Pár krokov po spiatky

Oslepovalo ma svetlo a môj tieň sa nehybne povaľoval na zemi. Zrazu sa ležérne rozpohyboval a zanikol. Ako som prešiel za auto začal som rozoznávať okolité stromy a môj zrak nakoniec spočinul na oblohe a poskakoval od hviedy k hviezde. Toto miesto ma vždy upokojí a dovolí mi na chvíľku uvažovať o veciach ktoré nezaťažujú myseľ.

Vraciam sa sem a s odstupom času si ceľkom zreteľne uvedomujem, že je to určitý rituál. Vytvoril som si vzťah k miestu, dodal mu symboliku a nechal ho stať sa cieľom inak bezcieľných večerných ciest. Postupne sa s ním začalo spájať mnoho. Nechal som sem putovať myseľ, zatiaľ čo telo bolo zanechané, tam kde to bolo zrovna potrebné. Nech som kdekoľvek nestrádam, no keď som tu, tak nič nehľadám.

Ako plynul čas všetko dozrelo a osudy sa začali napĺňať. Mnoho ľudí odišlo a mnoho ich zas prišlo. V mojej mysli sa striedal zármutok, radosti a často aj rôzne zlyhania a slabosti. Z niektorých veľkolepích plánov sa stali veľkolepé spomienky a niektoré rozfúkal vietor. Napokon aj stará duša v mladom tele začala pociťovať, že táto jej jedinečnosť sa možno čoskoro vytratí. Že nedokáže odvrátiť nevyhnutné hoci s tým vedome aj podvedome zápasila. Niet cesty nazad. Omladiť telo, zálohovať vedomie no nič z toho nebolo schodné, lebo myšlienky predbehli dobu a azda by to ani nebolo veselé zostať zakliesnený v čase.

Vybral som sa teda opäť k miestu, ktoré mi pomáhalo otvoriť myseľ a naďabil som tu na stopu. Stopu, ktorá viedla naprieč časom a v tom momente som si uvedomil, že tých pár krokov v pred znamená pár rokov späť. Dnes som tu opäť stretol ten starý známi tieň, bol pokojný, zádumčivý a za tie roky možno trochu pobledol. Isto by súhlasne prikývol, že toto by mali byť najlepšie roky života, no ani ja a ani on sa už nedesíme tých najlepších rokov smrti.