Príbeh č. 37 - kľukaté viny

Ešte v noci mi prišiel dlhý email od HR managera. Samé vybrané, dva krát vyprané vety. Zhrniem to: rôzne povahy, tímové porady, rozhodnutie ťažšie, inde a lepšie.
Radosť čítať také správy.

Ráno som sedel v kancelárií ženy, ktorá mala na starosti najímanie ľudí na projekt, na ktorom som pracoval.
„Prejdem hneď k veci. Viete, pani Lamik sa vyjadrila, že si v pracovnom vzťahu veľmi nesadnete,” začala pomaly rozprávať žena, ktorá bola asi vo veku Lamik. Jej šaty mali problém udržať jej nadváhu pokope a evidentne trpeli. Zato mala príjemnú okrúhlu tvár.
„Veľmi nám to spolu nejde,” konštatoval som a naklonil som sa k nej.
„To ma mrzí. Tak isto sa vyjadrila aj pani Lamik. Hľadali sme riešenia, ale myslím, že pre vás oboch bude lepšie, keď vás preložíme na iný projekt.”
„Myslíte?”
„Nechcem, aby ste sa cítili, že je to vaša vina... Do projektu ste prispeli. Ostatní kolegovia s vami nemajú žiadny problém. V každom prípade som už volala s projekt manažérom. A mám skvelú správu. O dva dni nastupujete na projekt v Bratislave. Tu je letenka na zajtrajší let. Agendu po vás prevezme kolega z Írska. Volá sa tuším McGregor,” zalovila v papieroch a prikývla.
„Máte s ním stretnutie o 10:00 v zasadačke číslo 305.”
Takže moja jediná úloha je, si tú ženu len vypočuť a prijať výsledok. Skvelé.

Zavrel som za sebou dvere a išiel do zasadačky číslo 305. Napadlo ma, že dnes je posledný deň, kedy sa ešte môžem vidieť s Lamik. Napísal som jej správu:

Uz sa neuvidime. O dva dni sa vraciam do Bratislavy. Skoda, mal som vas celkom rad.

O chvíľu odpísala:

Tieto vase prejavy slabosti si nechajte pre seba. Viem, ze odchadzate.

Odpísal som:

Prejavit cit je slabost? Slecna Lamik, pocity mozu prejavit len ti, ktori ich citia a ti, ktori ustoja ich zranenie.

Na mobil som viac nepozrel. S McGregorom som sedel v zasadačke do večera. Potom som šiel na hotel, zbalil som si veci a ráno odletel do Bratislavy.

Bea ma poobede privítala v kuchynke s vďačným úsmevom.
„Skvelé, že si sa vrátil skôr. Už si nám chýbal na párty. Akurát o dva dni bude ďalšia. Pridáš sa?”
Ach bože Bea a jej párty. V hlave som mal rozchod s Jankou a to čo mi vyviedla Lamik. A aj to, že ani jednu z nich už nikdy neuvidím. „Pravdaže Bea, určite prídem. Už ste mi chýbali. Nemci vôbec nevedia robiť firemné párty.” Aká skvelá milosrdná lož.
„Naozaj sme ti chýbali? Teším sa, že prídeš. Už musím ísť, o tretej mám call. Potom sa uvidíme.”
Dni plynuli a ja som mal občas chuť napísať Lamik správu. Len tak. Ako sa má a ako sa jej darí. Nespravil som to ani raz, vždy ma napadlo, že je to vlastne zbytočné. S Lamik sa už proste neuvidím. Spomenul som si na jej chýbajúcu podprsenku, keď sme nakupovali. Na to ako sa mykala, keď som ju držal za ruku, alebo keď som jej nakladal na zadok..
O pár dní mi od nej prišla správa:

Co vravite na novy projekt?

Odpísal som:

Beh na dlhe trate. A co vy? Ako to ide s McGregorom?

Odpoveď prišla po viac ako hodine:

Nie je nasilny a robi co treba.

Chcel som odpísať. “Tak to ste urcite spokojna. Konecne muz na spravnom mieste.” ale nakoniec som správu neodoslal. Neodpísal som vôbec. O dva dni napísala znova:

Lamik: Ste urazeny?
Ja: Nie, nie som. Len som vas usetril odpovede, ktorou by som vas zas podpichoval.
Lamik: Kludne mozete podpichovat. Od vas som zvyknuta na ine veci.
Ja: Uz si od nich mozete odvyknut.
Lamik: Naozaj? Nebodaj ste stratili zaujem ma podpichovat?
Ja: Podpichovat vas mozem ale budete si musiet odvyknut od mojich dotykov.
Lamik: To boli dotyky? Ak ste si nevsimli vobec som o ne nestala!
Ja: Tak zas niekedy slecna Lamik.

„Čože? Štyridsiatnička?”
„Ani neviem presne Mirec.”
„A čo si s ňou robil?”
„Dal som jej po zadku.”
„Takže ste sexovali a ty si jej dal po zadku?”
„Ale nie. Nebolo to pri sexe. Bolo to v práci. Prehol som ju cez pracovný stôl a dal som jej na zadok tak, že ma bolela ruka.”
„A ona sa nasrala a vykopla ťa naspäť do Bratislavy?”
„Presne. Páčila by sa ti. Prsia 80D, stále dominantná a plná hlava výčitiek na mužov.”
„To znie lákavo. Mám takú skúsenosť, že také ženy ako ona majú zanedbané šušky, lebo si ich nestíhajú ani holiť.”
„Čo je to za blbosť..? Kurva Mirec, aspoň povedz, že sranduješ. Takú ženu nestretneš každý deň. Zanedbaný rozkrok môžem okašľať.”
Mirec sa začal smiať do telefónu. „Srandujem.”
„Už som si predstavoval ako jej tam zapletám vrkoče. Také ako mal Jánošik. Radšej mi povedz, či to s ňou má zmysel.”
„Veď si si odpovedal pred chvíľou sám...”

„Tak dík” a zložil som..

Projekt mi zabral veľa času, ale občas som si spomenul na Lamik a na to, že by som jej mohol napísať. Len ma nenapadali správne slová. Nakoniec sa ozvala sama:

Lamik: Myslela som, ze sa este ozvete. To kavickovanie mi trochu chyba... Vadilo mi len vase nasilie.
Ja: Napisal by som vam. Ak mam byt uprimny, casto som mal v hlave par sprav, ale potom ma napadlo ze ich uz vlastne netreba posielat. Nasilie na vas fungovalo, tak som ho pouzival. Aj ked som nestihol vyskusat vsetky moznosti.
Lamik: Ake su ine moznosti?
Ja: Nie je to uz jedno? Ved sa uz neuvidime..
Lamik: Mne nie.
Ja: Ak budete mat niekedy cas a budete v Bratislave, mozeme si niekam sadnut a vyskusam este jednu vec, ktora by mohla na vas fungovat..
Lamik: Neznasam taketo natahovanie. Nemozete mi normalne napisat o co ide?
Ja: Tak zas niekedy.
Lamik: Ste hrozny. Len som chcela vediet co na mna funguje..