Príbeh č.29 - Duša zakalená

Ak sa rozídete, máte len dve možnosti. Zabudnúť. Čím skôr tým lepšie. Najlepšie tak, že pracujete deň noc. Alebo si rozchod užijete naplno. So všetkým čo k tomu patrí. So smútkom, spomienkami a mazaním správ.

Šiel som do obchodu a kúpil slivovicu. Ale nie žiadny lieh, ale dobrý destilát.
Z chladničky som vybral ľad, nasypal do pohára a dolial trochu slivovice. Privoňal som k poháru. Výborne, pomyslel som si. Slávnosť utápania sa môže začať.

Sadol som si k notebooku a nechal za sebou púšťať youtube videá. Užíval som si prázdne letné hity, kde sa natriasali prsnaté černošky a japonské show, kde sa chlapík kĺže po naolejovaných ženách, ktoré sú len v bikinách. A funny videá, pri ktorých som si uvedomil, že sa z nich vôbec nesmejem. Nedarí sa mi udržať myšlienky. Stále utekajú k Janke. K tej Janke. K malému dievčaťu, s hustými gaštanovými vlasmi, ktoré so mnou mohlo žiť. Ale už nikdy žiť nebude. Kde som spravil chybu? Čo som mal povedať inak? Čo som nevidel napriek tomu, že mám oči?

Kurva, prečo to so mnou aspoň neskúsila? Možno by nám to vyšlo. Možno by sme žili spolu ako muž a žena. Možno by sme mali deti. Možno. Tá nádej je zničujúca. Nehnevám sa na ňu, ani sa jej nechcem pomstiť. Je to stále ta istá Janka, ktorú milujem.
Nemal som chcieť, aby sme spolu bývali. Nemal som chcieť zmeniť okolnosti. Porušil som rovnováhu.

A keď tú ženu po rozchode nenávidíte, potom ste vôbec neboli slobodní, ani nezávislí. Ale mali ste len ďalší pokrivený vzťah, v ktorom ste nemilovali, len vlastnili.

Pôjdem ju počkať pred školu. Nie nie, keby chcela byť so mnou, tak mi zavolá. Alebo napíše, alebo príde sama, veď vie kde bývam.
Čo keď čaká, že spravím chlapské gesto a prídem za ňou k rodičom? Na tom lístku predsa bolo, že je zúfalá. Len prečo mi potom neberie telefóny, prečo nenapísala na Facebook? Prečo, doparoma prečo?

“Takže ste sa rozišli úplne?”
“Ja neviem. Nebudem jej už volať. Volal som jej tisíc krát. Poslal som jej správy. Mám toho plné zuby. Rozumieš?”
“Sprav si láskavosť. Nechaj ju už plavať. Pusť ju z hlavy.”
Mirec, mal pravdu, čím skôr zabudnem, tým lepšie.
“To sa ti ľahko povie,” konštatoval som sucho, “Kto sa má v tých ženách vyznať?”
“Keby ťa tak milovala, správala by sa inak. Úplne inak. Neriešili by ste či byť spolu, lebo by ste spolu dávno boli. Ona to podľa mňa uzavrela. Mal by si spraviť to isté. Čím skôr tým lepšie. Dúfam že si kvôli nej neronil slzy.”
“To nie..”
“Ani tie plné života?” dodal a v hlase som počul, že sa usmieva.
“Po tom rozchode vôbec nemám chuť. Radšej mi povedz ako to dopadlo s tebou a dievčatami. Aďou a Cvetou. Dali ste aspoň trojku?”
“Ale prd. Odišli dva dni po vás. Vysadil som ich kúsok od Dubrovníka.”
“Tak sa maj Mirec,” zavesil som.

Ak vám niekto povie, že jednu ženu nahradíte druhou, tak ten chudák vie prd o tom, čo znamená milovať. Lebo milovať, to je unikátne spojenie a keď milujete, tak z tej ženy nespravíte predmet, ktorý môžete mať. Nepotrebujete ju vlastniť. Stačí, že vám ten človek obohacuje život. Humorom, myšlienkami, radami, ľahkosťou žitia.

Žil som takto niekoľko dní. Len ja a slivovica.
A jej sivomodré oči. Letné šaty. Nalakované nechty. Smiech...
Bezmocná samota...
Som sám. Sám sebe pánom.
Zbieram zrnká. Krásne spomienky...
Chladné viečka...
Utopený myšlienkami...
Nepotrebný sa túlam bytom.
Bytom kde ma boli všetko, čo som stratil.