Keď som vošla do spálne, čakal ma veľmi vzrušujúci pohľad. Môj zrak zastal v prvej chvíli na posteli. V každom rohu boli ledabolo položené laná, jednou stranou priviazané o rám postele a druhou čakajúce na svoju korisť. Vedľa postele mal už pripravený jazdecký bičík, plácačku a veľký strapcový bič. Skriňa, kde máva svoje pomôcky, bola otvorená, no nedovidela som, čo v nej tentoraz skrýval.
"Otoč sa," ozval sa do ticha jeho hlas. Otočila som sa k nemu a ruky si položila na stehná. Kľačala som pred ním so sklopenými očami. Vzal niečo zo skrine a podišiel ku mne. "Postav sa," povedal a rukou mi prešiel po líci, aby som si mohla zblízka prezrieť krúžok, ktorý sa mi chystal dať do úst. "Otvor ústa, poriadne," natiahol ku mne ruky a krúžok mi jemne potlačil do úst. Keď zapadol medzi zuby, pomaly ho zatiahol a zapol. Musel spraviť o pár dierok viac, pretože to na mňa bolo priveľké. Chvíľu pozoroval, ako sa tvárim. Cítila som sa bezmocne, na krúžok som si zvykala ťažšie. Prstom mi vošiel do úst vyskúšať, ako veľmi slintám. Opäť sa mu rozžiarila tvár a začal sa mi hrať s perami. Sliny mi stekali po brade a kvapkali na prsia.
"Ľahni si do stredu postele. Na brucho," tľapol ma po zadku. "Roztiahni ruky a nohy." V jeho hlase bolo počuť, že je vzrušený aj on. Tešilo ma, že v tom nie som sama. Roztiahla som najprv pravú ruku. Už pri nej čakal a kým som tak spravila, pozeral, ako mi z úst vyteká pramienok slín. V podstate som nemala žiadny dôvod, ale ten krúžok mi vadil. Moja sánka s nim zopárkrát dosť bolestivo bojovala a takmer vôbec sa pri ňom nedalo prehĺtať. Našťastie som si vedela nájsť cestu, ako to dokázať.
"Dlžím ti trest," povedal popri zväzovaní. Oči sa mi dokorán roztvorili, ako ma tá veta prekvapila. Dlží mi trest? Aký trest? Zas si dačo nepamätám? "Pamätáš si? Nebolo to tak dávno, čo si sa nevedela dať do polohy štyri. Dokoca si sa na tom chichotala. A dnes ti to tiež trvalo." Vedela som, o čom hovorí. Moja pamäť je moja obrovská nevýhoda, alebo výhoda? "Áno Pane, pamätám." Tú štvorku by som nevedela asi ani teraz. Dokelu. Asi si to niekde zakreslím a očíslujem.
"Dostaneš 100 po zadku, rukou." Keď to povedal, znova mi poskočilo ľavé obočie. 100 rán? Fúha. Aspoň že to nie je plácačkou. "Odpočítavaj." "Jedna..." zašušlala som najlepšie ako sa dalo. "Povedal som odpočítavaj, nie počítaj do 100. To bude ďalších 25, ale plácačkou." Preglgla som, alebo skôr snažila som sa preglgnúť. "Dám ti to dole, nech ťa pekne počujem," odopol krúžok a pomaly mi ho vytiahol z úst. Ledva som stihla poďakovať, už začal plieskať. "100,99,98,97..." Robil to tak rýchlo, že som nestíhala hovoriť celé čísla. "50, 9,8,7...40,9,8,7...jedna." Bolo to celkom rýchle. Pri tej rýchlosti to neboli také rany, ako som čakala. Bolo to zároveň príjemné aj bolestivé. Nevedela som si vybrať. "A teraz 25 plácačkou." Cez krv, čo sa mi valila v ušiach, som počula v jeho hlase nadšenie. Určite sa mu páčilo, že znesiem čím ďalej viac. "Počítaj." "Jeden," zaťala som zuby. To už nebola ruka. "Dva." Išiel na to pomaly. Vždy ma vopred pohladil na mieste, po ktorom sa následne zahnal. Neviem čo bolo horšie. Či vedomie, kde ma to bude za chvíľu bolieť, alebo samotná bolesť. "Tri." "Aké máš pekné srdiečka na zadku," zachechtal sa. "Ďakujem Pane, štyri." Nevynechal ani stehná. Myslela som, že to bude iba zadok. Zjavne som sa mýlila. Predsalen, nepovedal, kam poputuje tých 25 rán plácačkou. Podobne nasledovalo ďalších 16 rán. Zadok aj stehná mi horeli a tvár takisto. "Dvadsať," ledva som povedala to číslo. Hlas sa mi triasol a aj na očiach som cítila ťažobu. Zvyknem si niekedy na bolesť? Čo ak sa mu znova rozplačem? Prečo ma to niekedy tak strašne bolí? Mám nechutne citlivé telo. Vzrušuje ma to, no tá bolesť je niekedy neznesiteľná. S každou ranou je to horšie a horšie. Ja sa snáď už ani nepostavím. "Dvadsaťpäť," povedala som z posledných síl. Udychčaná, akoby som práve dobehla maratón. Hanbila som sa za seba. Nič nevydržím! Slza mi pomaly stekala po nose. Nechcela som však, aby sa opakoval môj minulý plačlivý prejav. Žiadne také. Veď to predsa chcem. Aj Pán to chce. Dala som sa dokopy. Bude lepšie. Niečo s tou precitlivenosťou spravíme.
"Zvládaš čím ďalej viac. To sa mi páči. Ako sa cítiš?" "Dobre Pane, ďakujem." Hneď mi bolo lepšie. Zadok ma síce štípal, no páčilo sa mi to. Keď už je po tom, vždy si poviem, že to vlastne nebolo také zlé. "Ale ale, niekomu sa to páčilo. Opäť si krásne zvlhla." Tvár mi očervenela. Ešteže ma nevidí. "Teraz ťa rozviažem a ty sa pekne otočíš na chrbát." "Áno, pane." Urobila som, ako povedal. Ruky mi priviazal tak ako predtým, no s nohami mal iné úmysly. Pokrčil mi ich v kolenách a tak priviazal. Ich viazanie malo miernu vôľu. Vedela som s nimi hýbať asi dva centimetre do strán. Nič viac. "Takto sa mi páčiš, keď poslúchaš." Usmial sa, natiahol sa medzi stehná a jemne mi pobozkal lono. Strhla som sa, no viazanie bolo pevnejšie. Ostala som v polohe, v akej ma Pán chcel mať.
"Otoč sa," ozval sa do ticha jeho hlas. Otočila som sa k nemu a ruky si položila na stehná. Kľačala som pred ním so sklopenými očami. Vzal niečo zo skrine a podišiel ku mne. "Postav sa," povedal a rukou mi prešiel po líci, aby som si mohla zblízka prezrieť krúžok, ktorý sa mi chystal dať do úst. "Otvor ústa, poriadne," natiahol ku mne ruky a krúžok mi jemne potlačil do úst. Keď zapadol medzi zuby, pomaly ho zatiahol a zapol. Musel spraviť o pár dierok viac, pretože to na mňa bolo priveľké. Chvíľu pozoroval, ako sa tvárim. Cítila som sa bezmocne, na krúžok som si zvykala ťažšie. Prstom mi vošiel do úst vyskúšať, ako veľmi slintám. Opäť sa mu rozžiarila tvár a začal sa mi hrať s perami. Sliny mi stekali po brade a kvapkali na prsia.
"Ľahni si do stredu postele. Na brucho," tľapol ma po zadku. "Roztiahni ruky a nohy." V jeho hlase bolo počuť, že je vzrušený aj on. Tešilo ma, že v tom nie som sama. Roztiahla som najprv pravú ruku. Už pri nej čakal a kým som tak spravila, pozeral, ako mi z úst vyteká pramienok slín. V podstate som nemala žiadny dôvod, ale ten krúžok mi vadil. Moja sánka s nim zopárkrát dosť bolestivo bojovala a takmer vôbec sa pri ňom nedalo prehĺtať. Našťastie som si vedela nájsť cestu, ako to dokázať.
"Dlžím ti trest," povedal popri zväzovaní. Oči sa mi dokorán roztvorili, ako ma tá veta prekvapila. Dlží mi trest? Aký trest? Zas si dačo nepamätám? "Pamätáš si? Nebolo to tak dávno, čo si sa nevedela dať do polohy štyri. Dokoca si sa na tom chichotala. A dnes ti to tiež trvalo." Vedela som, o čom hovorí. Moja pamäť je moja obrovská nevýhoda, alebo výhoda? "Áno Pane, pamätám." Tú štvorku by som nevedela asi ani teraz. Dokelu. Asi si to niekde zakreslím a očíslujem.
"Dostaneš 100 po zadku, rukou." Keď to povedal, znova mi poskočilo ľavé obočie. 100 rán? Fúha. Aspoň že to nie je plácačkou. "Odpočítavaj." "Jedna..." zašušlala som najlepšie ako sa dalo. "Povedal som odpočítavaj, nie počítaj do 100. To bude ďalších 25, ale plácačkou." Preglgla som, alebo skôr snažila som sa preglgnúť. "Dám ti to dole, nech ťa pekne počujem," odopol krúžok a pomaly mi ho vytiahol z úst. Ledva som stihla poďakovať, už začal plieskať. "100,99,98,97..." Robil to tak rýchlo, že som nestíhala hovoriť celé čísla. "50, 9,8,7...40,9,8,7...jedna." Bolo to celkom rýchle. Pri tej rýchlosti to neboli také rany, ako som čakala. Bolo to zároveň príjemné aj bolestivé. Nevedela som si vybrať. "A teraz 25 plácačkou." Cez krv, čo sa mi valila v ušiach, som počula v jeho hlase nadšenie. Určite sa mu páčilo, že znesiem čím ďalej viac. "Počítaj." "Jeden," zaťala som zuby. To už nebola ruka. "Dva." Išiel na to pomaly. Vždy ma vopred pohladil na mieste, po ktorom sa následne zahnal. Neviem čo bolo horšie. Či vedomie, kde ma to bude za chvíľu bolieť, alebo samotná bolesť. "Tri." "Aké máš pekné srdiečka na zadku," zachechtal sa. "Ďakujem Pane, štyri." Nevynechal ani stehná. Myslela som, že to bude iba zadok. Zjavne som sa mýlila. Predsalen, nepovedal, kam poputuje tých 25 rán plácačkou. Podobne nasledovalo ďalších 16 rán. Zadok aj stehná mi horeli a tvár takisto. "Dvadsať," ledva som povedala to číslo. Hlas sa mi triasol a aj na očiach som cítila ťažobu. Zvyknem si niekedy na bolesť? Čo ak sa mu znova rozplačem? Prečo ma to niekedy tak strašne bolí? Mám nechutne citlivé telo. Vzrušuje ma to, no tá bolesť je niekedy neznesiteľná. S každou ranou je to horšie a horšie. Ja sa snáď už ani nepostavím. "Dvadsaťpäť," povedala som z posledných síl. Udychčaná, akoby som práve dobehla maratón. Hanbila som sa za seba. Nič nevydržím! Slza mi pomaly stekala po nose. Nechcela som však, aby sa opakoval môj minulý plačlivý prejav. Žiadne také. Veď to predsa chcem. Aj Pán to chce. Dala som sa dokopy. Bude lepšie. Niečo s tou precitlivenosťou spravíme.
"Zvládaš čím ďalej viac. To sa mi páči. Ako sa cítiš?" "Dobre Pane, ďakujem." Hneď mi bolo lepšie. Zadok ma síce štípal, no páčilo sa mi to. Keď už je po tom, vždy si poviem, že to vlastne nebolo také zlé. "Ale ale, niekomu sa to páčilo. Opäť si krásne zvlhla." Tvár mi očervenela. Ešteže ma nevidí. "Teraz ťa rozviažem a ty sa pekne otočíš na chrbát." "Áno, pane." Urobila som, ako povedal. Ruky mi priviazal tak ako predtým, no s nohami mal iné úmysly. Pokrčil mi ich v kolenách a tak priviazal. Ich viazanie malo miernu vôľu. Vedela som s nimi hýbať asi dva centimetre do strán. Nič viac. "Takto sa mi páčiš, keď poslúchaš." Usmial sa, natiahol sa medzi stehná a jemne mi pobozkal lono. Strhla som sa, no viazanie bolo pevnejšie. Ostala som v polohe, v akej ma Pán chcel mať.