Príbeh č. 31 - červeno biele lite

“Pôjdeš dnes na firemný večierok?”
“Neviem Bea, asi nie.”
“Už niečo máš?“
“Nie. Len sa mi tam nechce. Nemám náladu sa baviť.”
“Poď. Bude to fajn. Ako naposledy, uvidíš.”
Naposledy? Naposledy som sa na večierku opil a dal som jej bozk. Mal som vypité a zdalo sa mi, že ju treba pobozkať, ale nie preto, že by sa mi nejako extra páčila. Bola taká bez pozornosti iných, tak ma napadlo dať jej bozk.
“Ešte uvidím Bea,” dodal som a odišiel z kuchynky s uvarenou kávou.

Zazvonil telefón. “Čau Marián, ako?”
“Ty sa pochváľ. Ako si dopadol s Lenkou? Dal si ju dole? Nejako rýchlo ste sa vytratili z klubu.”
“Keď som ju videl naposledy, balil ju nejaký sipáč a robil jej dosť dôkladne vyšetrenie prsníkov.”
“Asi to bol doktor gynekológ.“
“Asi. Ja som potom odišiel a motal sa po meste. A čo ty?
“Fajn fajn. S babami bola zábava. Trochu sme popili, trochu sme sa bozkávali.. Také fajn akurát do rúk. Ideš sa dnes sfúknuť na tú firemnú párty?“
“Nechce sa mi tam veľmi ísť. Dopadne to presne ako v tom klube.”
“Neblázni poď. Zas budeš sám doma chlípať slivovicu? Poď chlípať v kolektíve. Dobre sa opustíme.”
“Tak fajn, nasajeme trochu života” a zložil som.

“To je skvelé, že si prišiel,” privítala ma Bea so širokým úsmevom. Prstami si vošla do krátkych čiernych vlasov, aby si ich napravila a mňa napadlo, že by som ju nemal za čo ťahať pri sexe. Hoci sex s ňou si neviem predstaviť.
“Ahoj Bea. Čo pijete?”
“Rum s colou. Dáš si tiež?”
“Nie nie. Dám si gin tonic, alebo radšej len gin,” pozeral som sa po ľudoch a zdravím ich pohľadom. “Kde je Marián?”
“Bol tu, ale musel odísť, volal mu klient kvôli DN projektu.“
Sral ho pes, pomyslel som si. Myslel som, že spolu slobodne popijeme. Na spoločné pitie je Majo skvelý. Ťahá vždy do konca.

“Tak ty si zamilovaná?”
“Áno som,” odpovedala pripitá Zuzana, s ktorou som viedol dlhý dialóg o všeličom.
“Vôbec to na tebe nevidno.”
“Mýliš sa. Lepšieho muža som ešte nestretla. Je pre mňa všetkým.”
“Mám vypité, ale zamilovanú ženu ešte poznám. Chutíte vtedy ako karamel.”
“Ale prosím ťa. Veď nevieš ako chutí.”
“Neviem, ale myslím si to. Pobozkaj ma.”
Dali sme si bozk. Chutila po rume s colou.
“Definitívne nie si zamilovaná. Chutíš po rume s colou.”
Rozosmiala sa na plné ústa. “Som vedela, že si len vymýšľaš. Pijem rum s colou, ako inak by som mala chutiť?”
“Je jedno čo piješ Zuzi. Nechutíš ako karamel a nie si zamilovaná.”
“Nie je to celkom ako na začiatku, ale veľmi si ho vážim. Je pre mňa oporou. Neviem si bez neho predstaviť život.”
“Rozprávaš, akoby to bol tvoj otec.”
“Netáraj. Je odo mňa o dosť starší, ale nie je môj otec.”
“Nie? Nemáš pocit, že ten tvoj pán dokonalý, ťa len vodí za ručičku, aby jeho dievča náhodou nespravilo chybu, ktorú on už dávno preskákal?”
Odpila si z pohára, “ty sa nejako vyznáš.”
Pozeral som na ňu a napadlo ma, že nechcem vŕtať do jej vzťahu. “Kúpime si cigy?”
“Ale ja nefajčím.”
“Veď ani ja, ale môžeme si dať. Alebo nesmieš? Zakázal ti to?” Provokoval som. Mlčala. Zdvihol som pohár a pozeral cez ufúľané sklo na jej tvár.
“Zuzi ty sa červenáš.”
Sklopila pohľad a odpila si z pohára.
“Už nič nehovor. Dáme si cigu. Počkaj chvíľu.”
Dotackal som sa k baru, kúpil krabičku cigariet a zápaliek.
“Zmeňme radšej tému,” dodala keď som sa vrátil.
“Kašli na to. Zapálime si. Sadni si mi na kolená.”
Zasmiala sa. “Si normálny?”
“Definuj normálny.”
“Som ťažká.”
“Ser na to, alebo sa zas budeš červenať?” dodal som a potľapkal si po kolenách.
Sadla si na mňa a ja som zapálil cigu a trochu si potiahol. Spolu sme mlčky vyfajčili prvú cigu. Neviem kto na nás pritom pozeral a bolo mi to jedno. Pamätám si len pohľad Bei, ktorá by rada sedela na mojich kolenách a čakala na bozk, ktorý tento večer nepríde, lebo všetky ženy sú mi ukradnuté.
A Zuzana je zaujímavá len tým, že pod svojim make-upom schovává more problémov, ktoré povie možno len najlepšej kamarátke. Ten make-up nikdy nedá dole, lebo by prišla o veľkú lásku, ktorú si tak dôkladne vysnívala.

Zapálil som druhú cigu, potiahol som a daj jej ju do úst. Pozerali sme na seba dlhé minúty. Skúrená pozrela na dohasínajúcu cigaretu. “Je mi zle.”
“Poďme sa prejsť. Čerstvý vzduch ti spraví dobre.”
Chytil som ju okolo pása a tackali sme sa von. Natiahol som príjemný chladný vzduch do pľúc.
“Ako ti je?”
“Stále zle. Prepáč ale asi budem vracať.”
“Kľudne vracaj. Aspoň dostaneš zo seba ten alkohol.”
“Nevadí ti to?”
“Nie, nevadí. Bude ti lepšie.”
“Je to také trápne.”
“Kašli na to. Nič z nás nebude, môžeš sa strápniť koľko chceš.”
Chvíľu sme nasávali pach mesta a potom sa povracala.
Hladil som ju po chrbáte. “Dobre ti to ide Zuzi. Pokračuj.”
“Už mi je lepšie. Je to také trápne.”
“Poď trochu sa ešte poprechádzame.”
“Nechápem, že ma tu nenecháš.”
Sadli sme si na chodník. Objal som ju a chvíľu sme tak sedeli.
“Nechcem ho opustiť,” dodala napokon so sklonenou hlavou.
Usmial som sa. “Necítim si tvár.”
Vstali sme a ďalej nasávali pachy ulíc.