Dobrý pocit nikdy netrvá dlho

Prvá časť

Hodiny na monitore ukazujú 19:00. Zasa zostala príliš dlho v práci. Ako skoro každý deň za posledný mesiac. Nevie, či majú naozaj toľko práce, alebo ju šéf len nenávidí. Ale to, čo po nej chce, by nezvládla, ani keby mal deň 72 hodín. Už by mala ísť domov. Domov? Tam určite nie. Na to miesto, kde sa nemôže v kľude zavrieť do svojej izby a oddávať sa... literatúre bez toho, aby ju neprišiel Niekto vyrušiť. Ten Niekto je Miina spolubývajúca. Ivka je študentka štvrtého ročníka na medicíne. Má toho tiež veľa, ale keď príde domov, chce sa rozprávať a pripravovať spoločné jedlo a... vlastne všetko robiť spoločne. Keby po niečom takom túžila, nájde si chlapa...
Nakoniec sa rozhodla, že si pôjde aspoň na hodinku čítať do kaviarne. Dá si neuveriteľne silné presso, po ktorom aj tak zaspí ako bábätko, a nechá sa unášať vycibreným perom sira Arthura Conana Doyla.
Vypla počítač, obula si lodičky, ktoré v kancelárii odmieta nosiť, zamkla kanceláriu a vyšla na ulicu. Zhlboka sa nadýchla čerstvého slovenského vzduchu a vydala sa do malej nenápadnej kaviarne. Dnu však nevošla. Zaujal ju nápis na bare vedľa: Chceš byť láskavá? Stačí ti len láska. A káva. A poldeci! Poldeci? Áno, to je to, čo teraz potrebuje. A možno nie len jedno.
V bare bolo príjemné šero, hudba hrala len v pozadí, zopár stolov bolo obsadených, ale pri pulte nebol nikto. Sadla si na vysokú stoličku a objednala si vodku.
,,Absolutku, amundsenku, nikolausku, alebo je to dáme jedno?“ spýtal sa barman.
,,Dáma by si dala nejakú ruskú, ak máte,“ odpovedala Mia s úsmevom mačky Škľabky. Nečakala však, že jej barman ukáže fľašku so zasneženou krajinkou, na ktorej bolo azbukou napísané Zimňaja doroga. Túto značku nevidela už niekoľko rokov. Od blaženosti začala skoro priasť. Ale opantala sa a slušne si vypýtala dvojitú. Potom si otvorila Psa baskervillského a snažila sa zabudnúť na svet okolo seba.

O tri vodky a šesťdesiat stránok neskôr bola už uvoľnená a spokojná. Zdvihla pohľad od knihy a kývla na barmana, že chce zaplatiť.
,,Už je to vyrovnané pani. Môžete za to poďakovať tamtomu pánovi,“ pošepol jej barman a žmurkol na ňu. Za normálnych okolností by sa naňho osopila, že nemá právo na ňu žmurkať a nikto nemá právo za ňu platiť, ale bolo jej príliš dobre na to, aby sa zas rozčúlila. Preto milo barmanovi poďakovala, zbalila si knižku a zamierila k pánovi ,,snažím sa upútať tvoju pozornosť, ale nechcem ťa osloviť, chcem, aby si ty prišla ku mne“ . Vytiahla z peňaženky desaťeurovku a položila ju pred neho so slovami: ,,Omylom ste zaplatili za niečo, čo nebolo vaše,“ a ponáhľala sa von. Nie, tento pocit jej žiaden šovinistický chlap nevezme.

Začalo pršať, ale vodka v krvi je lepšia ochrana pred dažďom ako dáždnik. A tak stále s úsmevom a tvárou nastavenou kvapkám vody postupovala ulicou. Keď v tom ju niečo chytilo za členok, trhlo jej nohou a ona sa skoro ocitla nosom na dlaždičkách. Kanál jej uväznil podpätok a on sa odtrhol. Mala sa radšej dívať pod nohy! Hlúpa, hlúpa, naivná Mia. Veď dobre vie, že dobrý pocit nemôže trvať dlho. Ale... to nevadí, to zvládne. Ako všetko na svete. Len keby ju ten členok tak nebolel!

A tak krivkala po ulici rýchlosťou slimáka na dovolenke a snažila si spomenúť na ten pocit, keď...
,,Nepotrebujete zviesť?“ ozvalo sa jej za chrbtom. Vytrvale ten hlas ignorovala a šla, teda, sunula sa ďalej.
,,Môžete to mať vyvrtnuté, môže vám to opuchnúť a zapáliť sa. Naozaj nechcete zviesť? Tu za rohom mám auto.“
No, odvoz by sa jej zišiel, ale do auta s neznámym chlapom nenastúpi. Nie je blbá. A tak ide ďalej.
A muž za ňou.
Po niekoľkých minútach jej to už nedá. Zastaví, otočí sa, stráca rovnováhu a ...

***

Ešte chvíľu. Už len päť minút. Dávno sa tak dobre nevyspala, ale ešte nechce otvoriť oči. Ešte nie. Zas má pred sebou dlhý a náročný deň. Ešte... Čo je to za vôňu? Pomaly otvára oči. Ale radšej ich opäť zatvorí. Stačí, že počuje zas ten vtieravý hlas: ,,Ruženka sa nám prebrala. A nebol treba ani bozk. Teda, len taký maličký...“
Prudko otvorila oči. ,,Čo,“ chcela sa spýtať, keď jej slová udusila voda. Minerálka, jej stekala dolu hrdlom.
,,Zakopla si, spadla a rozbila si si hlavu. Preto som ťa odniesol k autu a potom k sebe do bytu. Nie si rada?“ zas na ňu hovoril ten šovinistický hlas.
Ignorovala tykanie, preglgla a pomaly prehovorila: ,, Prečo... si... ma... neodviezol... do... nemocnice?!“
,,Ku mne to bolo bližšie. A zas taký strašný pád to nebol. Nemyslím si, že by si mala otras mozgu, budeš mať len veľkú hrču. Aj keď, mal by som ťa lepšie vyšetriť.“
,,Nie, ďakujem, ja už pôjdem,“ vykoktala Mia a začala vstávať.
,,Len pomaly a odveziem ťa,“ chytil ju za ruku a pomáhal jej vstať.
,,Nie, ďakujem. Už mi je lepšie,“ hovorila a snažila sa mu vytrhnúť. Zrazu ju niečo pichlo do ruky a ona zas padala do temnoty.

***
Tento krát sa prebrala rýchlo a úplne. Prvé, čo si uvedomila bolo, že sa nemôže pohnúť. Druhé, že v ponižujúcejšej polohe sa ešte nenachádzala. Ležala na nejakej lavici alebo stoličke, ruky mala zviazané niekde za hlavou a nohy roztiahnuté a priviazané na... A vtedy jej došlo, že neleží len tak na nejakej stoličke, ale na koze! Na gynekologickej koze! Chcela zakričať, aby ju pustili, spýtať sa, čo sa to tu sakra deje, ale jediné, čo z nej vyšlo, bol nejaký neartikulovaný zvuk. Veď ona má zapchaté ústa! Ale nejakú reakciu predsa len vyvolala.
,,Ale, ale, tak ste sa konečne prebudili. No, nebojte sa. Ste v dobrých rukách. Pán doktor Žestoký sa o vás postará. A mňa môžete volať pán Posóbnik. Teda, keď budete môcť hovoriť,“ uchechtol sa a pokračoval, ,,Som spolupracovník pána doktora a budem mu asistovať. Teraz vás trochu pripravím. A ak mi sľúbite, že nebudete kričať, dám vám preč tú, tú vec. Ale naozaj nesmiete kričať. Hlasné zvuky ma veľmi znervózňujú. Súhlasíte?“
Mia kývla hlavou, veď horšie to už byť nemôže, nie?