Posted 4.11.2017 by Ruzinovcan in Petplay/doggyplay/ponyplay/kittyplay
Viki bola tá asi najkrajšia fenka v Bratislave. Priateľská, dobrosrdečná, hravá, chápavá a prispôsobivá. Nevadilo jej leňošiť pred televízorom, stačilo jej cítiť moju lásku. Nebol som jej prvý Pán, adoptoval som si ju. Bola mojou prvou fenkou. Striedavo žila u mňa a striedavo na mieste, ktoré nazývala svojim domovom. Každý kto mal niekedy psa, asi pozná to pevné puto, ktoré môže vzniknúť medzi človekom a zvieraťom.
Bolo bežné, že ku mne prišla hneď po škole. Špinu veľkomesta a pot z celého dňa rýchlo zmyla horúca voda. Užívala si, ako som ju sprchoval i ako som ju utieral bielym bavlneným uterákom, ktorý patril iba jej. Keď boli chladnejšie dni, ako sú napríklad tieto novembrové, dostávala sveter a ponožky, prípadne teplé podkolienky. A samozrejmosťou bola aj deka na zakrytie. Nestálo za to, aby Viki nachladla.
Najväčšie problémy jej vždy robil chvost. Nechal som ju, nech si vyberie taký, aký sa jej bude páčiť. Ten jej bol do siva a dlhý a mal i trochu väčší 4-centimetrový nástavec. Do tohto chvosta to však bola z Vikinej strany láska na prvý pohľad. Vždy to však chcelo dostatok trpezlivosti, prosieb i hrozieb, vrtenia i funenia, než sa do nej chvost dostal. Akonáhle sa to však podarilo, bola to najšťastnejšia fenka pod slnkom.
Vždy po oblečení, nasadení chvostu dostala Viki na krk obojok a na vodítku „odcupitala“ do obývacej izby. Tu už mala svoj pelech, ktorý však bez tak až tak nepoužívala, keďže väčšinu času ležala na gauči. Mala tu svoju misku s vodou, ako aj misku pre jedlo, každú s vlastným menom. Poslednou z dôležitých základných vecí v miestnosti bol väčší svetlomodrý nočník, na ktorú som ju s využitím „odmeňovacej“ metódy naučil chodiť na malú.
--- Mimo záznamu --- Hoci to vyzerá na prvý pohľad veľmi jednoducho močiť do nočníka, nie je to tak. Pre Viki to predovšetkým znamenalo prekonať stud z toho, že musí vykonávať malú potrebu pred niekým iným a tento niekto iný ju na konci toho všetkého ešte aj utrie. Napokon to zvládla, ale chcelo to nejaký čas a prechodné obdobie, kedy sa v tomto smere správala ako človek.
Ako som už písal v úvode, Viki bola veľmi hravá a vlastne aj veľmi energická fenka. Niekedy viac energickejšia, než jej Pán. Viki bola indoorový pes, von nechodievala a všetky aktivity sa odohrávali vo vnútri. Rada aportovala alebo sa hrala so svojou malou zeleno-žltou loptičkou či kosťou. Milovala schovávačku, kedy som jej v byte niekde ukryl jej obľúbenú pochúťku a ona ju musela nájsť. Ak ju našla v stanovenom čase, dostala ďalšiu za odmenu.
Zo všetkého najviac však mala, keď sa jej niekto dotýkal. Hladil ju, škrabal – skrátka, prejavoval jej tým istú náklonnosť. Bola natoľko poslušná, že po treste som musel siahnuť len zriedka. Prvýkrát, keď pomočila koberec a druhýkrát, keď svojou nešikovnosťou rozbila vázu. V prvom prípade si to odniesol jej zadok, v druhom zostala dve hodiny priviazaná v kúte pri radiátore bez toho, aby som sa na ňu čo i len raz pozrel. Vtedy som videl, ako vyzerá smutná.
Väčšinu času to však bola šťastná fenka. Lietala po byte, vrtela svojim chvostom, alebo len tak driemala pred televízorom a nechávala sa hladiť po chrbte, stehnách alebo vlasoch. Taká bola fenka Viki.
Bolo bežné, že ku mne prišla hneď po škole. Špinu veľkomesta a pot z celého dňa rýchlo zmyla horúca voda. Užívala si, ako som ju sprchoval i ako som ju utieral bielym bavlneným uterákom, ktorý patril iba jej. Keď boli chladnejšie dni, ako sú napríklad tieto novembrové, dostávala sveter a ponožky, prípadne teplé podkolienky. A samozrejmosťou bola aj deka na zakrytie. Nestálo za to, aby Viki nachladla.
Najväčšie problémy jej vždy robil chvost. Nechal som ju, nech si vyberie taký, aký sa jej bude páčiť. Ten jej bol do siva a dlhý a mal i trochu väčší 4-centimetrový nástavec. Do tohto chvosta to však bola z Vikinej strany láska na prvý pohľad. Vždy to však chcelo dostatok trpezlivosti, prosieb i hrozieb, vrtenia i funenia, než sa do nej chvost dostal. Akonáhle sa to však podarilo, bola to najšťastnejšia fenka pod slnkom.
Vždy po oblečení, nasadení chvostu dostala Viki na krk obojok a na vodítku „odcupitala“ do obývacej izby. Tu už mala svoj pelech, ktorý však bez tak až tak nepoužívala, keďže väčšinu času ležala na gauči. Mala tu svoju misku s vodou, ako aj misku pre jedlo, každú s vlastným menom. Poslednou z dôležitých základných vecí v miestnosti bol väčší svetlomodrý nočník, na ktorú som ju s využitím „odmeňovacej“ metódy naučil chodiť na malú.
--- Mimo záznamu --- Hoci to vyzerá na prvý pohľad veľmi jednoducho močiť do nočníka, nie je to tak. Pre Viki to predovšetkým znamenalo prekonať stud z toho, že musí vykonávať malú potrebu pred niekým iným a tento niekto iný ju na konci toho všetkého ešte aj utrie. Napokon to zvládla, ale chcelo to nejaký čas a prechodné obdobie, kedy sa v tomto smere správala ako človek.
Ako som už písal v úvode, Viki bola veľmi hravá a vlastne aj veľmi energická fenka. Niekedy viac energickejšia, než jej Pán. Viki bola indoorový pes, von nechodievala a všetky aktivity sa odohrávali vo vnútri. Rada aportovala alebo sa hrala so svojou malou zeleno-žltou loptičkou či kosťou. Milovala schovávačku, kedy som jej v byte niekde ukryl jej obľúbenú pochúťku a ona ju musela nájsť. Ak ju našla v stanovenom čase, dostala ďalšiu za odmenu.
Zo všetkého najviac však mala, keď sa jej niekto dotýkal. Hladil ju, škrabal – skrátka, prejavoval jej tým istú náklonnosť. Bola natoľko poslušná, že po treste som musel siahnuť len zriedka. Prvýkrát, keď pomočila koberec a druhýkrát, keď svojou nešikovnosťou rozbila vázu. V prvom prípade si to odniesol jej zadok, v druhom zostala dve hodiny priviazaná v kúte pri radiátore bez toho, aby som sa na ňu čo i len raz pozrel. Vtedy som videl, ako vyzerá smutná.
Väčšinu času to však bola šťastná fenka. Lietala po byte, vrtela svojim chvostom, alebo len tak driemala pred televízorom a nechávala sa hladiť po chrbte, stehnách alebo vlasoch. Taká bola fenka Viki.
