Vchádzam do miestnosti, osvetlenej sviečkami, nádherné miesto, má svoju atmosféru. Mihotavé svetlo premieta na steny akýsi príbeh... Ani ho nevnímam, keďže všetky moje zmysly boli upriamené len na jednu osobu oproti mne. Cítim jeho omamnú vôňu, vonia zeleným jabĺčkom a škoricou... Jeho obľúbená vôňa. Možnože za to neskôr zaplatím, ale musím sa pozrieť do jeho modrých očí. Bez dovolenia, ale moje srdce to priam vyžaduje. Potrebujem vedieť ako na tom je. Je v pohode? Všimol si ako si ho obzerám, ešte stále oblečená, ale splnila som jeho prianie... „Ja ťa to asi nikdy nenaučím“: zašepkal do šera. Nemám rada, keď na mňa šepká.
Placho na neho pozriem a už viem, čo je zle.... Zas som oblečená a zas som sa nepozdravila, tým jeho obľúbeným mňau mňau. Bože ako to neznášam ale jemu sa to tak páči. Ako mám pošľapať seba samú tak aby bol Pán spokojný, keď ja chcem byť jeho, ale toto nechcem, viem, je ľahké hovoriť, budem najlepšia, budem počúvať... „Tak, čakám“: ale tentoraz to nie je až tak zlé, to už povedal pekne, ale moje telo je v jednom kŕči, nie je to nič ťažké, ale hlava nechce a srdce už dávno mňauká ako šialené.
Vystrčím bradu a len tak zavrčím, to Pánovo úžasné mňau mňau. Mám toho dosť... Robím to tak s nevôľou, len pre jeho radosť. Pán sa na mňa neusmieva... Ako vždy, keď niečo pokašlem. A toto som naozaj pokašľala, viem problémy v práci ma neospravedlňujú aby som bola protivná k niekomu na koho som sa celý týždeň tešila, ale ako sa mu mám teraz ospravedlniť? Nemá rád výhovorky a moju prácu berie ako výhovorku...
„Tak čo s tebou subka moja neposlušná.“: zašepká, stojí nado mnou, moje telo je už pripravené na neho, ale moja hlava je naďalej v práci, nikdy mi nenadáva, stále hovorí, že to nie je jeho štýl. A ja som mu za to nesmierne vďačná, neznášam nadávky.
Pokračuje ďalej, ako by sa nechumelilo:“ Mám pre teba prekvapenie, ale neviem, či si ho zaslúžiš.“ Teatrálne ukáže stenu, ja na ňu zaostrím a vidím svoj obraz, zarámovaný, bola to jedna z úloh, čo mi dal na začiaktu... Pán ma vždy dokáže potešiť. Tú maľbu so mu dala už dávno ale toto som naozaj nečakala. Pohladí ma po tvári, keď vidí môj úsmev. Pop art je skvelý, hlavne ak kreslím to, čo ma vystihuje. Námetom môjho obrazu bola zviazaná subka na veľkom formáte....
„Ďakujem Pane.“ A hra sa môže začať....
Placho na neho pozriem a už viem, čo je zle.... Zas som oblečená a zas som sa nepozdravila, tým jeho obľúbeným mňau mňau. Bože ako to neznášam ale jemu sa to tak páči. Ako mám pošľapať seba samú tak aby bol Pán spokojný, keď ja chcem byť jeho, ale toto nechcem, viem, je ľahké hovoriť, budem najlepšia, budem počúvať... „Tak, čakám“: ale tentoraz to nie je až tak zlé, to už povedal pekne, ale moje telo je v jednom kŕči, nie je to nič ťažké, ale hlava nechce a srdce už dávno mňauká ako šialené.
Vystrčím bradu a len tak zavrčím, to Pánovo úžasné mňau mňau. Mám toho dosť... Robím to tak s nevôľou, len pre jeho radosť. Pán sa na mňa neusmieva... Ako vždy, keď niečo pokašlem. A toto som naozaj pokašľala, viem problémy v práci ma neospravedlňujú aby som bola protivná k niekomu na koho som sa celý týždeň tešila, ale ako sa mu mám teraz ospravedlniť? Nemá rád výhovorky a moju prácu berie ako výhovorku...
„Tak čo s tebou subka moja neposlušná.“: zašepká, stojí nado mnou, moje telo je už pripravené na neho, ale moja hlava je naďalej v práci, nikdy mi nenadáva, stále hovorí, že to nie je jeho štýl. A ja som mu za to nesmierne vďačná, neznášam nadávky.
Pokračuje ďalej, ako by sa nechumelilo:“ Mám pre teba prekvapenie, ale neviem, či si ho zaslúžiš.“ Teatrálne ukáže stenu, ja na ňu zaostrím a vidím svoj obraz, zarámovaný, bola to jedna z úloh, čo mi dal na začiaktu... Pán ma vždy dokáže potešiť. Tú maľbu so mu dala už dávno ale toto som naozaj nečakala. Pohladí ma po tvári, keď vidí môj úsmev. Pop art je skvelý, hlavne ak kreslím to, čo ma vystihuje. Námetom môjho obrazu bola zviazaná subka na veľkom formáte....
„Ďakujem Pane.“ A hra sa môže začať....
