Zimná spomienka

Idem po zimnej ulici, mráz mi štípe líca a uši v duchu si nadávam, prečo som si nezobrala tú prekliatu čiapku. Začujem za sebou známy hlas: „Stoj!“ , viem kto to je zámerne pridám do kroku, nebežím, len pridám, chcem sa mu vyhnúť, nemám chuť nič riešiť. Znova začujem : „Stoj, ešte ti pekne hovorím!!!“, pridám ešte viac, počujem svoje divoké srdce niekde až v krku. Bojím sa. Mám sa vôbec báť? Počujem kroky, skoro až beh niekto ma chytí, viem kto to je, poznám jeho vôňu jeho stisk, jeho objatie. Pevne ma chytí za ruky a obráti si ma čelom k sebe. Úplne potichučky pomedzi pery šepká: „Nepočula si, kričal som STOJ!!!“. Neviem čo mu mám povedať, neviem sa na neho pozrieť, mlčky pozerám na chodník. Nechcem ho zbytočne provokovať, keď vidím jeho oči plné pocitov všetkých farieb. Nechcem stáť, chcem utekať, chcem utiecť čo najďalej. Ale moje telo ostáva nevládne visieť. Netušila som, že má nado mnou toľko moci.

Berie ma za ruku a dohovára mi: „Poď ideme domov, treba sa obliecť a chcem ťa mať pri sebe. Chcem si užívať tvoju blízkosť.“ Moja tvár sa dvihne, v očiach vidno stopy sĺz, ktoré ešte nevedia, či majú tiecť, alebo nie... Pozerá na mňa, presne tým jediným spaľujúcim a vševediacim výrazom, chytí ma za ruku a vlečie či skôr ťahá ma prázdnymi ulicami k nemu, domov. Viem, viem, mám dobré aj zlé spomienky, ale hlavne cítim chvíle, kedy som si užívala jeho prítomnosť.

Otvoril dvere a začal ako by sa nechumelilo: „ Vyzleč sa a daj si na seba niečo teplé, prechladneš, zohrej sa urobím ti kávu.“, dívam sa na Pána s otvorenými ústami a už mi nesie teplú deku, do ktorej ma zabalí ako dieťa, ktoré nechce poslúchať. Je to ON, je to môj Pán? Jediné, na čo som sa zmohla bolo: „Ďakujem vám Pane.“ Hneď som zabudla... Na všetko zlé, čo som nechcela pripustiť, jednoducho sa to stalo. Páni sú tiež len ľudia, ale tento je výnimočný, tento Pán je môj prvý.

Pán mi dal pokyn sadnúť si na moje obľúbené miesto k jeho kreslu o ktoré som sa tak rada opierala a robila Pánovi spoločnosť. Hmmm krásne spomienky, kľačím pri Pánových nohách a Pán ma len hladí po vlasoch a pozerá na mňa s tým svojim poloúsmevom. Áno som Subinka môjho Pána, patrím mu celá, z myšlienok ma vyrušil nejaký zvuk. Pán prišiel s horúcou kávou. Veľmi bol zvedavý, ale nič sa nepýtal, dobre vedel, že mu všetko sama poviem. Pozeral sa mojim smerom, dal mi do ešte skrehnutých rúk šálku plnú teplej voňavej kávy.

Pozeral na mňa, ako káva mizne v mojich útrobách, hneď videl, že sa netrasiem ako osika, ako šteňa.... Jemným, mierne výhražným tónom ma napomínal: „A zabudla si ty na to, čo som ťa učil, ako máš vyzerať a kde máš byť, keď si tu u mňa?“. Najprv som nechápala čo po mne Pán chce ale potom mi kontrolka povedala... „Prepáčte mi Pane, hneď svoju chybu napravím.“ Ešte som nebola v polke vety a polovica môjho oblečenia bola na zemi a už som dávala dole zvyšok. Veľmi rýchlo presne tak ako to má Pán rád som poskladala zvyšné veci na úhľadnú kôpku a odniesla som ju do predsiene. Pán sa na mňa pozeral s pobaveným výrazom, nevedela som, čo bude ďalej... A či bude nejaké ďalej....

„Mala si úlohu...“, jasné, viem, nosiť kolíček celý deň, samozrejme som ho nemala, vedela som, že na to príde, „vidím, že ju neplníš, za to očakávaj trest“. Myslím, že by tu nepomohlo vysvetlenie typu, „Prepáčte, bolo to nepohodlné.... „ alebo, „Prepáčte nemala som chuť zvládať túto náročnú úlohu.“ Pánovi som nepovedala nič. Vedela som, že Pán má fantáziu. Pán rád vymýšľal kadejaké tresty, pozná ma, vie čo robím rada a čo s nechuťou. Ale teraz to malo byť niečo nové, pozrel na mňa a s kľudom Angličana predniesol: „Tak chceš skúšať nové... Začnime aj novým trestom. Dostaneš 20 rán, za to, že si sa neobliekla, za to, že si ma ignorovala a za to, že si nesplnila úlohu, budeš počítať a beda ti ak sa zmýliš. V takom prípade začnem znova.“

Uff myslela som, že som vyviazla veľmi dobre... 20 krát po zadku to je pohoda.. Ale veď nepovedal čím.... To malo byť prekvapenie... Už som pohodlne prehodená cez Pánovo koleno a čakám. Počujem niečo svišťať vzduchom a ucítila som prvú ranu rákoskou na môj zadok, vykríkla som od prekvapenia aj bolesti. A už som vedela, že neprestane kým to dokončí. Z rany sa šírila bolesť ale aj príjemné teplo do všetkých častí môjho tela, chcela som si zadok chytiť, ale stačil len jeden pohľad na Pána. Dokelu, zabudla som počítať a už prišla ďalšia rana... Hneď som vykríkla „dva...“ Pán s úsmevom hovorí: „Akože dva? A kde sme jednotku nechali...“ A tu už vzduchom sviští ďalšia rana z očí mi vyhŕknu slzy a teraz statočne poviem: „ Jedna.“, pán sa zas usmeje vycerí na mňa zúbky a pokračuje, prežijem prvých pár rán. Začínam premýšľať, či a ako začať žobroniť.

Už nevládzem, plačem ako dieťa, popri tom počítam, bolesť začína byť neznesiteľná, ale stále statočne počítam, z očí mi tečú potoky sĺz. Už som na 15-tej rane, v hlave mi hučí otázka, prečo nezačnem vyjednávať, prečo Pána nezastavím, prečo nepoviem stop? Pán na mňa začudovane pozerá, je zvyknutý na moje vyjednávanie, plačem a pri každej nasledujúcej rane zaplačem s krikom ohlas ďalšej prekonanej rany. Na brušku cítim ako je Pán vzrušený. Dúfam, že dostanem odmenu, keď dobre zvládnem trest... 20. Zadok mám v jednom ohni, Pán sa spokojne usmieva a pozerá na svoje dielo skazy, s očami plnými sĺz pozerám na Pánove topánky.

„Kľakni si.“ Hneď mi utiera zaslzené oči hľadí na mňa s lásku: „Zvládla si to statočne Subinka moja, som na teba hrdý. Zaslúžiš si odmenu.“ Stále hľadím do zeme a sústredene poslúcham Pánov hlas. „Pozri sa na mňa,“ povedal vľúdne: „ Viem ako ti to chutí. Vyzleč ma a dopraj si tú pochúťku, zaslúžiš si za statočnosť.“ Urobila som čo Pán žiadal, začala som zľahka pomaly postupne, ale Pán bol netrpezlivý, chytil mi hlavu a sám si udával tempo a hĺbku. Mne zas vyhŕkli slzy, Pán začal rýchlo dýchať, už som vedela, že konečne dostanem vytúženú odmenu. Zjedla som všetko aby nič nevyšlo nazmar. Unavene som klesla s hlavou v Pánovom lone a užívala som si chvíľku šťastia.

„Subi moja, toto ešte nie je všetko....“ Povedal a dovolil mi oddýchnuť si pri jeho nohách.....
„Kľakni si subi moja. Chcem sa na teba dívať“ Po toľkých ranách na zadok a odmene mi tieto slová zneli ako rajská hudba. Premýšľam nad tým čím som si zaslúžila takýto deň, veď neoblečená chodiť vonku po zime a bez čiapky... Zadok ma ešte štípal... Pán si odskočil do vedľajšej izby a doniesol nejakú nádobku, poklepal po pripravenom kolene s nedôverou v očiach pozerám na Pána, moja otázka bola hmatateľná, ale urobila som čo chcel, ešte si ma napravil aby som bola v jemu vyhovujúcej polohe. Čakala som ďalší výprask, ale nič také sa nedialo. Pán mi niečo príšerne studené začal masírovať do mojej zničenej kože. Bolo to chladivé, ale robilo to zázraky.

„Ďakujem Vám Pane. Vážim si všetko čo pre mňa robíte.“: moje oči plné vďačnosti Pánovi ulahodili. Pozerám do tých Pánových a zas vidím chuť sa hrať.... Premýšľam, čo vymyslel, viem má veľkú tvorivosť a predstavivosť, vždy ma prekvapí niečím novým. V duchu sa modlím aby ma konečne zviazal a robil si so mnou čo chce. Ešte sme to nerobili tak čakám v predpísanej polohe, stále na Pánovom kolene. Láskyplne ma tľapne po zadku a rozkáže: „Postav sa a ruky za hlavu, nohy rozkroč, pozeraj sa von oknom a ani brvou nepohni!“

Zacítila som krásnu a nádhernú vôňu kože, ktorá mi prechádzala okolo tela, najskôr som myslela, že Pán zas niečo nové vymýšľa, ale keď som ju ucítila na krku, hneď som vedela, že je to obojok, cítila som sa veľmi slobodne ale aj spútaná. Zrazu som prepla do módu Pánova subi. Mala som chuť, kľaknúť si a ďakovať Pánovi za to, že si ma vybral, že ma vedie mojou osudnou cestou, že je to môj učiteľ, rytier, vládca, otrokár.... Ale statočne som držala prikázanú pozíciu.

Po nasadení obojku Pán prešiel okolo mňa, nevšímavo aj keď som cítila jeho pohľad, neotočila som sa šuchot a otváranie rôznych predmetov som prehlušila mojimi myšlienkami. Zas ma vyrušil príkazom až na druhý krát.... „Subi moja ešte raz a rákosku si zopakuješ“, výhražne šepol a pokračoval: „Dnes je deň prekvapení predkloň sa.“ Prechádza mi po chrbte a upravuje si ma do polohy, ktorú chce aby som zaujala. Cítim teplý dotyk ruky, zrazu ma schladí kvapka tekutiny na mojej análnej dierke. Roztiera to tam, dáva si záležať. Čakala som, to, lebo som vedela, že je to Pánove želanie, ale zatiaľ som mu to nedovolila. Pán sa hral zrazu som pocítila tlak na dierke a vošiel do mňa chladný predmet, ktorý sa rýchlo zohrieval, Pán s úsmevom: „Tak a toto bude tvoj nerozlučný spoločník, môžeš si ho ohmatať a vyberieš ho len keď ti dovolím.“ Dostala som môj prvý šperk od Pána, taký, o ktorom vieme len my. Ohmatala som si ho a páčili sa mi pocity ktoré vo mne vzbudzoval.
„Teraz si daj ruky za chrbát.“, cítila som to skôr ako prosbu nie ako príkaz, ale počúvala som na slovo. Pán vedel, čo so mnou robia príkazy tohto typu. Vedel, že urobím všetko čo chce.

Dala som ruky za chrbát, po prvý krát som ucítila dotyk lana na rukách. Zvláštny pocit. Pre mňa nová skúsenosť. Čakala som niečo, čo by bolo pre mňa ponižujúce ale bolo to skôr vzrušenie a očakávanie niečoho nového. Ako to lano pán upevňoval na mojich rukách cítila som sa viac a viac v jeho moci. Kútikom oka som si všimla, že má ešte dosť lana na to, aby zviazal aj slona. „Pohni sa!“, znela Pánova vyhrážka, keď ma ťahal po byte smerom k posteli, na ktorú ma zhodil na chrbát... Z očí mu šľahali plamienky a už sa naťahoval po mojich nohách. Jednu mi priviazal k posteli a druhú k rukám. Bola som mu vydaná napospas.

Pán v úplnej až svätej tichosti si začal moje telo zdobiť štipcami, občas reagoval na moje stony tichým „Pssssssst.“ Slzy mi tiekli z očí keď mi dával ten odporný štipec na klitoris, ešte v živote som nezažila takú bolesť a vzrušenie naraz.... Pán na mňa pozrel, poznamenal: „Ty si ešte tu? Vydrž hneď to napravíme“ a dal mi masku na oči. Bola som oslepená, s kolíkom v zadku a štipcami ktoré som cítila, bolesť, som zažívala veľkú. Jemne zasvišťal vzduch, pán presne trafil štipec z bradavky s mojim výkrikom odpadol. Páči sa mi keď takto dáva dolu štipce, Pán s potešením pozeral ako padajú jeden štipec za druhým, jeden výkrik po druhom... Bola som vyviazaná tak, že videl aká som mokrá vzrušením. Odpadol posledný štipec. Pán pozeral chvíľku na mňa počujem ako dáva dolu zips. Skúša moju dierku a vchádza do nej celý na prvý krát. V zadočku ma tlačí kolík, a v mušli je to Pán, kto si ju celú berie... „Neopováž sa urobiť sa skôr než ja“ hneď ako to dopovedal posledný krát zasunul a jeho výbuch spôsobil orgazmus aj mne.