné slúžkovanie v domácnosti V+V. Pri alternatíve č. 2, stopka znamená ukončenie priateľstva. Viem byť sadista, ale toto prekonalo moje nazeranie na svet. Rozmením to na drobné, z blata do kaluže. Vierka by povedala: “Som v totálnej piči!“
Momentálme sedím vo vlaku smerujúceho do Púchovských Olšian /názov mesta som pre prípad odhalenia pozmenila/. Čo sa tam nachádza? No predsa, cieľ mojej cesty.
Ten vlak je jedna z mozaiky sklíčok zapadajúcich do vytráže, ktorú autor neskôr pomenuje: „Bože, ako hlboko som klesla!“
V malom batôžku mám zbalené len osobné potreby študentky súkromného gymnázia s vyučovacím predmetom: „Pravidlá a ich dodržiavanie“.
Čo obsahuje? No predsa dievčenskú rovnošatu, cvičebný úbor, žiacku knižku a dopis. Obsah batou som si vygooglila na adrese ktorú Vám nepoviem, vstali by vám „vlasy dubkom“. Žiacku knižku, dopis adresátovi a súradnice mi odovzdal Vladimír.
Súradnice nesklamali a ja bojujem s myšlienkou vysloviť stopku hneď.
Je štátny sviatok, stojím pri zvončeku s ceduľkou: Zvoniť len v prípade uzamknutého areálu gymnázia. Zažívam pocit maturantky pred ústnou skúškou. Samozrejme, chápte s porozumením o akú skúšku ide. Nič v tejto nepríjemnej pozícii neviem vyvrátiť ani posúdiť. Čo má prísť príde, zvoním!
Je 15 minút pred desiatou, príchod bol stanovený na 10.00 hod. Rezervičku mám, tak uvidíme. Môj domček so sebavedomím sa začína zakrátko rúcať. Nikto nejaví o moju osobu záujem!
O 10,05 hod. prichádza k bránke slušne oblečený muž v stredných rokoch.
Až keď stojíme z očí do očí, padne pozdrav: „Dobrý deň mladá pani, prajete si?“
„Slečna, zatiaľ slečna, mladý pán,“ snažím sa koketovať a zlepšovať svoju štartovaciu čiaru.
„Som profesor Tomko, Juraj Tomko. Odpustite si nabudúce tie koketné zdvorilosti. Ak ste Diana, teda slečna, alebo pani Diana, meškáte 5 minút. Riaditeľ nerád čaká, bude asi problém.“
A som tam, kde som nechcela. Bolo to rýchle a zbesilé. Prestala som uvažovať a plnila príkazy človeka, ktorý sa s tým nemaznal. Dievčenská šatňa, prezliekačka, plechová skriňa s číslom 69, kľúč na šnúrke zavesený na krku, v ruke obálka od Vladimíra a presun pred nejakú kanceláriu.
„Máte čakať,“ odrapotal profesor Tomko, po krátkej návšteve, asi riaditeľne.
Čo tu robím, čo do paroma tu robím?
Je to zlý sen, pozerám sklonenou hlavou na svoje čierne topánočky obuté na bielych podkolienkach. Už doma, pri pohľade do zrkadla, ma oblial studený pot. Bol problém si kúpiť bielu, bavlnenú podprsenku bez okrás, celé nohavičky. Károvaná suknička, biela blúzka a červený svetrík na gombičky. Dámska kravata, čo pasuje k sukni, nepýtajte sa ma. Nechce sa mi to popisovať.
Bože ako ja nenávidím školy, čosi už mám fakt pochodené, nielen u nás. Toto je prvá s povinnou rovnošatou, rovnošatou pre nepoučiteľné kravy.
Viem prečo to všetko, bude masaker za Vierku, Vladimíra a všetko zlé, čo mám na rováši.
Ťahá mi na 35, to radšej preskočím, som si vymyslela. Z opačného pohlavia viem nasledovné: inteligentná, zábavná a prudko jebateľná, to tiež preskočím, som. Môžete mi rozumne vysvetliť, prečo sa mi hociaký pán výnimočný prudko vyhýba? Viem, som jebnutá, prudko jebnutá, preto stojím, ako mladá školáčka, pred riaditeľňou.
Chápem Vladimíra a jeho nápad na prvý deň skutočnej pomsty, je to vymakaná hlavička. Podceňovanie súpera neprináša úspechy.
Prekvapivý „open door“ na riaditeľni je tu. Stojíme zrazu na chodbe oproti, ja a on. Keď vám chýba sebavedomie, oblečte sa za upratovačku a napľujte personálnemu! Momentálne to mám X+Y na druhú.
„Hm, z ktorého storočia slečna, možno mladá pani, pochádzate? Skúsim typnúť!
Anglicko 18-19?“ vysypal svoj smetný kôš, na hlavu dezorientovanej „študentky“, teda mňa, zrejme riaditeľ súkromného gymnázia.
Ako chceš: „Ha Ha Háá, hi hi híí, to sa Vám podarilo, pán riaditeľ, či čo“ nenechávam sa zahanbiť v načatej konverzácií.
„Ha ha háá, hi hi híí, ozaj vtipné. Poprosím Vás, zaparkujte sa mi v pracovni, máte tam pripravené značky, tú obálku si vložte medzi zuby a ruky si spojte, však viete kde...“ odpovedal odchádzajúc niekde v diaľ.
Vstupujem do jamy levovej.
Ci pána, tak tomuto sa povie pracovňa! Obrovský pracovný stôl a kreslo, podobné som naposledy videla na oravskom hrade. Knižnica cez celú stenu a už nič. Moment, že nič! Merčím 5 značiek na červenom koberci, vzdialených od stola pána direktora na dobrý výhľad. Hovorí sa tomu výhľad od hlavy až po päty. Niekto to tam musel načmárať kriedou. Ak hráte kocky, poker, človeče, alebo čo, tak tam bolo číslo 5. Štvorec o rozmeroch necelý meterkrát necelý meter v strede s bodkou. Je mi jasné, že bodka v strede je moja značka.
Bodkujem pred pracovným stolom s rukami za chrbtom a obálkou, od Vladimíra, v zuboch.
Začínam ju pomaličky máčať slinami, keď do miestnosti vstupujú dvaja muži, on a on. Pochopili ste správne, her direktor a her profesor. Profesor upravuje moje ruky do správnej polohy, t.j. spája moje prsty k lakťom v protiľahlom garde. Táto poloha ma núti prezentovať kozy a špúliť zadok. Direktor mi odoberá obálku, zo zubov, a zasadá za pracovný stôl. Kde stojí jeho pucipajtáš, nemám potuchy.
Prepadám sa hanbou do podzemných garáži!
Her D číta dopis od Vladimíra, náramne sa zabáva, pridáva sa her P a je to podobné. Prechádzaju moje vystavené telo oplzlými pohľadmi a niečo si pošepnú.
„Že vraj viete dosahovať závratné výšiny, predveďte nám to!“ vraví D a P prikyvuje ako oslík.
„Nechápem, o čo tu ide?“ odpovedám úprimne.
Pochopila som to veľmi rýchlo! Stojím na špičkách s natiahnutými rukami a snažím sa dotýkať nechtami, vystretých rúk, stropu.
Direktor mi nahlas aj písomne zapisuje poznámku do žiackej knížky: „Rozpráva, aj keď nie je vyzvaná!“
Her P kontroluje, obchádzaním dookola, moje výšiny.
V polohe nepoľavujem a už len registrujem pár upresnení: matematika, telesná výchova, slovenský jazyk, skúšky, vysvedčenie.
Ideme na to! Pán profesor ma odváza za ruku /ZA RUKU!!!/ ako prváčku do správnej triedy. Nemienim sa mu vyšmyknúť, v drudej ruke držím žiacku knížku, momentálne s čerstvou poznámkou.
Matematika!
Prepisujem zadanie z učebnice na časť tabule schválne pridvihnutej na doraz. Znova špičky! Riešenie prichádza na druhú časť tabule, tej dole, čo je teraz, nejakou náhodou, hore. Dopočítané!
HP kontroluje môj postup, ale ponúka iné riešenie, obe sú však správne! Tabuľu doškrtal a mne napísal 3 mínus. Za úpravu /v matematike úprava?/ dostávam kriedu do zubov, ktorú nesmiem prekusnúť, a tri rany rákoskou /kde ju do frasa zobral ?/ na každú ruku. Na záver upratujem učebňu kolenačky, špongiou na zotieranie tabule. Vedro chýba, tak ju chodím žmýkať na chlapčenské záchody.
Zvoní na prestávku, nestihla som ani upratať! Kontrola, poznámka, odchod na prestávku!
Prechádzam sa desať minút dookola, sama na prázdnej chodbe, nemám desiatu. Zvoní!!! Nikto pre mňa nechodí, v tom ma to napadne, mám mať telesnú výchovu. Som krava, totálna krava. Bežím o dušu do telocvične. Je to určite ten objekt, ktorý som si všimla pri mojom príchode.
Vbieham a blednem, kurva, to je plaváreň. Bežím von a mám ju, telocvična!
Pán profesor v úbore adidas s píšťalkou na krku, ma vyhadzuje von, že neskoro! Prosím a ukazujem mu, s plačom na krajíčku, svoju žiacku knížku. Mám novú poznámku, dáva mi desať minút na prezliekačku a nástup na plavecký výcvik. Žiacku si ponecháva.
Už uvažujem v zúfalstve, bežím ozlomkrk do šatne k plechovej skrinke č. 69. Kľúč na krku zapasoval. Prehadzujem prinesené oblečenie z triedneho na športové. Neskutočná hanba, bežím späť v bielom, obtiahnutom tričku na ramienka a modrých športových bombarďákoch z budovy do školskej plavárne. Nemôžem si dovoliť už žiaden prúser. Pripadám si nahá, bosá.
Pán profesor si ma postavil na štartovaciu rampu č.5. Je to posledná pred plaveckým bazénom s dĺžkou zrejme 25m. Posledná na poslednej. "P" zaujal stojacu polohu udiveného trénera, skokanky do vody z najnižšieho mostíka.
„Ste normálna, kde máte plavky, čiapku, šlapky, uterák?“
Konečná, budem asi revať slovo STOP! Musím zrejme ukončiť toto krátke, intenzívne šialenstvo...
Mám či nemám? To je tá správna otázka! Možno mi niekto našepne.
