Pre pokoj duše č. 33 – Necítim ťa!

Prstom zamierila medzi jej prsia, ale Jasna stále necítila vzrušenie. Dotýkala sa jej čiasi ruka. Nebolo to nepríjemné, ale neprinášalo to nával vzrušenia ako keď sa jej dotýkali muži. Hľadala v sebe pocit vzrušenia, ale ten neprichádzal. Bolo to pre ňu príliš nové, príliš rýchlo, príliš nečakané. Všetkého príliš. Páčilo sa jej Kristianine telo, jej prsia a jej pohľad. Pohľad ženy, ktorá má o ňu záujem. Niekto po nej túži. Tento pocit sa jej vpálil do hlavy a usadil sa tam.

Chcela sa dotknúť plných pŕs, len aby zistila, aké sú na dotyk, ale jej ruky ostali meravé. Pohľad skĺzol medzi čiarku medzi jej prsiami. Bola zvedavá ako vyzerajú plné prsia. Tie jej sú také bežné. Pochopila, že niečo ženie jej zvedavosť.

Kristiana potiahla chlapca za opasok. Spadol medzi nich a rýchlo sa posadil. Jasna sledovala jeho ustráchaný výraz a nervózne gestá. Kristiana mu rozviazala úzky kožený opasok a stiahla nohavice. Rukou mu pohladila mladé prirodzenie. Vyplazila jazyk a dotkla sa ho. Tak láskavo a jemne. Jasnu napadlo, že toto by mala robiť aj ona. Takto mohla potešiť všetkých svojich mužov. Dostali by čo chcú. Potom by aj ona dostala po čom túži. Nestíhala to všetko pochopiť. Kristiana odhalila Jasnin prsník a pevne ho stlačila. Jasna ho chcela schovať. Hanbila sa ukázať kúsok svojho tela, ale nechala, aby sa diali veci o ktorých ani nesnivala. Chlapec sledoval čo robia prsty s jej bradavkou. Zrazu sa prudko nadýchol a na chvíľu prestal vnímať, cítiť, počuť. Bol hluchý a nemý.

Nerozumela prečo ju Kristiana zobrala. Prečo s ním nechcela byť sama? Zdvihla hlavu z chlapcovho rozkroku a do sena vypľula živú tekutinu. Pozrela na neho, pohladila ho po tvári a dala mu bozk. Jasna mala zrazu pocit, že len predstiera nehu. Nemôže ho mať predsa rada! Nie tak rýchlo. Veď s ním nebola ani deň, ani hodinu a teraz vyzerá, že ho miluje. Mala toľko otázok. Toľko toho nechápala a Kristiana sa len usmievala a pobozkala ju. Bola taká samozrejmá. Možno aj ona by mala taká byť. Možno potom by ju muži milovali. Keby im dala najavo, že po nich túži.

“Nemôžeš zaspať?” zašepkala Kristiana keď videla, že Jasna na ňu pozerá.
“Ty máš toho chlapca rada?” začala Jasna. Kristiana sa za čudovala.
“Nie, prečo?”
“Prečo si ho potom pobozkala?”
“Každý muž sa cíti dôležitý ,keď ho pobozkáš.”
“Ale ty ho predsa nemáš rada.”
“Pobozkaj ma.”
“Nie, nechcem.”
“Skús to.”
Priložila pery na jej ústa a cítila, že ten bozk je plný, taký ako v tom senníku. Mala pocit, že ju Kristiana chce, že po nej túži.
“Máš ma rada?” spýtala sa Kristiana, keď sa ich pery oddelili.
“Ja?… ” bola zaskočená otázkou. Nechcela odpovedať. ‘Neviem…” povedala napokon.

Povedať niekomu “Mám ťa rada.” Nevedela si predstaviť, že niekedy vysloví tieto slová. Boli príliš odvážne. Príliš silné. Nevedela si predstaviť muža, ktorému tieto slová povie. Nečakala, že sa takto bude musieť prejaviť k žene.
“Vidíš a predsa si ma pobozkala. Tak ako som pobozkala toho chlapca.”
“Takže si to len predstierala? Ty ho nemáš rada?”
“Dala som mu bozk, ako si to vysvetlí je na ňom.” Jasna pocítila sklamanie. Cítila sa oklamaná. Nie, Kristiana ju nemá rada. Len jej dala bozk. Nemá o ňu záujem. Netúži po nej.
”Aj pri mne si to len predstierala?” Uistila sa otázkou.
Kristiana neodpovedala, zobrala jej ruku a dala jej bozk do dlane. Potom ju pomaly dala naspäť, celkom potichu, aby v izbe kde spali, nebolo nič počuť.
“Netúžiš po mne?” Dostala zo seba neisto.
“Chceš aby po tebe túžila žena?”
Jasna bola znova vyvedená z miery. Ona, ktorá si nevedela predstaviť, že je so ženou, je ňou teraz bozkávaná a cíti sklamanie, keď ju nemá rada. Chce, aby ju mala Kristiana rada. Uvedomila si túto myšlienku. Možno by mala niečo spraviť. Dlho premýšľala, čo by bolo vhodné ako Kristianu zaujať. Pohladiť ju po tvári, alebo jej chytiť ruku? Napokon priložila ruku celkom blízko jej, tak aby sa prsty dotýkali. Tak veľmi sa bála prejaviť pocity a teraz prejavovala žene náklonnosť. Cítila sa taká zraniteľná, ale Kristiana spala a tak jej unikli Jasnine signály.

“Zoberte si ešte tento chlieb na cestu,” povedala žena, keď sa lúčila so skupinkou mužov a žien, ktorá prekročila Dunaj. “Viac bohužiaľ nemám.”
“Nech sa vám darí po celý rok a aj ten budúci,” poďakovala jej Mária. “A kde máte chlapca? Nepríde sa rozlúčiť?”
“Nie, nemôže. Ráno vstal a bol akoby ho v noci sám čert vymenil. Chcel ísť s vami. Zakázala som mu. Veď kto ma opatrí na starobu.”
Podali si ruky a vydali sa na cestu. Prešli na koniec dediny až na rázcestie kde bol len les a húština. Medzi kríkmi čosi zašuchotalo. Zastali a spozorneli. Spoza maleho kríka vyšiel mladý chlapec.
“Čo tu robíš?” Prihovorila sa mu Mária.
“Doniesol som vám jesť,” ukázal na malú kapsu, v ktorej bola slanina a dosť veľký kus syra.
“To máš odkiaľ.”
“Nepoviem,” odpovedal drzo. Vybral jedlo z kapsy a podal ho Kristiane.
“Chcem ísť s vami,” dodal..
“Mama ti zakázala. Kto sa o ňu postará?”
“Možno si nájde muža.”
“A keď nie?”
“Aj tak chcem ísť s vami.”
“Ostaň s mamou. Bude ti tak lepšie.”
Chvíľu hladal slová, kým povedal.
“Chcem radšej do sveta,” a začervenal sa.
“Bež domov.”
Chlapec sa otočil ku Kristiane.
“Mám vás rád!” Len Jasna a Kristiana chápali čo sa deje.
“Nie nemáš, len si myslíš, že máš. Utekaj domov,” odpovedala mu
“Ešte viac jedla donesiem, len ma zoberte so sebou.”
Kristiana len nesúhlasne pokývala hlavou. Chlapec pozrel do zeme a po lícach mu tiekli prvé slzy. Objala ho, pošúchala ho po útlom chrbáte. Bez slova ho pustila a skupina pokračovala svojou cestou. Chlapec sa ich držal. Bol vždy na dohľad.
“Bež domov!” Zakričala na neho Kristiana. “Nechcem ťa! Necítim ťa!” Chlapec spomalil a po čase ho stratili z dohľadu.

“Čo si mu počarovala?” Spýtal sa mladý vojak.
“Čo je ťa do toho?.” Uzemnila ho Kristiana. Odtrhla mu kus syra a hodila mu ho k nohám. “Tu máš.” Mladý muž ďalej kráčal po ceste, ale Joachym sa ulakomil na kus jedla.